Robert Kaliňák — vystúpenie v rozprave, 15. schôdza

Ďakujem pekne. Vážený pán predsedajúci, vážené dámy poslankyne, páni poslanci, ja by som sa hlavne poďakoval, že v zásade, keď niektoré príspevky boli trochu mimo úplnej reality, kedy sa snažili nájsť príklady za každú cenu, vedzme možno povedať, že tá diskusia bola hlavne odborná, v mnohých prípadoch sme si niektoré nápady vzali do bližšej pozornosti a v tejto chvíľke intenzívne pracujeme aj na zase niekoľkých verziách pozmeňovacích návrhov, ktoré v priebehu toho druhého čítania, či už vo výbore alebo potom v samotnom pléne, budeme adresovať k tomuto zákonu a tak si myslím, že tá vzájomná komunikácia by mohla napredovať aj v ďalších oblastiach. Je dôležité povedať, že ústavné práva nieže by mali priamo svoje poradie, ale majú svoju vyššiu a nižšiu váhu a postupne vlastne prechádzajú k tým, ktoré v rámci tých jednotlivých testov a vyváženosti sa vedľa seba alebo pod seba radia. Vždy to právo na život, zdravie, súkromie, skrátka základné ľudské práva, ktoré sú garantované v ústave, majú prednosť pred ďalšími právami, či už politickými alebo neskôr sociálnymi a ďalšími. A tu sa práve aj pri tých nariadeniach pri práve zhromažďovania častokrát stretávajú, ale čo je určite nepochybné, je, že právo na zhromažďovanie je garantované ústavou ako právo pokojne sa zhromažďovať a teda štát má povinnosť zabezpečiť pokojné zhromaždenie tomu, kto o to zhromaždenie požiada. Preto vlastne tá prvá veta, ktorú častokrát bola spochybňovaná, že zakazuje sa vlastne narúšať toto zhromaždenie, vyplýva práve z tohto imperatívu, ktorý je daný v ústave, a k tým potom vlastne idú ďalšie tie veci, ktoré súvisia s určitými sankciami, kde sme sa nesnažili kriminalizovať, ale nájsť určitú mieru medzi tým, že vec je v zásade na nejakom pomedzí, kde ešte nie je nejaká sankcia, potom nejaká intenzita, ktorá je zvýšená porušovaním toho zákona, ktorá je už sankciovaná v priestupkoch, a dnes máme v Trestnom zákone, samozrejme, trestný čin narušovania verejného zhromaždenia, ale už má nejakú pomerne vysokú intenzitu, tak presne v tom strede sme sa niekde nachádzali. A keďže aj Trestný zákon sám chráni tento záujem, je evidentné, že záujmom nielen ústavodarcu, ale aj zákonodarcu v tomto prípade bolo postihovať narušovania, a preto hľadať za tým akýkoľvek záujem obmedziť alebo dokonca zrušiť zhromaždenia rozhodne nemôže byť ani reči, ale v každom prípade niektoré veci, ktoré by mohli byť v pochybnostiach, pochopiteľne budú v druhom čítaní upravené. A preto ešte raz, vlastne na záver, aby som nehovoril príliš dlho, je predovšetkým poďakujem za to, že máme šancu normálne, kultivovane diskutovať o veciach. A ešte k tomu, že prečo to bolo v zrýchlenom liste, je to okamžitá reakcia, ktorá reaguje na situáciu, ktorá nikdy nevznikla. Preto akékoľvek hypotetické otázky majú jedinú odpoveď, no áno, nikdy nikto v minulosti nezaútočil zbraňou na predstaviteľa politickej moci, pretože s nim politicky nesúhlasil, a stalo sa až dnes. Preto tie opatrenia sú naozaj striktné, aby tie ústavné práva boli týmto spôsobom chránené a na prvom mieste pochopiteľne život a zdravie, súkromie a rodina a všetky tie ostatné veci až po, samozrejme, právo na zhromaždenie. Budeme o tom ďalej debatovať v druhom čítaní, veľmi pekne ďakujem za aktívnu účasť pri tomto zákone.