Mária Kolíková — vystúpenie v rozprave, 9. schôdza

Ďakujem veľmi pekne, pán predsedajúci. Pani poslankyne, páni poslanci, chcem dať priestor, ak by niekto chcel reagovať aj na mňa, aby, aby mohol, tak ja potom veľmi krátko ešte vystúpim na záver. Ja aj k tomu, čo tu odznelo, tak by som chcela ešte povedať k tomu objasňovaniu trestných činov. Jedna vec je, že, a k tomu vlastne smeruje tento samotný návrh, je, že my potrebujeme dostať do Trestného zákona takú právnu úpravu, aby sme vedeli naozaj tých páchateľov znásilnenia a iných sexuálnych foriem násilia, a nechcem hovoriť len o ženách a dievčatách, chcem hovoriť aj o chlapcoch. Takže hovoríme a bavíme sa vlastne o našich deťoch, o našich dcérach, o našich vnučkách, o našich vnukoch. Naozaj tá právna úprava, ktorá je, ich nechráni. Nechráni ich. A môžte urobiť čokoľvek ako poslanci, poslankyne, aby ste ich chránili, ak neurobíme dobrú právnu úpravu, ktorú dáme jasne najavo, že bez súhlasu takýto akt odsudzujeme, a urobíme všetko pre to, aby sme páchateľov odstíhali, tak ich nechránime. Ja na to upozorňujem. Naozaj nechránime ich. Umožňujeme tým páchateľom uniknúť spravodlivosti. Práve keď je zložitejšia dôkazná situácia dnes, aj keď je to pod hrozbou násilia, dokonca aj keď sú tam prvky násilia, umožňujeme tým páchateľom uniknúť spravodlivosti. Ak máme naozaj jednoznačnú zhodu, ak máme jednoznačnú zhodu a ja verím, že tu máme všetci, ako tu sedíme, máme jednoznačnú zhodu, že jednoducho pri sexuálnych aktivitách musí byť súhlas, musí byť. Bez zmeny právnej úpravy nedosiahneme nijako tento stav. Nedosiahneme ho. Nebudeme chrániť našich blízkych, nebudeme. A naozaj tu neobstojí žiadna výhrada, že bude zložitejšia dôkazná situácia. Nijako neobstojí. Nijako neobstojí. Pretože tu ide len o to, či chceme ich chrániť, alebo nechceme. Lebo ak ich chceme, urobíme všetko pre to, aby sme, samozrejme, tú dôkaznú situáciu, aby sme k tomu urobili všetko, aby tá dôkazná situácia bola lepšia. A napríklad nerozprávajme sa o tom, že ideme skrátiť premlčacie lehoty, ale rozprávajme sa o tom, čo urobíme, ak dôjde k takémuto hroznému skutku, čo urobíme pre tú obeť. Nemáme vôbec žiadne, hovorí sa tomu tiež onestop centrá. To znamená, aby tá obeť sa mohla niekde obrátiť, neriešila otázku, či to oznámi, neoznámi polícii, na toto naozaj treba zabudnúť. Zabudnime na to, že budeme nútiť obeť takéhoto sexuálneho násilia, aby to čo najskôr ohlásila polícii. Na to, to dajme úplne bokom. Keď bude mať na to silu, ona to urobí. Ale urobme v prvom rade to, aby sme jej pomohli to prežiť. Dôstojne prežiť, čo sa jej stalo, v nejakej miere, toto urobme. A to, čo preto potrebujeme, je, potrebujeme centrá, ktoré nemáme na Slovensku. Nemáme pre obete sexuálneho násilia. Nemáme. Kde tá obeť príde a dostane potrebnú či už podporu, ktorá súvisí s psychickou podporou, ale aj právnou, ale aj s prípadným vyšetrením, ktoré je potrebné. Ktoré môže súvisieť aj so zdokumentovaním všetkého, čo sa dá v tom čase. A to treba dobre zdokumentovať a nechať, odložiť a nechať to na ňu, na tú obeť, keď raz bude silná. A bude to chcieť oznámiť. Tak, samozrejme, aj táto dokumentácia, ktorá sa stala a ktorá, môže sa stať, že bude krátko po danom čine, tak môže byť jedným z jasných dôkazov, že k tomu naozaj došlo a to takýmto spôsobom. Takže ja chcem aj využiť, tento priestor tu ako predkladateľ mám, že vás chcem dôsledne požiadať, poprosiť o podporu tohto návrhu. A skúsiť to naozaj naprieč tomu, že nemusíme mať v politickom presvedčení zhodu, ale takúto právnu úpravu nevyhnutne potrebujeme. Ďakujem pekne.