Dana Kleinert — vystúpenie v rozprave, 61. schôdza

Snáď ste mali pekný víkend. Dnes teda idem vystúpiť k predkladanému návrhu rozpočtu Slovenskej republiky na rok 2027. A v jeho podstatnej časti by som sa venovala podkapitole kultúra, ale teda najprv tak všeobecne by som chcela povedať, že celkovo si myslím, že je dobré porovnávať sa s najlepšími a my vlastne to ako Slovenská republika nerobíme. Stačí nám to, že zlepíme nejaký rozpočet, ktorý bude vyhovovať niektorým ľuďom, nie ľuďom na Slovensku, ale ľuďom vybraným a v podstate o tomto je aj ten návrh rozpočtu. Ono Slovensko bude v budúcom roku platiť iba na úrokoch približne 2,5 miliardy € iba na úrokoch, čo je vlastne šialené, kam sme sa to dostali po toľkých rokoch vlády Roberta Fica. Je to vlastne môj celý produktívny vek alebo časť môjho produktívneho veku a naozaj pracovala som aj v súkromnej sfére, aj v neziskovej sfére, aj v štátnej sfére. Keď som mala 15, som štrngala kľúčmi na námestiach a naozaj som si nemyslela, že sa dopracujeme až sem, kedy v zásade celý ten produktívny život iba vidíme polená a polená pod nohy zo štátu, konkrétne zo SMER-u a ľudí zo SMER-u. Keď vidíme ich výhody, ktoré oni majú a zároveň to, čo kladú pod nohy ľuďom, ktorí tvoria kostru tejto krajiny a to sú jednak malí strední podnikatelia, ale aj mimovládny neziskový sektor, ktorý v mnohom, v mnohom supluje práve to, čo SMER zanedbáva. A rovnako tak sú to aj úradníci a úradníčky, ktorí teda by si skutočne zaslúžili lepšie podmienky na prácu. Tým nemyslím, že ich má byť viacej, ale tým myslím, že ten systém má byť efektívnejší. Keď som hovorila, že by som chcela, aby sme sa porovnávali s najlepšími, môžeme sa napríklad pozrieť na Nórsko. Povieme si, majú ropu, majú to fajn, ale napríklad Nóri sa pred 30 rokmi v dobrých časoch rozhodli, že oni zisky, ktoré budú mať, si odložia a budú používať maximálne 3 % z výnosov, ktoré dajú do štátneho rozpočtu. Bolo to v dobrých časoch a my sme mali dobré časy. Keď prišiel SMER po vláde Dzurindu, tak mal naozaj časy dobré. Ale všetko sa to tu prejedlo a my v tejto chvíli sme v takých časoch, kedy si musíme požičať rekordne veľa a ja pritom akože nemám nič proti pôžičkám, ale ak by ste sa na to pozreli ako na financovanie domácnosti alebo firmy, tak skutočne sa najprv musíte pozrieť, aký je stav. Ako by sme napríklad riešili veci, ak by sme si nemohli požičať, čo by sme skutočne nemohli mať. To je ten vyrovnaný rozpočet, ktorý prikazuje ústava tejto vláde, na ktorý sa vykašľala. A potom vlastne uvidíte, OK, tak ak si môžeme požičať, tak koľko zvládneme tak vrátiť naspäť, aby sme naozaj nezaťažili naše deti príliš veľa a našich vnukov a vnučky. A budeme sa pozerať aj na to, kam tie peniaze investujeme. Či ich teda prejeme alebo pôjdeme na dovolenku. Alebo dáme frajerke, expresívne povedané, alebo čo s tým urobíme, alebo či napríklad budeme investovať do niečoho, čo nám prinesie potom nové financie. To znamená, že napríklad zaplatáme nejaký investičný dlh a tým pádom daná organizácia, odvetvie bude lepšie fungovať a bude generovať ďalej financie. No, alebo aspoň robiť verejnú službu. Ale toto proste nie je prípad vlád Roberta Fica a nie je to prípad už vôbec nie tohto rozpočtu. Ono je to vlastne veľmi zaujímavé čítať rozpočty, celý ten návrh, lebo je to akoby filozofický obraz toho, ako sa na túto krajinu pozerajú jeho autori. A v zásade ja musím skonštatovať, že je to trýstne čítanie, pretože tu sa bavíme o tom, že ideme jednak teda použiť obrovské peniaze na vracanie na úroky iba preto, že sme si naozaj veľa a nerozumne požičali, ale zároveň nemá žiadnu ambíciu tento rozpočet. On proste jednoducho plánuje akurát tak na budúcu zimu, k budúcim voľbám. Plánuje – to sa nedá povedať, že plánuje. To je proste, že tuto zoberiem peniaze, tam zoberiem peniaze a niečo niekde použijem. Ten rozpočet nie je rozpočet príležitostí, čiže rastu. Je to rozpočet nie pre mladých, čiže budúcnosti Slovenska. Nie je to rozpočet ani pomoci slabším, čiže solidarity. Nie je to rozpočet, ktorý by podporoval ľudí výkonných, čiže tých, ktorí poskytujú ďalšie príležitosti, čiže ďalší rast a tak ďalej, tak sa točíme. Tento rozpočet túto ambíciu ani nikdy nemal. Je to v tom vidieť, keď si to prečítate. Chcela by som sa venovať viacerým veciam. Jednak je ten etický proces, proces ako taký a ten materiál, ktorý sme dostali, a potom samotná matéria. Už len tá procesná etika je vlastne taká zahanbujúca a ja skutočne neviem, ako sme sa dostali až sem, že vlastne pozerať sa na kroky vlády, ktoré robí, a legislatívne návrhy, ktoré sem nám buď vláda alebo poslanci predkladajú, sú také, že ja sa za to hanbím, že ja si hovorím, ako je toto možné, že sme sa dopracovali sem, že my si nevážime túto ustanovizeň. My sme vlastne rezignovali na naozaj skutočnú kvalitnú správu vecí verejných a mňa to napríklad veľmi mrzí. Už len to, že sa porušil ústavný zákon tým, ako prišiel vlastne tento rozpočet sem. Spôsob, akým si odhlasovala koalícia rozpočtové provizórium, rýchlosť, ako prišla. Ja som bola aj vicestarostka v Starom Meste v Bratislave, aj poslankyňa. A v živote by sme si nedovolili takýmto spôsobom dať rozpočet poslancom a ľuďom. V živote nikdy. Jednak by to bola naša vlastná hanba a na druhej strane si myslíme, že ľudia si proste potrebujú nájsť čas na naštudovanie si vecí. A to je rozpočet fakt menší ako tento. Toto sú stovky strán a akože zbúchať niečo za víkend tak, že však sme sa nejako dohodli, nejak to tam dáme a už oni nech si poradia, je akože veľká neúcta k odborníkom. Nevraviac o tom, keď sme tu počuli reči pána Blcháča a pána Luptáka o tom, ako v podstate aj Rada pre rozpočtovú zodpovednosť je zbytočný orgán a tak ďalej. Ja neviem, ja si zase myslím, že mnohí, mnohí politici koalície sú zbytoční v tej práci, ktorú robia, pretože ju nerobia dobre a nerobia ju pre ľudí. A možno by sa mohli zamyslieť, pretože každý máme rovnaký mandát a myslím si, že by bolo zodpovedné za tie peniaze ľuďom poskytnúť aspoň nejakú službu. A tá služba by mohla byť napríklad aj v dobrom procese. A mohli by sme sa nezhodnúť na tom rozpočte. Naozaj mohli by sme si povedať, že tuto ste to mali urobiť inak, neviem čo, ale už len ten začiatok je vlastne zle. Už je na začiatku zle zapnutý gombík. Aj my poslanci sme mali na naštudovanie si rozpočtu pár hodín. A ja neviem teda, ako to majú poslanci a poslankyne koalície, ale nás napríklad v Progresívnom Slovensku zaujíma, čo tam je. Nás zaujíma nielen časť s číslami, ale zaujíma nás aj textová časť. A keď sme už pri tom, v časti s číslami boli chyby, kedy ja som si musela opravovať posunuté čísla v tabuľke. Príklad je, že rozpočtované bolo 18 miliónov na mzdy v kultúre, ale očakávaná skutočnosť bola 480 miliónov. A takto boli poposúvané ďalšie tabuľky a to nebolo iba jedno posunutie. Tam bolo treba naozaj aj prehodiť zhora dole a opačne a podobne. No proste – čítal to niekto? Však to je hrozné. Alebo v textových častiach boli control C, control V z roku 25 a 26, kde v jednej časti bolo napísané, ako sa bežné príjmy prehodili, bežné výdavky prehodili na kapitálové a tá istá veta úplne v pohode pri rovnakej položke, v rovnakom objeme sa objavila zrazu aj v tomto rozpočte. Akože to neviem, to naozaj, že takýmto spôsobom, že fakt to nečítate, že vám je to jedno? Ja tomu teda naozaj nerozumiem. Nevraviac o tom, že aj samotná tripartita povedala, že teda toto celé to stretnutie tak vlastne je jednou fraškou. Tí, ktorí tam boli, vedia, že v zásade robia pokusy iba o rozprávanie sa s niekým, ale sú to iba pokusy. Tí, ktorí tam neboli, napríklad zväz zamestnávateľov, vedia, že teda stafáž robiť nechcú. Je to vlastne hrozné. Ministerku na výbore kultúry sme ani nemali. Prišiel za ňu opäť raz pán Bernaťák. A ten tiež nevedel odpovedať na naše otázky. Mal tam teda dvoch ľudí z ekonomického oddelenia a keďže na ministerstve kultúry sa vymenilo 80 % zamestnancov, tak žiaľ musím konštatovať, že ani tí dvaja ľudia nám nevedeli odpovedať. Takže chápete, že my sedíme nad rozpočtom, na ktorý my poslanci sme mali pár hodín. Snažili sme sa urobiť najlepšie, ako sa dalo. Máme otázky a nikto nám nevie odpovedať. Akože zdá sa to tu niekomu v poriadku, lebo mne teda akože nie. Samotný riaditeľ Najvyššieho kontrolného úradu, ako sme tu už počuli, konštatoval na záver svojej reči tu, že spôsob, akým vláda a vládne strany pristúpili k tvorbe zákona roka, je v zastupiteľskej demokracii neakceptovateľný. Neviem, či si to poslanci, poslankyne koalície nejako zoberiete k srdcu, lebo trošku som skeptická, lebo počuť tu potom následne výroky pána Kamenického na pána Andrášiho, naozaj nevkusné, to je niečo šialené na to sa pozerať. Je rok 2026, tridsaťsedem rokov po revolúcii a my sa pozeráme na to, ako by tu chceli vládnuť opäť raz komunisti, ktorí by chceli mať ten jeden názor. Takto sa to takto to bude a akurát nám dajte tie nekomunistické výhody, že pán Muňko. No a tá chybová kultúra je napríklad aj v tých číslach alebo v tých nezmysloch v texte. Ako som už hovorila, keď si to prečítate a pozriete si ten rozpočet, konkrétne teda v kapitole kultúra, tak vidíte, že vlastne je to darček pre ministerku, že ten obraz letargie a toho cynizmu, ten sa tam nachádza. V jednej relácii minulý týždeň pán Tibor Gašpar spomenul, keď sa ho pýtali, čo bude v roku 2050. No, čo bude v roku 2050? Čo my vieme, čo bude? To tu už možno nič nebude. Ale ja by som chcela pánovi Gašparovi povedať, že 2050 je tu o 24 rokov. Ja teda hodlám ešte pobudnúť na tomto svete, čiže budem seniorka, ale nejde o mňa. Ide o to, že naše deti budú v absolútne produktívnom veku alebo vnúčatá a pán Gašpar si myslí, že tu nemusí byť nič. Takže asi takýmto spôsobom si myslím, že je to vlastne obraz toho, ako sa pozerala kvalita Ja teda hodlám ešte pobudnúť na tomto svete, čiže budem seniorka, ale nejde o mňa. Ide o to, že naše deti budú v absolútne produktívnom veku. A alebo vnúčatá. A pán Gašpar si myslí, že tu nemusí byť nič. Takže asi takýmto spôsobom si myslím, že je to vlastne obraz toho, ako sa pozerala koalícia na tvorbu tohto rozpočtu. A ako som spomenula na začiatku, ono múdrosť toho dlhodobého plánovania je skutočne v tom, že plánujete dlhodobo a nielen na ďalšiu sezónu alebo alebo do volieb a, keď teda vidíme tento spôsob rozmýšľania, že, čo už tu bude 2050, tu nič nemusí byť, tak tak vlastne áno, je to je to je to presný obraz. Niekto tu spomenul, že teda Taraba, niekto myslím z koalície, že Taraba je príklad prehajdákania financií papalášizmu. No ale to sa dá presne povedať aj o konaní ministerky Šimkovičovej na Ministerstve kultúry. Aj tentokrát, aj minulé roky to tak bolo, že koncepcia riadenia kultúry získava viac. Získava viac minimálne o 3 milióny € a bavíme sa teda o samozrejme o rozpočte, ktorý nie je taký vysoký možno ako sú niektoré iné ministerstvá, ale, keď sa na to pozeráme z pohľadu ako percent alebo objemu, tak sú to veľké peniaze. A hlavne, keď vidíme, ako sa riadia tie organizácie teraz, takže v podstate vo výsledku má skutočne kultúra aj nominálne menej, aj tento rok získava, ale nominálne získava viacej opäť raz ministerstvo, čiže čiže činník úkony, ktoré môže ministerka vlastne rozhodnúť. A ja by som chcela akože sprízvukovať aj pánovi ministrovi, že ministerka Šimkovičová, ktorá nám po troch rokoch ministrovania povedala, že najprv bolo, že ona nemala žiadnu víziu. Potom bolo, že vízia bolo pracovať v televízii, to sa jej splnilo. Potom tu v parlamente povedala, že vízia je rozprávať sa. To bolo smerom ku fondu, takže po troch rokoch jej vízia rozprávať. Tak táto ministerka sedí každý rok, expresívne povedané, na 500 miliónoch €. To znamená, že za jej štyri roky táto ministerka sedí na 2 miliardách €. Počítam dobre? Myslím si, že áno, hej? Čiže na 2 miliardách € stojí žena alebo sedí, ktorá povie, že nemá ani víziu, kde už po troch rokoch vidíme, koľko peňazí sa na ministerstve prejedlo. My vidíme už aj, máme to však v tých dátach, že najviac sa míňa na zahraničné služobné cesty a ja neviem, keď si niekto môže dovoliť 20 000 € zminúť za víkend v hoteli, z ktorého človek nevystrčí päty, teda konkrétne ministerka, tak toto je ten spôsob rozmýšľania, aký aký má. Výhľad na Times Square v New Yorku je tiež vlastne fajn. A, keď si vypýtame, že, čo je vlastne výsledkom tej tej služobnej cesty a konkrétny plán, tak každý človek, ktorý niekedy raz vycestoval na služobnú cestu, vie, aké sú to prázdne floskuly v tom. Vie, že to je celé vlastne len tak taký výlet. A je to vlastne smutné, lebo lebo kultúra je dôležitá sféra nášho života. Kultúra je vlastne základ nášho bytia. Kultúra je to, čím sa hrdíme, s čím ráno zaspávame, s čím sa s čím ráno sa budíme, čím večer zaspávame. Napriek tomu jej venujeme takto málo pozornosti, prípadne je to taká nejaká trafika pre možnú budúcu poslankyňu, ktorá by robila prieky, takže radšej jej necháme to ministerstvo. Ale to, že v tejto chvíli my naozaj likvidujeme už teraz naše budúce dedičstvo, pretože sa nevytvára, tak my ako krajina s tým veľmi tratíme. Keď sa budeme rozprávať o kultúrnej diplomacii, tak z čoho budeme čerpať? Nemôže to byť stále iba folklór a už najmenej najmenej ten, ktorý tu presadzuje umelo pani Érska. To musí byť naozajstná skutočná kultúra, ktorá ide v čase. Čiže áno, aj folklór, ale aj moderné umenie, aj všetko, čo vlastne vznikne aj z experimentov, z avantgardy, z nových vecí. Vždy sa, však veď my už predsa, to sú tisíce rokov, kedy vieme, že, čo sa vlastne, kde ako v budúcnosti ukáže ako kultúrne dedičstvo, ale to, že to, že v tejto chvíli mu vyslovene ministerka a jej a jej konanie bráni, ona bráni tvorbe nášho nášho kultúrneho dedičstva, tak v zásade sa dá aj zmonetizovať a my ako krajina prichádzame aj o financie našej budúcnosti. A na to sú aj dáta. Však vieme, že každé euro investované do kultúry sa násobí a násobí sa to v zdraví, v dobrom živote ľudí, v ich pocite šťastia, násobí sa to v ekonomike. Len tomu by musel niekto rozumieť, ale to v tejto chvíli také nemáme, bohužiaľ. No, ale vrátim sa teda ku tomu rozpočtu. Čiže ako som hovorila, viacej sa dáva na koncepčnú a riadiacu činnosť alebo podporu riadenia programov. Ale také plánovanie, ktoré by som očakávala, tak také tam nemáme. Napríklad, po troch rokoch ministerstvo nevie, aké stavby by chcelo opravovať, rekonštruovať a tak ďalej. To, čo sa dá čítať jednoznačne z toho rozpočtu, pretože vypadli z neho položky, ktoré tam bývali v minulosti. Napríklad, už teraz národné divadlo v Banskej Bystrici, historická budova Slovenského národného divadla. Tá dokonca má v hlavnej knihe napísanú nulu, historická budova Slovenského národného divadla. A rovnako tak má napísanú nulu v tom rozpočte Krásna Hôrka. Takže, keď bude niekto hovoriť o tom, ako by teda bude a robí na Krásnej Hôrke, tak stačí si otvoriť rozpočet. Tam je plánované plánované na nula. A mali sme na výbore pre kultúru a médiá aj pána ministra financií, za čo mu teda ďakujem, ale problém je v tom, že, že my vlastne ani s ním sme sa nedopátrali, že, čo je položka podpora účelových investičných projektov 14,3 milióna a ani s pánom štátnym tajomníkom. Keď som ich naozaj po mnohých otázkach stále rovnakých dotlačila aspoň k nejakej odpovedi, tak môžeme predpokladať, že možno to bude tá Krásna Hôrka. Problém je v tom, že je tam veľa iných investičných projektov, ktoré čakajú, k tomu sa ešte dostanem a stále je to iba položka 14,3 milióna, prípadne rekonštrukcia a modernizácia budov v správe MK SR, tam sú 2 milióny. Čiže máme ako keby, že 16,5 milióna, dajme tomu zaokrúhlené, a máme tu budovy a budovy, ktoré by mali byť okamžite opravované. Už len tá Krásna Hôrka v niekoľkých naozaj mnohých miliónoch € to, čo nás bude stáť. Neviem, ako ju chcú otvoriť, keď je tam nula. Neviem, že či kto bude robiť za nulu alebo ako to bude. Alebo teda to bude tých 14,3, ale, čo potom bude s historickou budovou SND, ktorá vlastne tam už by mala mať vysúťažený projekt? Čo bude s historickou budovou Slovenského národného múzea, divadla, čo bude s budovou v Banskej Bystrici? To jednoducho, na to nemáme odpovede a ja osobne tomu nerozumiem, lebo keby som bola ministerka, v živote by som toto nedopustila, aby sme dostali akoby takýto čudný rozpočet, kde, kde v zásade nevidím presne, čo chcem ísť robiť a ako plánujem, prípadne vidím nulu na niečom, čím sa na tlačovkách hrdím, ako to chcem dokončiť, čo je samozrejme nezmysel, to sa tu za tejto vlády nikdy nedokončí, ale ale aspoň by som sa nejako tvárila, ale tento rozpočet, ako som povedala, on už nemá ani len ambície sa iba ani tváriť na to, že je nejakým spôsobom rozumný alebo alebo dobrý. No a, keď si pozrieme napríklad hlavnú knihu. Ja sa dostanem potom ďalej ešte neskôr k tým stavom. Ešte by som sa vrátila k tej hlavnej knihe, o ktorej som hovorila, kde boli aj tie chyby v položkách a tak ďalej. Tak ten rozpočet plánovaný bol na 480 miliónov a teda očakávaný je 580 miliónov. Tak ono je to celkom dosť, tých 20 % akoby rozdiel. Tak sme to potom s pánom Bernaťákom aj Kamenickým hľadali, tak našli sme 46 miliónov z tých 100, sú európske zdroje, 6 miliónov nejaké doplatenie, ale potom nám stále ako keby zostáva zhruba 50 miliónov €, ktoré ležia a visia niekde vo vzduchu. Tiež sme ich našli pod bežnými výdavkami. Ale tie bežné výdavky boli definované ako administratívne a IT služby, ale ale zároveň nám hovorili na výbore, že ale to sú vlastne na vrátky kvôli Audiovizuálnemu fondu. No tak ale tak potom je to, čo? Akože je to taký problém potom dať do rozpočtu a napísať to, ako to v skutočnosti je, alebo je to potom, má to byť nejaký neidentifikovateľný vankúš financií, ako povedal môj kolega Spišiak v piatok, že oni majú na tom na Ministerstve vnútra v tom rozpočte 30 % neidentifikovateľných položiek. Tak môžeme si asi na toto odpovedať, že ja rozumiem tomu, že tam koalícia chce si zachovať, čo najviac vankúšov a neidentifikovateľných položiek, ale nie je to tak správne. V tej kapitole kultúry máme naozaj viacero problémov. My vidíme, ako je kultúra v tejto chvíli naozaj na kolenách a potom nám tu rozprávajú koaličníci, ako na kolenách, však sme boli na premiére takej alebo takej. No ale tak môžeme sa baviť o tom, čo bolo ako dlho plánované, akú to má kvalitu, či niečo ďalej rastie alebo nerastie, že či iní ľudia majú príležitosti alebo nemajú. A to je ten problém. A skutočne aj organizácie, 17 organizácií Ministerstva kultúry, ktoré, ktoré sú ním zriaďované, ešte v septembri nemali podpísané kontrakty na tento rok, akože zdá sa vám to v poriadku riadenie? Čiže, keď sa pozerám na to z pohľadu ministra financií a aj sme sa ho to pýtali na výbore, ako sa pozerá na to, že dáva ministerke opäť viacej financií? Ako sa na to pozerá? Je to podľa neho v poriadku po troch rokoch? Keby to bolo prvý rok, ešte by som to nejako chápala. Pri druhom roku by som si povedala, že tak akože tak zdvihnem prst a poviem: „Martinka, máme tu konsolidáciu, rob niečo.“ Ale po troch rokoch sa pozeráme zase na rozpočet, kde ministerka Šimkovičová má o milióny eur viacej na riadenie kultúry, koncepčná a riadiaca činnosť a na podporu riadenia programov. Tak ja už by som si ako dobrý hospodár povedala, že: „No, neviem, či to ty tak dobre riadiš a, že tak skúsime to nejako inak.“ Ale to inak sa vlastne akože neskúša. A, keď sme sa pýtali teda pána Bernaťáka, štátneho tajomníka, že, čo je v tej koncepčnej riadiacej činnosti a podpore riadenia programov, tak v zásade povedali, že, že je to, že, keď budú niektoré organizácie potrebovať, tak potom oni im dajú, ale vieme, čo je to v preklade. V podstate nám to potvrdila aj pani nová riaditeľka SND Ťapáková. Na výbore pre kultúru a médiá, že ono si to tak vie chodiť na ministerstvo, čiže vie si to tak akože dobre zmanežovať. No tak áno, čiže, keď chodíte na ministerstvo, šúchate lapkami, prídete tam s prosíkom, budete milí, lojálni, zlatí, tak možno niečo dostanete, čo vám ministerstvo dá. Ale povedzte mi, je to normálne? Však veď máte riaditeľov organizácií, 17, ktorí, predpokladám, že by teda mali mať nejaké riadiace schopnosti, čiže aj plánovacie a tým pádom vy im tie financie, preboha, môžete tam presunúť, lebo oni oni už nech si rozhodujú ako chcú. Nie, že si budú rozhodovať podľa toho, že či teda sa ministerka dobre vyspí alebo s niekým sa dobre kamaráti. Akože veď to nie je o tom, to má byť naozaj o plánovaní, nie o nejakých náladách alebo o lojálnosti. Ale vieme, že to je tak a to je akože veľmi smutný obraz. Tých 17 organizácií, skutočne to riadenie je hrozné. Mali sme ich všetkých na výbore. Oni nevedeli si plánovať nič. Ako som spomenula, nemali kontrakty podpísané. Ešte to bol marec. Už vtedy bili na poplach, že však je marec toho roku. Nemajú kontrakty podpísané. Dostali menej peňazí, ako mali, ako mali v rozpočtoch. Naozaj veľký chaos. Ale stále v septembri nič. Za to ale získali nové zriaďovacie listiny, čo je skutočne aj zákonný problém a tie ich stavajú do veľmi nelichotivého svetla, kedy oni sa stávajú zodpovednými za všetky kroky, ktoré tí riaditelia, za všetky kroky, ktoré urobia, právne zodpovednými, ale napríklad verejné obstarávanie sa dá do inej organizácie, ktorá to bude robiť za nich. A tá je mimo obžaloby, čo sa týka právnej zodpovednosti, ale riaditeľom tieto povinnosti zostávajú. A to nemajú dokonca ani svoje financie natoľko, aby ich mali tak, ako ich mali aspoň rozpočtované a zároveň teda ešte nemajú ani podpísané kontrakty. Však takto sa nedá riadiť. Ale ministerka si vypýta o 2 milióny viacej na koncepčnú a riadiacu činnosť. Tak niekde jej chýba, si myslím, naozaj. Ten problém je tam vlastne akoby aj v tom, že, že organizácie, nielen teraz tých 17 organizácií, ale aj inštitúcie, ktoré, ktoré fungovali dlhé roky, napríklad Fond na podporu umenia, je zlikvidovaný, je ministerkou. A preto si myslím, že je aj nefér jej dávať viacej peňazí na tieto koncepčné riadiace činnosti, lebo to zjavne proste nevie, pretože tá finančná škoda je ešte ešte oveľa väčšia, keď si to predstavíme a rozmeníme na drobné. Lebo my môžeme stokrát povedať, že do fondu išlo o 10 miliónov € viacej, keď ten fond buď nefunguje, lebo naozaj nefunguje v zmysle v zmysle toho, ako fungoval predtým. To znamená, že o projektoch rozhodovali odborné komisie, že to vyúčtovanie naozaj muselo byť presne na posledný eurocent, že vedeli presne ľudia aj fond samotný, kam tie financie dal a, čo za to dostal, tak v tejto chvíli vlastne sa podporujú veci, ako 140 000 € dostane bratislavská kaviareň, čo všetci vieme, čo sa pohybujeme v kultúrnej obci, že to je čistý nezmysel. 40 000 sa dá na knihu vytvorenú cez AI. Obrovské tisíce idú na ohňostroje. No akože fakt, ohňostroj na Malte, to nám akože aké dobré meno urobilo na Slovensku? To by ma fakt zaujímalo, na čo tých 20 000, či koľko to bolo, skutočne išlo. Získajú financie ťažké 10 000 hlavný denník, Hlavné správy, sú konšpiračné weby, získajú financie, získa portál o kultúre, ktorý neexistuje a stále nie je, kde a chápem, že nemusia aj existovať, ale tak aspoň ľudia, ktorí by boli za tým a predstavení v danom projekte, keď už žiadajú o štátne zdroje, tak by aspoň boli tam spomenutí, bolo by presne povedané, aký je edičný plán, kto budú redaktori, čo to bude a tak ďalej. Namiesto toho O kultúre, ktorá neexistuje a stále nie je, kde aj chápem, že nemusí ani existovať, ale tak aspoň ľudia, ktorí by boli za tým a predstavení v danom projekte, keď už žiadajú o štátne zdroje, tak by aspoň boli tam spomenutí. Bolo by presne povedané, aký je edičný plán, kto budú redaktori, čo to bude a tak ďalej. Namiesto toho sa tam len nalejú peniaze niekomu do nejakej čiernej diery. Veď to je akože hrozná hanba a to je o tom, že teraz tých 30 miliónov € sú vlastne prehajdákané financie a 30 miliónov € nie je málo peňazí. To je akože veľa peňazí, zvlášť v kultúre, kde ten multiplikačný efekt, ten efekt snehovej gule sa násobí, pretože ľudia z kultúry sú v tomto smere iní v tom, že majú v sebe tú vášeň, ktorá ich núti v tom najlepšom slova zmysle tvoriť. Napriek podmienkam, ktoré sú nevýhodné, a to môžu byť aj napriek podmienkam, že nedostali toľko financií, koľko by chceli, ale proste áno, nájdu si aj iné zdroje. To spolufinancovanie je samozrejme dôležité a tak ďalej. A tie financie tých 30 miliónov by mohlo byť nádherne, nádherne znásobených, akurát, že nie sú, akurát, že sa hádžu do čiernej diery a to je tiež problém potom aj tohto rozpočtu, lebo tu by sa dalo iným spôsobom uvažovať o multiplikačnom efekte ľudí z kultúry. A ten efekt, a ja to rada spomínam, ten príbeh, ktorý sa mi stal vo Zvolene, kedy ma zastavila jedna pani a hovorí mi, ako na ňu doľahlo zničenie Fondu na podporu umenia. A aj to, ako folklórne súbory nedostávali peniaze a nedostávali ich včas. A to je realita života, kedy tá pani vlastne ona robí výšivky a zároveň aj šila kroje. A každý rok vždy vedela, že v novembri už si požiadali folklórne súbory o financie. Zhruba v nejakých predpokladaných objemoch tie financie dostali. Však veď mali track rekord, robia proste buď vystúpenia alebo jarmoky a tak ďalej. A ona už vedela, čo má všetko v marci ušiť. Dnes má zavreté stroje, sú zhasnuté, vybavené, predáva kvety, lebo nemá zákazky na vyšívanie ľudových krojov. Takže, ak sa tu bavíme o podpore ľudovej kultúry, tak nie, žiadna nie je zo strany ministerky, bohužiaľ. No a teraz ešte by som chcela k istým kapitálovým výdavkom, takže hrdí sa tu táto vláda, že chce teda zrekonštruovať hrad Krásna Hôrka. Problém v tom je, že Krásna Hôrka je typický príklad, ako vlády Smeru nevedia vôbec uchopiť takto zložitý problém, ako je Krásna Hôrka. A samozrejme, spravili sa chyby v priebehu akože mnohých vedení. No lenže najviac tu bol Smer. A tie chyby sú tam od začiatku a tie násobia vlastne aj predraženie teda Krásnej Hôrky, ale nielen predraženie, ale aj ten čas, ktorý sa tomu venuje. Ale najhoršiu ranu tomu zasadilo až toto vedenie. Až keď prišiel pán Bindera do SNM, pani Predajňová a tí proste urobili, tí tam proste buchli do leča a to lečo je teraz všade okolo. Máme navyše ďalšie súdne spory v rámci Krásnej Hôrky, čiže bude to aj dlhšie, aj drahšie a Boh vie, či aj lepšie, že áno, to asi nie. No a Krásna Hôrka teda, ktorou sa teda pani Érseková hrdí, má v rozpočte presne 0 € napísaného, nula. A dokonca ju má napísanú tú nulu až do roku 2029. Takže neviem, či sa začne Krásna Hôrka operovať v roku 2030, ale vtedy, pokiaľ máme informácie od novej pani Sitek, by mala už byť kompletne hotová. Takže opäť sa budú asi niekde možno snažiť niečo odniekiaľ presunúť, ale ja sa pýtam, ako je to možné, že my po troch rokoch nemáme rozpočet, kde to proste jasne vidíme. Ja si hovorím, že my by sme si to skutočne ani na tej komunálnej úrovni nikdy v živote nedovolili, tento typ rozpočtu vlastne pripraviť takýmto spôsobom. My keby sme napísali niekde, že je nula, tak nás poslanci tam asi zjedia, že to predsa nie je možné napísať niekde nula, keď niečo chcem robiť. Tak na to potrebujem nejaké financie. A rovnako nulu má aj historická budova Slovenského národného divadla. Takže ja sa pýtam, ako sa pani Érseková stará o naše kultúrne dedičstvo. Nie je toto náhodou, tieto nuly, iba ukážkou jej rezignácie a toho, že my vieme, že sa bude chystať zase na Nový Zéland, na nejaké iné „v úvodzovkách“ pracovné cesty? Jej to už je úplne jedno. Ona to už nejako dá. To nejako došúcha a nejaká Krásna Hôrka alebo Slovenské národné divadlo, historická budova. No koho by to zaujímalo v tejto vláde? Taká otázka presne patrí aj Národnému divadlu v Banskej Bystrici, ktoré teda by malo byť opravované a nič. Čiže, keď si zoberieme, my máme v kapitálovej položke napísaných 14,3 milióna € a 2,1, myslím, milióna €, hej? Čiže dokopy zhruba 14,5 milióna € a to už hovorím o Krásnej Hôrke, o Slovenskom národnom divadle, historickej budove, o Národnom divadle Banská Bystrica a ešte aj o historickej budove Slovenského národného múzea na Vajanského, to si rozoberiem viacej. A máme akože mať 14,3 + 2,1, hej? To je proste nereálne. To nám je snáď každému jasné. Pri tých výdavkoch a tom multiplikačnom efekte. Ministerka z 18 miliónov, to už bolo predchádzajúci rok, znížila na dotačný systém Obnovme si svoj dom na polovicu tie financie zhruba, čiže 8,3 milióna € je to teraz vlastne rozpočtované. Obnov si svoj dom, aby som vám vysvetlila, je vlastne program, kde sa hlásia združenia, ale aj obce alebo ľudia, ktorí vlastne opravujú napríklad svojpomocne nejaké hrady, proste staré ruiny častokrát a niekedy to nie sú ruiny. Tých máme aj celú správu vlastne o stave hradov na Slovensku a z tejto správy o stave hradov sa dá úplne jasne vychádzať aj z toho, na čo sme upozorňovali dávno, že zase bavíme sa o pár miliónoch €, ale ani tie nevedelo Ministerstvo kultúry normálne a dobre využiť, aby ich dalo tým ľuďom, ktorí proste za nás, aj za, musím to tak povedať expresívne, za smerákov opravia tie hrady, lebo oni to proste neurobia. A teraz na to máme dáta. Keď prišla v roku 2024 Šimkovičová, pani ministerka Šimkovičová, do úradu, tak tie termíny zverejnenia tých schválených žiadostí posunula tak, že skrátili murársku sezónu na hradoch o 85 %. Že si predstavte, že tí ľudia sa dozvedeli o tom, či vôbec dostanú financie, na konci septembra, ale tá murárska sezóna trvá chvíľu, lebo keď napríklad oni robia tradičnými technikami, to opravujú, to máte pár týždňov. To sa nedá robiť, ja neviem, v decembri, v januári, keď buď mrzne, sneží alebo čokoľvek. Však každý, kto sme čosi robili, tak vieme, že to jednoducho nie je možné. Čiže aj tuto máme vlastne waste of money, že vlastne o 85 % išla dole schopnosť toho času, za ktorý sa vôbec dalo niečo opraviť. Vo výsledku sa financie buď vracajú, alebo potom sa nespraví to, čo by sa skutočne mohlo. A to je vlastne veľká škoda a tiež to súvisí samozrejme s rozpočtom, pretože 8,3 alokovaných miliónov, ktoré skončia tak, že budú naše národné pamiatky alebo pamiatky nezrekonštruované, je fakt rozdiel, ako keď sa proste spraví, že 8,3 milióna pôjde von a pamiatky zrekonštruované mať budeme alebo v časti, ktorá má 15 % a nie 85. A toto máme stále, stále dokola sa točíme v tom, ako sa to nevie riadiť. Čiže na jednej strane chápem, že si tam chcú dať viacej peňazí, len bohužiaľ my vieme, že to nie je na riadenie, ale je to na úplne iné veci. A tu napríklad by som chcela vyslovene aj vyzdvihnúť ten problém budovy Slovenského národného múzea, lebo ono zo stupňov od 1 do 5 havarijného stavu je už niekoľko rokov v stupni 5. A aby ste si to predstavili, tá budova na Vajanského je v takom stave, že jej základová doska je prasknutá a ona sa vlastne ohýba a odďaľuje sa od seba. A ten problém je už tak akútny, že už včera tam nemal byť živáčika, človečika v tom múzeu, ale teda stále akože funguje, ale ten problém je skutočne veľký, na ktorý upozorňujú odborníci. A opäť už bola vypísaná súťaž, ale prišla pani Nováková, ktorú tam po Bitnerovi dosadila ministerka, a tá súťaž zrušila. A potom aj Úrad pre verejné obstarávanie skonštatoval, že sa nemala tá súťaž zrušiť, tak potom nakoniec sa tá súťaž dokončila, ale vo výsledku zase nás to stálo čas, zase nás to stálo peniaze a vo výsledku, úplne finálnom, zatiaľ nemáme, nevieme o tom, že by bola podpísaná zmluva s kýmkoľvek alebo že by sa na tom niečo robilo. Čiže my vôbec nevieme používať zdroje, nielen naše, „v úvodzovkách“ interné, ale ani európske, žiadne. Proste to je v tom rozpočte jednoznačne čítateľné, lebo na túto budovu, na opravu, je tam 0 €, tam nie je ani tá položka, hej?, aby sme si boli jasní. Čiže opäť, keď sa vraciam k tej položke tých 14,3 a 2,1, tak 14,3 + 2,1, áno? Tak k tým položkám, to je vlastne 16,3, hej?, čo 16,5, asi som sa predtým minula, ale hovorila som 15,5. Čiže v rámci týchto miliónov nemáme, nemáme ale proste, čo tam je, lebo už vieme, že tam je Krásna Hôrka. Možno. Je tam to národné divadlo, historická budova? Možno. Je tam budova Slovenského národného múzea? Možno? Nevieme. A to pritom slovenská, teda táto budova Slovenského národného múzea je rozpočtovaná na 70 miliónov € a ja chápem akože rozloženie v čase a v rokoch a tak ďalej, ale to nemáme ani v tom rozpočte napísané, to rozloženie v rokoch. Lebo napríklad na Krásnu Hôrku je rozloženie v rokoch 0 € až do roku 2029. Tak ja naozaj tomu nerozumiem. A ako môže minister Kamenický povedať ministerke, že OK, tento rozpočet je fajn, pridáme ho teda do tohto nášho veľkého rozpočtu. Však je to OK. Ale to veru vôbec nie je OK. Nie je to OK ani v bežných výdavkoch, nie je to OK ani v kapitálových výdavkoch, nie je to OK ani v procese a dokonca ani v samotnej forme. Skutočne toto ma akože veľmi mrzí, lebo tu dokonca, ale je to logické, pretože v mene konsolidácie ministerka povyhadzovala snáď historicky najväčšie množstvo ľudí aj z ministerstva alebo z iných organizácií a sú tam ľudia, ktorí netušia, čo majú robiť, tak v zásade to je logické, že sa dopracujeme aj k rozpočtu, ktorý je taký, aký je. Je, bohužiaľ, smutný. No a zvláštne, samozrejme, teda špeciálne zvláštne miesto má ešte jedna organizácia, ktorá v rámci konsolidácie vznikla ako nová. Zdá sa vám to ako paradox. Áno, je to paradox, ale tak my už tu máme aj nové ministerstvo, Ministerstvo cestovného ruchu a športu, takže v rámci konsolidácie sa asi neviem, čo konsolidujeme. Či konsolidujeme očakávania, ale navyšujeme financie, neviem, respektíve dlhy. Každopádne, Správa rezortných zariadení má špeciálne miesto na Ministerstve kultúry. Vymyslel si ju asi pán Machala, predpokladám. A je to organizácia, ktorá mala teda centrálne riadiť a obstarávať mnohé činnosti, čo by bola akože fajn myšlienka, ani nie nejaká nová, ale akože fajn. Problém je v tom, aký je tam motív. Lebo ak máte skutočne motív spraviť organizáciu, ktorá bude centralizovať niektoré obstarávania a pomôže tým organizáciám, tak po prvé by ste mali mať analýzu, či ju potrebujete, a v tej analýze by ste mali naozaj mať aj informácie o tom, ktorá organizácia čo potrebuje, ktoré budú tie prioritné v tom pláne, už ktorý bude vyplývať z tej analýzy, tak už by ste mali vedieť, ktoré inštitúcie čo potrebujú, kedy to potrebujú, aké tam je fázovanie a v akom čase sa dopracujeme k nejakému výsledku, kedy zistíme v rokoch, samozrejme v horizonte rokov, predpokladám, že by to malo byť, kedy zistíme, že teda konečne sa oplatilo investovať do vzniku takejto organizácie, lebo už teda sa začína nám to šetrenie nejakým spôsobom ukazovať aj v číslach. No ale to sa nestalo, pretože ten motív nebol tento. Ten motív bol úplne zjavne podľa toho, čo my vidíme, že z tej organizácie je proste tunel na odlievanie financií z Ministerstva kultúry. Hneď na začiatku získala tá organizácia 12 miliónov €. Hneď na začiatku si dali rôzne ciele, napríklad aj postaviť alebo zriadiť Múzeum národnej obrody. Hneď na začiatku sme im hovorili, že to je nereálne, pretože si zobrali budovu, v ktorej, za cieľ budovu, v ktorej to chceli robiť, ktorá nemá právne vysporiadané majetkovo-právne vzťahy. Po dvoch rokoch to dokonca potom priznal aj pán Machala, že teda tak sa to teda odkladá, tak vlastne sa to nemôže robiť na tom. My sme to hovorili, dva roky sme si mohli toho celého ušetriť, ale dobre. Prvá zákazka, respektíve kúpa, ktorú urobila táto organizácia Správa rezortných zariadení, bol predražený pozemok. Nákup predraženého pozemku niekde na východe za 3,5 milióna €, čo po medializovaní naozaj škandalóznej sumy sa potom nakoniec dodatkom zmenilo na 1,9 milióna €. O, zaujímavé, zrazu to išlo. Ten pozemok má byť na archív, depozitár, nikto nevie prečo, nikto nevie prečo tam. Nie sú zase k tomu žiadne dáta, nič. Takže keď sa na to potom pozriete, a ešte aj spôsob, akým alebo výška tých právnych služieb, ktoré si táto organizácia berie vlastne z externého prostredia, tak nám hovorí o tom, že keby niekto tam chcel si povedať, že toto je organizácia na prelievanie peňazí, no tak toto by bol pekný model, dajme tomu, hej? A my, keď sme sa aj pýtali, že tak OK, tak chce táto organizácia scentralizovať právne služby a pomáhať tým 17 organizáciám. No ale Správa rezortných zariadení podľa odpovede na 211 má jedného právnika, jedného. Tak to skutočne naozaj si mohli potom riešiť aj tie organizácie sami tak, ako to bolo doteraz. V tej organizácii už, v tej organizácii tam bolo mnoho rôznych zákaziek, ktoré nám zdvíhali obočie. Napríklad oprava historických šindľových striech, ktorú dostala firma – všetky firmy tak nejako idú do Nitry, čo je tiež dosť zaujímavé – ktorá to mala urobiť za 3 týždne. Bolo mnoho rôznych zákaziek, ktoré nám dvíhali obočie. Napríklad oprava historických šindľových striech, ktorú dostala firma, všetky firmy tak nejako idú do Nitry, čo je to tiež dosť zaujímavé, ktoré získala firma, ktorá to mala urobiť za 3 týždne. Historické šindľové strechy, oprava v Martine za tri týždne. Tak ja neviem, ale tak sa to aj presne nakoniec skončilo, ako sme si mysleli, takže opravené za tri týždne ani náhodou nebolo a keď neboli a keď sme videli kvalitu tých opráv, tak človeku sa chce plakať, pretože ono nejde iba o to, že niečo chceme opraviť, ale ide o to, že keď to opravíme zle, tak tým pádom tú samotnú pamiatku aj ničíme, čiže si ničíme naše historické dedičstvo, čiže tie financie sú vlastne zničené. A prehajdákané niekoľkokrát. No a táto organizácia? Už aj ministerstvo financií a aj ministerstvo kultúry už nám potvrdilo na výbore pre kultúru a médiá, že táto organizácia naozaj nenaplnila ich očakávanie. Veľmi diplomaticky nám to povedali. A s tým, že teraz si od nich pýtajú tie tzv. KPI, zamerateľné ukazovatele a podobne po troch rokoch. Čiže my vlastne ideme dať ministerke viacej miliónov na koncepciu riadenia, ale my už po troch rokoch vidíme vo všetkých týchto veciach, ktoré som vám opísala, že ona nevie riadiť nič. A potom to takto vyzerá a my ako Slovenská republika jej poskytujeme za štyri roky, ako som povedala, 2 miliardy eur, aby mohla riadiť to, čo riadiť nevie. Ja neviem, že vám sa to nezdá byť, že to je nezodpovedné? A mohla by som si čokoľvek myslieť o pani Strake, ale toto je nezodpovedné, aby ona týmto spôsobom, takýmto spôsobom mala v hrsti naše spoločné financie, lebo tak to potom vyzerá. A je to samozrejme aj o tom, že ona to už ani nie, že napraviť by nevedela, lebo však to by nevedela, alebo ministerstvo ako také, tam nestačí to, že odišiel pán Machala. Tam tie devastačné kroky sú urobené tak silno a tak hlboko, že nás to bude stáť v ďalších rozpočtoch oveľa väčšie financie, ako sú len tieto len 2 miliardy € za štyri roky, ktoré sme venovali pani Strake, aby sa s nimi asi hrala. Je to skutočne nezodpovedné od vlády. Je to nezodpovedné aj od ministra Kamenického, lebo ja rozumiem všelijaké politické, že sú všelijaké politické dohody, že chceli mať pani Straku ako ministerku. Všetkému tomuto rozumiem, dá sa to akceptovať. Môžem si o tom myslieť čokoľvek, ale minister financií by mal skutočne strážiť ten rozpočet. On by mal popri politických dohodách vedieť, že jedna vec je politická dohoda, ale druhá vec je, že chceme aj nejaký výkon od toho ministra a ten výkon by mal byť vo financiách, keď už nie v nejakom toho objemu financií, keďže teda by sa dobre hospodárilo, tak aspoň v naozajstnej konsolidácii, a tá teda na ministerstve kultúry rozhodne nie je. A ja len môžem povedať za nás, za Progresívne Slovensko, že takýmto spôsobom v živote si nevieme predstaviť, že by sme ako kedykoľvek chceli vládnuť. Nikdy týmto spôsobom vládnuť nebudeme. Keď, ak nám dajú, keď a ak nám dajú voliči možnosť rozhodovať o verejných financiách, tak náš prístup bude rozhodne zodpovedný, rozhodne bude jasný, rozhodne bude transparentný, rozhodne bude v spolupráci s partnermi, s tripartitou, s ľuďmi, ktorí tomu rozumejú. Takýmto, takýmto spôsobom my chceme naozaj aj odborne, aj slušne, aj transparentne, aj proste skrátka dobre vládnuť a zároveň poskytovať ľuďom na Slovensku servis, lebo ja si myslím, že ľudia si zaslúžia servis. Nezaslúžia si istoty Roberta Fica, ale zaslúžia si kvalitný servis od politikov a političiek, ktorí si oni platia. A na to sme tu my v Progresívnom Slovensku. A ja len za seba viem, že aj preto som išla do politiky, aby sme mohli Slovensko rozvíjať ďalej aj vo sfére kultúry, kreatívneho priemyslu. My vidíme tie možnosti, tie príležitosti. Žiaľ, sme v situácii, kedy bránime základné, ale ja verím v to, že sa to jedného dňa skončí a áno, budeme mať veľa práce. Ale na druhej strane stojí to za to, takže len to by som chcela povedať, že takto určite nebude vyzerať nikdy rozpočet Progresívneho Slovenska. V tom rozpočte nájdete víziu, v tom rozpočte nájdete náš pohľad na to, ako sa má riadiť štát. V tom rozpočte určite sa nájdu veci, ktoré budú prorastové. A zároveň aj solidárne s ľuďmi, ktorí si nemôžu niektoré veci dovoliť. Čiže toto bude náš rozpočet. Rozpočet Smeru vyzerá katastrofálne a toto je rozpočet Smeru na rok 2027, tak budeme to musieť zvládnuť, ale ja sa teším na novú budúcnosť. Ďakujem.