Dana Kleinert — vystúpenie v rozprave, 61. schôdza

Ďakujem pekne, dámy, páni, pán predsedajúci. Kolegyne, kolegovia, ja, keď som sa pripravovala na túto rozpravu, tak rôzne úvody mi napadali, ale v zásade najjednoduchší, najzásadnejší pre mňa bol ten, že by som chcela povedať, že ten, kto má, kto má moc, má zodpovednosť, ten, kto má moc, má kompetencie a ten, kto má moc, by mal vedieť, že je dôležité upozadiť vlastné záujmy pred záujmom krajiny alebo tým, nad čím tú moc má. A tu sa to nedeje už dlhé roky. My vidíme, že pod vládou SMER-u tých 15 – 16 rokov z tých 20 vidíme iba zneužívanie moci. Vidíme, že sa tu smeráci nechovajú štátnicky, ale chovajú sa tak, ako by im krajina naša mala patriť, ako by im ľudia mali odvádzať ideálne čo najviac daní, aby oni potom mohli mať tuto svoje aj malé léná, malé domov, malé trafiky pre svojich ľudí, pre svoju rodinu, sebe možno nejaká kedy vtedy nejaká limuzínka, nejaké miesto, zopár mileniek, proste taký pohodový život, kde-tu nejaký alkohol, osláviť hrozné rozpočty a tak ďalej a je to vlastne, je to smutné a ľudia to vidia a do toho ešte vlastne tú moc aj Nejaký alkohol, osláviť hrozné rozpočty a tak ďalej a je to vlastne smutné a ľudia to vidia. A do toho ešte vlastne tú moc aj koalícia zneužíva strašením ľudí o rôznych veciach, v rôznych témach a zároveň aj hrotením celej situácie už dlhé-dlhé roky a preto tu máme aj stav v krajine taký napätý, vybičovaný, ako práve máme. A bohužiaľ teda tak ako aj tu povedal aj pán Dušenka, aj ako my sme tu veľakrát hovorili, návrhy zákonov vrátane tohto, o ktorom hovorím, predkladajú ľudia z tejto koalície, poslanci, poslankyne, vláda. S tým, že majú akoby za konkrétny cieľ buď niekomu konkrétne pomôcť, alebo niekomu sa konkrétne pomstiť, alebo niekoho konkrétne odniekiaľ vyhnať a tak ďalej. A to práve nie je zrovna najlepšia vizitka daného poslanca, poslankyne či vlády, lebo takto sa to robiť nemá a z môjho pohľadu je to zneužívanie moci, zneužívanie tej kompetencie, zneužívanie možnosti niečo meniť a bohužiaľ nemenia sa veci k lepšiemu. A tie príklady tu vidíme, ako pán Vážny, podpredseda Národnej rady, však celé tri roky sa nič iné nedeje, iba sa upravovali výšky trestných zákonov kvôli nemu. A teraz to vidíme v mestách a obciach, kde máme oveľa vyššiu kriminalitu, kde sa kradnú veci v oveľa brutálnejšej miere, kde sa oveľa viacej začína alebo darí záložniam a iným čudným sivým biznisom, kde je bezpečnosť znížená práve kvôli takýmto veciam, ale hlavne, že si pomohol pán Gašpar z prvý volených. Takisto ako pán Micheľko, keď prišiel k návrhu novely zákona o zmene FPU. Tiež to vlastne aj sám povedal, že je to kvôli tomu, že aj on častokrát nedostal podporu a bol nahnevaný a myslel si a asi aj urazený. Myslel si, že proste komisia jednoducho mala rozhodnúť inak, ale som aj hovorila, že rozdiel medzi nami dvoma je v tom, že kým napríklad aj ja ešte v roku 2018 či 19, keď sme žiadali a nedostali sme, tak som si nepovedala, že no tak raz, keď sa dostanem k moci, čo som ani netušila, že budem takéto niečo robiť, tak vtedy zničím Fond na podporu umenia, ale povedala som si, že OK, že budem sa snažiť nabudúce napísať ten projekt lepšie. Alebo OK, možno nie je toľko peňazí, akože aj nebolo. Riešenie mohlo byť napísať projekt lepšie. Riešenie mohlo byť napríklad z pohľadu politikov dať viacej peňazí do Fondu na podporu umenia. Riešenie mohlo byť prinútiť odborné komisie, aby lepšie argumentovali práve tým, ktorí nedostali financie. A toto je ďalší z takých zákonov. My v tejto chvíli, tak ako aj pán Micheľko to povedal, ideme meniť zákon iba preto, že konkrétnych treba obmedziť konkrétnych ľudí. V tejto chvíli je to nejaká množina ľudí žijúcich v zahraničí, ktorí podľa dát volia niekoho iného, ako sú vládne strany. No tak teraz sa tu zase prichystá tento typ návrhu zákona, ktorý teda má zase obmedziť nejakú konkrétnu skupinu, alebo pri tom dvojkrúžkovaní, čiže znížení počtu krúžkovania, tak zase to má obmedziť alebo snáď možno veria tak tí navrhovatelia konkrétnych ľudí, aby sa nedostali do parlamentu. A ono, keď je takýto úmysel, keď je takáto motivácia, tak nikdy nemôže dobre vypáliť skutočnosť, aká bude, alebo realita, aká bude následne po prijatí týchto zákonov. Proste to nefunguje. Tak ako vidíme oveľa menšiu bezpečnosť v našich obciach, tak ako vidíme rozbitý na cimpr-campr rozmlátený Fond na podporu umenia, no tak tak budeme vidieť aj nespokojnosť ľudí s tým, že sa z tohto parlamentu v roku 2026 zavádzajú totalitné praktiky. Lebo naozaj toto robili komunisti, toto robia totalitné režimy, umlčiavať, keď sa vám niekto nepáči, treba ho čo najrýchlejšie stiahnuť z obehu, čo najmenej ho vidieť, čo najviac mu zavrieť ústa a ideálne proste obmedziť volebné právo takým spôsobom, že sa nedostane k volebnej urne a nemôže uplatniť svoj hlas. A mňa to teda veľmi mrzí, lebo vlastne ono to veľmi vypovedá o Slovenskej republike v roku 2026, však, preto sa v podstate prepadávame vo všetkých rebríčkoch a preto aj dôvera a dôveryhodnosť inštitúcií, ale aj vzájomná dôvera medzi ľuďmi je na absolútne najnižších priečkach a žiaľ vo výsledku vidíme, ako nám naše deti odchádzajú a oni skutočne odchádzajú navždy v obrovských číslach. A už som viackrát počula tuto poslancov, poslankyne koalície povedať argument, že no veď ale za toto sme my štrngali. No my sme za to štrngali, aby sme mohli cestovať, ale následne bolo našou povinnosťou pripraviť také podmienky, aby sa ľudia chceli vrátiť. To je ten základ, aby išli von, aby sa naučili, aby sa učili od najlepších, aby sa stali najlepšími, ale aby sa chceli vrátiť. Lenže problém 20 rokov vlád Roberta Fica a tých 16 z tých 20 je to, že sa nám nechcú vrátiť tie naše deti. Problém je nie, že sa nechcú vrátiť deti, ktoré odchádzajú, ale že v tejto chvíli odchádza naša generácia päťdesiatnikov, balia firmy a idú za Dunaj. Tuto o pár km ďalej sa im bude dariť, tam ich privítajú s otvorenou náručou. Rovnako tak aj vo volebných miestnostiach ich privítajú s otvorenou náručou. A to platí a vidíme to na dátach. Vidíme aj, že tento rok sa zavrelo najviac živností, čo tu kedy bolo. Vám to stále akože nedochádza, že my potrebujeme dokonca aj ten ekonomický kapitál od tých ľudí, ktorí sú vonku, že keby aspoň takto sme sa na to pozreli, že dobre, tak ako je nám jedno, čo si myslia. Je to čudné im nechať ten hlas, ale keby ste sa na to pozreli aspoň tak, že veď my chceme vyslať tým ľuďom signál, že my ich tu chceme, my ich tu potrebujeme, my chceme, aby ste sa vrátili. Doneste sem tie financie. Založte u nás tie podniky, ktoré ste začali vonku v zahraničí, kým ste tam žili. Ale nie. Koalícia im povie: „Viete čo? Vy nás vôbec nezaujímate.“ Akože to, že vy máte problém odísť niekde zo stredu Austrálie niekde do Sydney, koho by to zaujímalo? To, že budete niekde cez celú Kanadu chodiť, koho by to zaujímalo? Ja nerozumiem naozaj, ako sa vôbec dokážete zaštiťovať diaspórou, láskou k vlasti, nejakou láskou k domovine a neviem všetkými týmito výrazmi, sú to len prázdne floskuly, pretože v skutočnosti sa tým neriadite. V skutočnosti síce svoje deti dáte do zahraničia na zahraničné školy alebo na súkromné školy, ale v skutočnosti vám je úplne jedno, kam táto krajina pôjde, hlavne, že sa zabezpečíte vy sami. Fakt toto je niečo, čo ma celkom dlhodobo trápi, ale je to váš osud, ktorý robíte. No asi nemusíme. Samozrejme taká tá veľmi- veľmi výrazná vec bola v tých preferenciách, že čo sú vlastne vaše priority. A videli sme to tento týždeň, keď sme žiadali teda predradiť pred tento podľa mňa hanebný návrh zákona, keď sme žiadali predradiť návrh zákona, ktorý by riešil násilie na ženách, keď sme žiadali predradiť uznesenie k tomu, aby sa ukrajinské deti mohli vrátiť domov, ukrajinské deti unesené Rusmi. A vy ste povedali, že nie. Potrebujete si odhlasovať tento zákon, tento, ktorý obmedzuje práva, ústavné práva a práva ľudí voliť, a to je žiaľ čistý fakt. Ja sama som žila nejaký čas v Kanade. Narodila sa mi tam dokonca aj najstaršia dcéra. A bola som mladá, tesne po škole a vedela som, že jediná možnosť, ako sa kedy vôbec dostanem domov, je, že si zarobím na letenku. Ale nie, že si zarobím na letenku ešte, aby som šla odvoliť na jeden deň a vrátiť sa naspäť a potom zase prísť domov. Čiže aj mne by ste, keby to bolo v ten čas, by ste mi zakázali voliť, pretože by som to jednoducho nemala ani ekonomicky, ale ani ako zdravotne zvládnuť. Pretože keď napríklad sú tehotné ženy od šiesteho mesiaca, myslím, vás nepustia do lietadla. Vy ani len nemôžete zrealizovať tú cestu, aby ste mohli ísť odvoliť. A toto nie je normálne, že toto proste ľuďom urobíte. Takisto som istý čas žila vo Fínsku a to som bola ešte študentka. No akože vtedy sa nedalo voliť zo zahraničia a pamätám sa, bol rok 98 a nemohla som voliť. Ten otrasný pocit, ako som chcela voliť a nemohla som, a nemohla som ísť na Slovensko. A potom sa to dalo. Dvadsať rokov sa to dalo. Dvadsať rokov tu nebola jediná sťažnosť. Dvadsať rokov to išlo. Dvadsať rokov ste vedeli dať ten svoj hlas do obálky a tú obálku ešte do obálky. Dvadsať rokov to bolo v poriadku. Ale tu sa niekto bojí, že príde o svoje statky. Tie statky súvisia s tou mocou, ako som hovorila na začiatku. Takže zrazu to proste nepôjde. Zrazu ten argument bude transparentnosť, a ja vlastne tie argumenty vaše, ktoré hovoríte, veď každý jeden sa dá absolútne ľahko vyvrátiť, lebo sú nezmyslami. Vy hovoríte, že vy vlastne to idete zrovnoprávniť, ale to nie je pravda. Jednoducho, keď akonáhle podmienite hlasovanie tým, či si to niekto môže zdravotne alebo ekonomicky alebo inak dovoliť, tak to znamená, že mu upierate celú šírku volebného práva. To nie je rozšírenie, to nie je zrovnoprávnenie, to je zmenšenie volebného práva, to je obmedzenie volebného práva. A môžete hovoriť dookola, čo chcete. To proste akože čierne vždy zostane čierne a biele vždy zostane biele. Viete, videla som teraz video Martiny Šimkovičovej a ministra zahraničných vecí pána Blanára z Austrálie. A áno, vypískali ich. Áno, bola to hanba. Ale ja som si tam, ako som už včera povedala, všimla iných ľudí. Bola tam taká staršia pani s takým starším pánom a oni teda tak vyjavene pozerali a mne sa zdalo, že asi ani úplne nesúhlasili s tým mladíkom, ktorý tam vypískal pani Straku. Zdali sa mi byť takí trošku akože z toho vyhúkaní, možno im to bolo aj nepríjemné. A potom sa s nimi vo veľkom pani Érska fotila. A ja si tak hovorím, či im vtedy, keď sa s nimi fotila a sa na nich tak usmievala, povedala, že ako im sťažila ich volebné právo? Či sa im poďakovala za to, že sa zaujímajú o slovenskú kultúru, o Slovensko. Ale Slovensko sa nebude zaujímať o nich, lebo ona nechce ich hlas. Lebo ona povie tej starenke, že vy si prejdite stovky, tisíce km iba jeden deň a iba vtedy môžete voliť. A ja si myslím, že to nepovedala. A potom pani Érska zase píše nejaké texty, ktoré jej asi, ja neviem, e-mail alebo asistentka napíše, niečo o Štefánikovi a zaštiťuje sa ním, ale veď to už nepovie, že keby Štefánik žil v tejto dobe, tak by tiež nemohol voliť, lebo Boh vie, kde by v tej chvíli bol, možno niekde na Haiti a nemohol by voliť Štefánik. Ale to už nepovie, ale všelijakými floskulami, prázdnymi rečami sa zaštiťovať bude. Ale potom sa nehanbí prispieť k tomu, že je vo vláde, kde sa obmedzuje volebné právo ľuďom. A ja tomu naozaj nerozumiem, že načo ste sem išli do parlamentu? Fakt, že načo? Ja sa to niekedy samej seba pýtam veľakrát, že to fakt tak málo stačí človeku. Veď vy máte ako koalícia, ako vládna koalícia, v rukách krajinu, máte v rukách kopec moci a vy by ste toľko dobrého mohli urobiť. Vy by ste sa tak mohli pozrieť na to, čo tí ľudia dnes potrebujú. A keď sa bavíme konkrétne o tomto návrhu zákona, tak možnože tí ľudia potrebujú voľbu elektronicky. Možno potrebujú ísť na ambasádu a odvoliť, ale to neznamená, že zrušíme voľbu poštou. To znamená, že ak by niečo toto potrebovali, mali by sme na to dáta, analýzy a tak ďalej, čo si vy tiež viete zabezpečiť, tak by ste im iba pridali možnosti. Toľko dobrých vecí na celom tomto svete by ste mohli robiť. A vy robíte jednu hroznú vec pre Slovensko za druhou. A potom budete hovoriť, že veď preto sme my štrngali, aby deti mohli ísť von, a nedopoviete, že ale oni sa vrátiť nechcú kvôli vám. Viete, my sme sa tu viackrát pýtali. Alebo ešte poviem k tomu, pardon, ešte poviem k tomu pridaniu tých možností. Pretože napríklad také Estónsko to má. To znamená, že my ako Slovensko by sme nemuseli nejak vynachádzať fúrik alebo koleso. V Estónsku môžete voliť tak, že volíte elektronicky počas tých dĺžok tých dvoch sobôt pred voľbami a každý ten posledný hlas je ten aktuálny. Ale potom, keď si ešte poviete, že no dva týždne som volil všelijako a chcete ísť za tú plentu, tak pôjdete za tú plentu a ten hlas bude ten definitívny. Čiže takýmto spôsobom sa dá na to pozrieť, ale to je presne to, akým sa koalícia nepozerá na to, ako by slúžila týmto občanom, všetkým občanom Slovenska. A vy ste nám stále neodpovedali na tie otázky, ktoré kladieme dokola a kladieme ich tu niekoľko mesiacov. Vy ste nám stále neodpovedali, ako budú voliť opatrovateľky, opatrovatelia, ktorí chodia na týždňovky, na dvojtýždňovky do zahraničia opatrovať ľudí a majú tam smeny a nemôžu od tých seniorov, starčekov proste odísť, nemôžu sa odtiaľ pohnúť, pretože im proste musia pomáhať 24/7 v nejakých intervaloch. Ako oni prídu domov? Vy z nich robíte menších Slovákov, menšie Slovenky? Prečo? Z akého dôvodu? Odtiaľ pohnúť, pretože im proste musia pomáhať 24 sedení v nejakých intervaloch. Ako oni prídu domov? Vy z nich robíte menších Slovákov, menšie Slovenky? Prečo? Z akého dôvodu? Prečo robíte menších Slovákov a menšie Slovenky z tých ľudí, ktorí musia napríklad byť v zahraničí dlhšie, lebo tam ochoreli a musia tam byť a sú nevládni, nevedia sa pohnúť. Prečo z nich, prečo im umenšujete ich práva? Len preto, že sa bojíte, že nebodaj by niekto z nich nevolil SMER, HLAS alebo stranu Vidieka alebo SNS. Veď nie je to úbohé? Veď možno by volili vás a nemôžu. To je proste neuveriteľné. Vy ste nám nepovedali, ako to budú robiť kamionisti, ktorí majú trojtýždňové služobné cesty napríklad. Kde budú oni voliť, keď nemôžu? Stále ste nám neodpovedali na otázku, ako je to s tými tehotnými ženami, ktoré majú napríklad tesne pred pôrodom. Vy ste nám stále neodpovedali, ako to bude so ženami, ale aj mužmi, samozrejme, ktorým sa narodilo v rodine malé bábätko a nemôžu sa odtiaľ pohnúť. Pán Stachura vám tu dnes hovoril jeho vlastnú životnú situáciu, že v roku 2016 by nemohol ísť odvoliť fyzicky, pretože sa s manželkou starali o deti. A vy ste nám neodpovedali, ako ste to zabezpečili im? Vy ste nám neodpovedali, ako budú voliť vojaci na misiách, ktorí, ako povedala moja kolegyňa Jurík: „Oni sa rozhodli, že dokonca položia život za Slovensko.“ A vy im poviete: „Na váš hlas nás nezaujíma.“ To ste nám stále na to neodpovedali, ako. Vy ste nám dokonca neodpovedali ani, ako budú voliť ľudia hendikepovaní s nejakými zdravotnými obmedzeniami, ktorí hoc aj pocestujú tisíce km na nejakú ambasádu, ale tá ambasáda nebude bezbariérová. Ani na to ste nám neodpovedali. Na to dokonca neodpovedal ani minister zahraničných vecí. Čiže na ľudí s hendikepom sa opäť nemyslí a na ľudí s hendikepom sa nemyslí dokonca ani na Slovensku. Lebo napríklad ľudia s handicapom dnes, keď idú napríklad voliť do škôl alebo do kultúrnych centier, tak málo z nich je naozaj debarierizovaných. A častokrát nám aj hovoria reálne situácie, že musia voliť niekde pod schodami. Prinesú im tam tú urnu. Veľmi nedôstojné. Alebo nevidiaci. Ako volia nevidiaci, keď hovoríte o tom, že či náhodou by bol niekto ovplyvnený. Však nevidiaci musí mať pri sebe nejakého asistenta. Tak čo, keď ho náhodou ovplyvní? Ale to ste tiež nevyriešili, ale to, čo ste vyriešili, respektíve chcete vyriešiť, je obmedzenie volebného práva ľuďom, ktorí žijú v zahraničí z akýchkoľvek dôvodov. Ja nerozumiem, čo vás do toho, aký majú tí ľudia dôvod, ako vôbec máte tú drzosť povedať, že veď aj tak si chodia na Slovensko dávať robiť zuby. No čo, čo, čo, ako si to vôbec môžete dovoliť? Však je to úplne každého vec, čo ide na Slovensko robiť, či si ide alebo nejde dať spraviť zuby, alebo čokoľvek ide robiť. Vy tu máte byť preto, že ľudia, čo milión ľudí, to milión rôznych životných situácií. A my ako politici, zvlášť vládne strany, sa predsa musia snažiť urobiť také zákony, aby naozaj urobili službu čo najväčšiemu počtu ľudí. Veď si za to platia dane, preboha, na to, aby my sme im tu robili službu, nie aby oni slúžili nám. A vy stále opačne. Vy stále iba kvôli pár ľuďom tu meníte, meníte zákony. Ja naozaj tomuto nerozumiem, že toto vám stále dá, že sa nehanbíte pred tými ľuďmi, že sa nehanbíte ich stretnúť, že sa nehanbíte seniorom iba v marci im dať kvetinku, ale celý zvyšok roka sa na nich potom vykašlete a dokonca aj na tých seniorov, ktorí žijú mimo Slovenska. Na nich sa už potom nemyslí. Nemyslí sa na to, že by si seniori mohli zaslúžiť 12 naozaj dobrých dôchodkov a nie, aby sa museli tešiť, či vôbec a byť vďační, či vôbec nejaký Róbert Fico im dá 13. Oni si nezaslúžia to, aby mali byť vďační komukoľvek, akýkoľvek by to bol premiér tejto krajiny za to, že im dá 13. dôchodok. Oni majú mať 12 takých dôchodkov, že im to bude stačiť. Majú mať taký zdravotnícky systém, že im pomôže hneď. A my sa budeme furt len, furt len vracať do 19. storočia, 20. storočia, do totalitných režimov všetkými týmito návrhmi. Akože pozrime sa konečne, že máme 21. storočie, rok 2026 a máme tu dokonca aj také technologické možnosti, že by ľudia mohli naozaj voliť aj elektronicky. A nemuseli by ste s nimi toto robiť. A chcem sa ešte vrátiť k tomu ekonomickému významu našej diaspóry. My vieme, že žije množstvo ľudí v zahraničí. Tá diaspora je taká akoby trošku klasickejšia, takí tí, čo odišli z Kórey, a potom sú to aj takí noví ľudia, mladší z takej kvázi novšej diaspóry. A sú to ľudia, ktorí majú v drvivej väčšine nejaký typ kariéry alebo úspechu za sebou. A však aj nám to dáta hovoria, že vlastne skutočne aj z tých mladých ľudí 30 % ľudí tých najšikovnejších zostáva vonku. Ich zostáva samozrejme viacej, ale z tých najšikovnejších je to o tých 30 %. Tým pádom to ten pomer teda alebo tá pravdepodobnosť úspechu je samozrejme vysoká a my Slováci vieme byť šikovní, usilovní a tak ďalej. Ale žiaľ, tí ľudia nemajú na Slovensku takú podporu, ako majú v zahraničí, preto tam idú. A my by sme práve tou možnosťou voliť im mohli povedať, že vy nás zaujímate. Nás zaujíma to, akú si ty urobil firmu v Austrálii, nás zaujíma to, že si šikovný lekár v Amerike, nás to zaujíma, my chceme, aby si sa ty vyjadril. Ale vy to proste nie, nie. Vy presný opak. Takýmto ľuďom obmedzujete volebné právo. A fakt ma mrzí, že áno, v roku 1989 sme štrngali za to, aby sme mohli chodiť do zahraničia. A fakt ma mrzí v tomto, teda teší ma, že sme teda vybudovali tú slobodu, ale fakt ma mrzí, že sme 37 rokov po revolúcii stále v tom istom kruhu, že sa nevieme posunúť ďalej. Stále ma mrzí, že tu bude niekto hovoriť o tom, že veď preto sme štrngali a ďalej nám je všetko jedno. Nie, nám to nesmie byť jedno. My sme tí zodpovední, ktorí máme urobiť tie podmienky pre ľudí, aby sa chceli vrátiť domov. Veď seniori, naši seniori vidia svojich vnukov už len cez WhatsApp, cez všelijaké aplikácie a tie decká prídu domov raz na Vianoce alebo raz na Veľkú noc. Však nie je vám to ľúto za nich? Však mne to napríklad srdce trhá, že nemôžu. A už, keď odišli, tak vy ich tam chcete nechať navždy. Lebo vy poviete, že Slovensko vám odkazuje, vy nás nezaujímate. Namiesto toho, aby ste hovorili: „Poďte, prosím vás, voliť akýmkoľvek spôsobom. Dáme vám všetky možné legitímne spôsoby na voľbu, aby ste mohli sa vyjadriť, akú krajinu si želáte.“ Toto by sme mali chcieť všetci. A nie vrátiť sa do komunistických čias alebo do čias totalitárnych režimov. No na záver by som chcela povedať to, ako som začala. To znamená, že kto má moc, má zodpovednosť, kto má moc, áno, má kompetencie a kto má moc, mal by vedieť upozadiť seba a myslieť na druhých. A môžem povedať, že to je to, ako, ak dostaneme možnosť, dôveru, my v Progresívnom Slovensku budeme riadiť krajinu. Lebo ja viem, že to vieme robiť. Ja to vidím aj na komunálnych úrovniach. My vidíme, kde ľudia z Progresívneho Slovenska, ktorí dostali tú moc a tým pádom kompetencie, ako sa zodpovedne správajú ku veciam zvereným. A tie výsledky hovoria za seba a to chcem sľúbiť aj ľuďom, voličom na Slovensku, lebo preto sme my išli do politiky. Preto sme tu. My chceme krajinu, ktorá bude hodná 21. storočia. My chceme naozaj naspäť Slovensko, ktoré môže byť hrdé na to, že má svojich šikovných ľudí, že je to Slovensko hrdé aj sociálne. A že ho proste máme radi a urobíme všetko pre neho a urobíme všetko aj pre ľudí, ktorí sú vonku a povieme im, ak môžete, vráťte sa a budeme radi, keď prídete. Tento zákon hovorí presný opak. Ďakujem.