Michal Stuška — faktická poznámka, 49. schôdza

Pridám sa ku kolegyni Matejičkovej. Pán kolega Škrypek, rovnako na úvod chcem pár sekundami teda oceniť konštruktívnosť, aj keď kritickosť a rôzne roviny a kapitoly, kde, kde, kde ste sa to snažili analyzovať z rôznych pohľadov. Celá táto diskusia, konečne tak ako ostatné týždne našich diskusií mediálnych a podobne, je o mnohých rovinách argumentov. Obávam sa, že v týchto desiatkach hodín pravdepodobnej rozpravy sa to bude do veľkej miery opakovať. Preto poviem také dve myšlienky. Pri tej prvej, tá je pre mňa vlastne úplne dostačujúca na zodpovedanie si celej tejto dilemy ústavnosti, neústavnosti všetkých analýz zahraničia, demokracie alebo jej zmenšovania. A to je skutočnosť, že pre mňa je kľúčové, aby bola dosiahnutá rovnosť postavenia pri výkone volebného práva medzi drvivou väčšinou občanov Slovenskej republiky, ktorí sa v deň konania akýchkoľvek volieb, ale v tomto prípade parlamentných, nachádzajú na slovenskom území a tou malou menšinou, nazvime to promile, ktorí sa z rôznych dôvodov nachádzajú v danom čase v zahraničí. Ešte jedna vsuvka osobnejšia, lebo tých pánov by bolo viac, čo mi napadali, ale jedna je zaujímavá, tá Texas. Prvá spomienka bola na sestru, ktorá žije v zahraničí. Keď ja som bol prvovolič, študoval som v Texase zhodou okolností. Mal som 18 rokov. Samozrejme, niekoľko rokov po nežnej revolúcii. To bola ešte taká eufória, študentstvo, demokracia, aktivizmus. Keď som sa dozvedel, že nemôžem vykonať to volebné právo, ak sa nemýlim, to boli predčasné voľby niekedy na jeseň 2000, teda 1994. Absolútne som to prijal s pokorou. Behom roka som bol dvakrát dobrovoľne s kamarátmi na výlete vo Washingtone aj New Yorku. Nebol to pre nás absolútne žiadny problém, pritom je to pár tisíc km. Cestovali sme po desiatkach štátov. Napriek tomu sme potom diskutovali s mnohými ľuďmi v okolí, či už z bratislavského gymnázia, VŠMU, kultúry, potom súkromného sektora. Presne o tomto momente, že pokiaľ vôbec by mal čas uplynul, pán poslanec.