Robert Kaliňák — vystúpenie v rozprave, 33. schôdza

Ďakujem pekne, ďakujem aj za diskusné vstupy oboch pánov poslancov. Ja som sa pokúsil zistiť nejaké bližšie podrobnosti pamätníkov ukončenia tej misie. V zásade to na jednej strane mohol byť politický krok pani premiérky Radičovej, ktorá to oznámila zhodou okolností na návšteve Balkánu, ale skôr si myslím, že to bol tlak v tom čase o určité nejaké úsporné opatrenia, pretože bola relatívne veľká misia v Afganistane a asi zrejme mali pocit (reakcia z pléna), prosím, že toto by mohlo nejakým spôsobom ušetriť asi zdroje. To už ale spätne asi nevyhodnotíme a nemá to ani význam si myslím viac alebo menej komentovať. S tým, že ten problém, prečo si myslím, pán poslanec Dostál, že tá kredibilita a tým, že máme iný názor na vojnu na Ukrajine, neklesá, je to vecou politickej hádky a ak niekto nie je schopný akceptovať iný názor, tak nie je demokrat. Tak ako chceme od ostatných, a to sú predmetmi častokrát výmeny tých názorov po niektorých výsledkoch Európskych rád, tak ako chceme, aby oni akceptovali náš názor, že sme zastavili vojenskú pomoc Ukrajine z našich prostriedkov, tak my akceptujeme, že niekto sa rozhodol, že to neurobí, preto my nebudeme blokovať snahu Belgicka napríklad zvýšiť svoju vojenskú pomoc tým, že budú darovávať nejaké veci Ukrajine. Je to ich rozhodnutie, to je ten vzájomný rešpekt, ktorý medzi sebou všetci máme. Pretože Ukrajina nie je členskou krajinou NATO a je pravda, že proste v súvislosti s jej napadnutím bolo porušené medzinárodné právo. Len potom máme problém v tom, že opätovne nemeriame všetky situácie rovnakým metrom. Zoberte si, aké uznesenia predstavuje Európska únia vo vzťahu k Ukrajine a potom vo vzťahu k Azerbajdžanu. Azerbajdžan bol 30 rokov okupovaný. Na tom istom princípe. Tak ako v Kosove je tá situácia horúca kvôli srbskej menšine a tomu, že to bolo územím Srbska, tak ako v Rusku je medzi Ruskom a Ukrajinou diskusia o rusky hovoriacej menšine, ani neviem, či národnosťou, ale viac to všetci viažu k jazyku ako k národnosti. A to isté bolo Arméni na území Náhorného Karabachu, pričom Arméni zobrali celý Karabach, nielen Náhorný, lebo to je väčšie územie, aj s azerbajdžanskými dedinami. A z ich pohľadu legitímne obhajovali záujmy ich národnostnej menšiny a potom nastal ten dlhoročný 30-ročný konflikt, ktorý nakoniec skončil tým, že Azerbajdžan na konci dňa obsadil a bol kritizovaný za to, že odišli pri tomto návrate všetci Arméni do Arménska. Čo je, samozrejme, na diskusiu, ale obnovil svoju územnú celistvosť. Čiže ak chceme a budeme vždy hovoriť, že sme za to, aby územná celistvosť nebola narušovaná a to je jedno, či agresiou, či dohodou veľmocí, či akýmkoľvek iným spôsobom, potom treba rešpektovať, že 30 rokov, napriek tomu, že Arménsko považujeme za bližšie, lebo má kresťanské hodnoty, tak platí, že to územie, ktoré dnes Azerbajdžan má, je jeho pôvodne uznané územie z roku 1991, 1992. Ukrajina má svoje územie tiež z roku 1991, 1992, teraz si nepamätám ten dátum, kedy presne sa stanovili hranice Ukrajiny po novom a to isté platí o Kosove a to isté platí, diskusia, o tom, že takéto problémy máme aj na území Európskej únie, konkrétne na Cypre, kde tá okupácia je 60 rokov. A je okolo nej absolútne ticho. Aj tam Slovensko je prítomné, a veľmi významne, kde tú svoju kredibilitu zvyšuje, pretože je vedúcim národom v jednej zo sektorov v rámci Cypru a preto vlastne aj tá téma návratu do Kosova, kde si myslím, že dlhodobo sme pôsobili v rámci našej zahraničnej politiky na Balkáne a naša prítomnosť v tom Kosove má teda význam. A ja sa teším z toho, že v tomto nachádzame spoločné stanoviská, lebo áno, je to aj jednoznačné prihlásenie sa k záväzkom, ktoré máme k Severoatlantickej aliancii, nielen predchádzajúci bod, ktorý bol k Lotyšsku, kde priamo sa to týka člena, tak ako my na našom území máme mnohonárodnú brigádu vedenú Španielskom a v prípade Kosova je to vlastne zahraničná politika na udržanie mieru a pokoja v regióne. Ďakujem pekne za podporu.