Mária Kolíková — faktická poznámka, 61. schôdza

Ďakujem pekne. Ja budem na veľa vecí reagovať vo svojom vlastnom vystúpení, ale teraz iba krátko v jednej veci. Mňa naozaj veľmi mrzí aj tento konflikt, ktorý teraz tu takto odznieva. K tomu, čo trošku nás mohol ten Občiansky zákonník niekde posunúť, pán minister. Aj teraz na vás trošku hovorím. Blízke osoby, veď dobre, keď sme ich neprevzali celé z tej Českej republiky, ale aspoň doznať, že tam patria tí, čo spolu žijú. To by nám hádam nič neurobilo. A potom by sme ich vedeli naozaj im doznať aj nejakú ochranu dôstojnosti po smrti, kde vlastne tí partneri, ktorí spolu žijú, tak vlastne, ak sa zasiahne po smrti do niekoho dôstojnosti a nemá deti, nemá rodičov, tak tu nie je nikoho, kto by chránil jeho dôstojnosť. A takže vlastne my tých partnerov tam ako keby tak akože máme, musím povedať, že tak naozaj veľmi po starom prežitom, že sme ochotní len- -len uznať, že, ak to nie je teda manželstvo a nie sú to priami príbuzní, tak niekto môže cítiť ujmu toho druhého ako svoju vlastnú a to je blízka osoba, ale toto máme od 64. To naozaj, to naozaj nevidíme, že tie blízke osoby treba vnímať trošku inak. Tak ja vravím, že aj, keď teda nie sme schopní povedať životné partnerstvo, čo teda majú tiež v tej Českej republike, ale aspoň povedať, že tí, čo spolu žijú, to ani na tom sa tu nedohodneme, že by to tam malo byť. Že to je chybou, že to tam nie je a potom sa nám to nepresunie do ochrany dôstojnosti napríklad po smrti, že naozaj ten Občiansky zákonník nás mohol niekde spoločne posunúť. Naozaj mohol. Ale to by bolo potrebné diskutovať, hľadať cestu a nie to robiť takto narýchlo. A to je moja naozaj hlavná veľká pripomienka. Narýchlo to ide.