Tomáš Szalay — vystúpenie v rozprave, 52. schôdza

No dobre, 165 minút. Poďme na to. (Povedané so smiechom.) Dámy a páni, krásny deň, pán minister, pán predsedajúci, dovoľte mi, aby som zaujal stanovisko k predloženému materiálu návrhu novely zákona o liekoch a podmienkach úhrady liekov. Je to nepochybne veľmi dôležitý zákon. Ministerstvo mu venovalo rok a pol času príprav, veľa stretnutí. A myslím, že aj ministerstvo rozumie, že je to dôležitý zákon. A v tomto sa s pánom ministrom stotožňujem. To, čo sme tu počuli v predkladajúcom slove pána ministra, bola okrem iného kritika liekovej politiky z roku 2022. Ja som vtedy ešte teda nebol v tomto parlamente, keď sa schvaľovala tá novela liekových zákonov v predchádzajúcej vláde, ale hodnotenie pána ministra na túto novelu bolo, že táto lieková novela priniesla stámiliónové nekryté rozpočtové dopady. Tak som si to poznačil, pán minister. A teda preto potrebujeme urobiť, zatiahnuť za ručnú brzdu, a síce ochrániť verejné zdroje, ale zároveň zlepšiť prístup k liekom a preto prichádza nová legislatíva. Ja z tohto miesta chcem povedať, že toho, čoho sa obávam, je, že v roku 2030 tu bude stáť nejaký človek na tomto mieste a bude hovoriť, že v roku 2026, teda pred štyrmi rokmi, niekto schválil liekovú novelu, ktorá spôsobila nekrytý rozpočtový dopad v radoch stoviek miliónov eur, presne to isté, čo ste povedali teraz na margo predchádzajúcej vlády a minulej liekovej reformy. Ja som presvedčený, že tak, ako je teraz napísaný ten návrh zákona, ak by prešiel v tejto podobe, v roku 2030 bude rovnaká kritika vedená na vašu hlavu, pán minister, pretože tento zákon zakladá veľké, veľké prísľuby, ktoré nie sú kryté zdrojmi. No a keďže už sme načali, teda vy ste načali, pán minister, tak ja by som teda dokončil tú tému, že máme tu tri dokumenty, o ktorých by som chcel hovoriť trošku dlhšie. Je to, jedno je správa Najvyššieho kontrolného úradu, jedno je správa Útvaru hodnoty za peniaze a posledné je dokument od ombudsmana a všetky tri majú spoločný menovateľ a v zásade úplne veľmi podobné pomenovanie problémov, ktoré v súčasnej, dnes platnej liekovej politike máme. Takže stručne a heslovite NKÚ. NKÚ hovorí, že kategorizácia liekov už dnes nie je ten hlavný spôsob, ako sa môžu dostať lieky do úhradového systému, pretože sa to posunulo od nejakých pravidiel a nejakých filtrov a podobne k vyjednávaniu. K vyjednávaniu s farmaceutickými firmami a výsledok je teda nie úplne predvídateľný a predstavuje pomerne veľké riziko pre verejné zdroje. Sedem bodov NKÚ hovorí, že je problematických. Po prvé, výdavky sú uletené od rozpočtu. Máme nejaký rozpočet a tie výdavky na lieky stúpajú viac, než počítame v rozpočte, a to v tom rozpočte počítame, že budú výdavky na lieky stúpať, hej, ale stúpajú rýchlejšie. Po druhé, v roku 2022 sa výrazným spôsobom navýšili prahy nákladovej efektívnosti. Dámy a páni, je vás tu pár, ako keby to nebola taká dôležitá téma, ale viete o tom, že za lieky v Holandsku sú Holanďania so svojím HDP a so svojím zdravotníctvom ochotní platiť trikrát menšiu maximálnu cenu ako my na Slovensku? Že tá hranica nákladovej efektívnosti v Holandsku je trikrát nižšia ako na Slovensku? Že v Holandsku by taký liek ako Voxzogo sa nedostal do úhradového systému, ale my ho platíme miliónmi eur, pán minister? Aby ste to podpísali. Pre Holanďanov je to príliš drahé. Pre Holanďanov, ale pre nás nie. Nie sme takí bohatí, aby sme si mohli dovoliť platiť najdrahšie lieky najvyššími cenami. Trikrát vyššia hranica nákladovej efektívnosti oproti Holandsku. Tretia výhrada, ktorú NKÚ malo, je, že hodnotenia NIHO – každá nová technológia, drahá, by mala prejsť hodnotením nákladovej efektívnosti na NIHO – tak hodnotenia NIHO nie sú záväzné. Tak potom na kerúmater máme také NIHO, ktoré robí nejaké posúdenie, prinesie hodnotenie, či sa to oplatí za peniaze, alebo nie, či to dáva hodnotu za peniaze, prinesú to na ministerstvo a ministerstvo rozhodne inak, ako povie organizácia, ktorá je na to vytvorená. Akože načo potom tú organizáciu máme, alebo keď ju máme, prečo nerešpektujeme jej názor? Viac ako polovica prípadov rozhodnutí ministerstva zdravotníctva sa odchyľovala od rozhodnutí NIHO. NKÚ odhadol finančný dopad týchto odchýlok na päťročnom horizonte na 240 až 350 miliónov eur. Ak niekde hľadáme peniaze, tak tu sú napríklad tie peniaze. Po štvrté, štvrtá výhrada NKÚ. MEA zmluvy, teda zmluvy, ktoré sa uzatvárajú s výrobcami alebo držiteľmi registrácií a vyhýbajú sa tak kategorizácii, tým pádom nemusí byť zverejnený, zverejnená cena toho lieku, lebo je dohodnutá v zmluve a v zmluve je to začiernené, aby sa náhodou nepokazila cena v nejakých iných krajinách. Tak tieto MEA zmluvy sa stali ako keby novou diaľnicou na to, ako vstupujú lieky do nášho systému. To, čo mala byť skôr výnimočná cesta prístupu lieku, sa stala štandardná cesta prístupu lieku. Tým pádom neprechádza to transparentnými kritériami, porovnateľnými kritériami a prichádza to do systému netransparentne. Po piate, štát, presnejšie povedané zdravotné poisťovne, bezúročne, bezúročne úverujú farmaceutické firmy, pretože farmaceutické firmy im mali vrátiť peniaze za v minulosti prekročené obraty, ale stále je tam pomerne veľa desiatok miliónov eur, ktoré neboli vrátené, tak ako mali byť vrátené, a už je to teda pekných pár rokov. Po šieste, NKÚ vyčíta v súčasnej liekovej politike, že platitelia, teda zdravotné poisťovne, teda tí hráči, ktorí nie sú skin in the game, teda kožu na trh, tak oni vlastne len utrpia rozhodnutie úradníkov na ministerstve, pretože nie sú účastníkmi, nie sú účastníkmi tých dohôd o tých MEA zmluvách. Po siedme, to je posledná výčitka NKÚ, konflikt záujmov. A z tohto miesta ja som ten posledný, kto bude kritizovať skutočnosť, že nejakí ľudia, ktorí robili v nejakej firme, robia teraz na ministerstve, lebo Slovensko je príliš malé na to a má príliš málo odborníkov na to, aby sme si mohli dovoliť ich vyhadzovať z okna len tak. Ja rozumiem, že keď niekto robil vo farmaceutickej firme, rozumie liekovej politike a takých ľudí, čo rozumejú dobre liekovej politike, je maximálne pár desiatok ľudí v tejto celej krajine. Takže skôr či neskôr narazíte na niekoho, kto pre niekoho robil. Akože ten, kto nerobil pre nikoho, je pre mňa už podozrivý, že nebol ani taký dobrý (povedané so smiechom), aby si niekde našiel robotu. A to sa netýka len liekovej politiky, to sa týka aj zdravotnej starostlivosti a iných vecí. V tomto až taký problém nevidím. Každý každého na Slovensku pozná, niekomu bol spolužiakom, s niekým chodil piť, niekoho mal frajerku a podobne. Slovensko je malé, skôr či neskôr nájdete prepojenia. Ale v tom ja nevidím problém. Problém vidím v tom, keď takíto ľudia rozhodujú o predmete, s ktorým majú osobný vzťah. Je to vec, ktorú robili v predchádzajúcej firme alebo by to chceli robiť v budúcej firme a tento konflikt záujmov nie je priznaný a nie je nejakým spôsobom manažovaný. To znamená, že sa napríklad taký človek vylúči z rozhodovania vo veci, kde má konflikt záujmov, že sa k tomu prizná. Ale nie, že človek, ktorý robil v tej firme, teraz robí na ministerstve, podpíše dokument, ktorý dáva tej firme, v ktorej predtým robil, dodatočné peniaze a dodatočnú diaľnicu. Toto treba riešiť. Samotný konflikt záujmov, že niekto robí niekde, to nie je ten problém. Problém je, keď je to nepriznané a keď nemáme nejaký mechanizmus, ako túto vec manažovať. To je NKÚ. Keď to mám zhrnúť jednou vetou, tá reforma z roku 2022 otvorila dvere drahším liekom. Tam sme mali problém, že strašne dlho sa neregistrovali nové lieky alebo neprichádzali nové lieky na náš trh, čiže vtedy sa podarilo otvoriť dvere pre tieto inovatívne lieky, ale nepodarilo sa vytvoriť systém, ktorý by chránil verejné peniaze, meral prínosy a vymáhal uzatvorené dohody. Útvar hodnoty za peniaze hovorí: Výdavky na lieky prudko rastú, rozpočet sa opakovane prekračuje a štát nevie povedať, čo za tie peniaze ľudia reálne dostali. Toto tvrdí ÚHP. Mali sme takú debatu aj s pánom predsedom Balážom na zdravotníckom výbore, že čo je cieľom liekovej politiky. On vtedy povedal, že za čo najmenej peňazí kúpiť čo najviac liekov. Ja by som si to dovolil trošku preformulovať a použijem trošku aj vyjadrenie Úvaru hodnoty za peniaze. Cieľom nie je mať čo najviac liekov. Bŕ. Cieľom je mať maximálny zdravotný benefit nakúpený za čo najmenej peňazí, lebo nie je liek ako liek a nie každý liek prináša rovnaký zdravotný benefit. Nie je cieľom mať v kategorizácii všetky lieky, ktoré majú Nemci, ale cieľom je mať tie lieky, ktoré za čo najmenej peňazí prinesú čo najviac zdravotného benefitu. Každé euro, ktoré dávame na lieky, zároveň toto euro nedávame na nič iné, lebo tým sme rozhodli, že na čo, že toto euro sme minuli na lieky. To znamená, ho neminieme na ambulancie, na nemocnice, na prevenciu, na iné veci. A vždy je dobré si premyslieť, či sa to oplatí, či to euro dané na lieky by nebolo efektívnejšie využité s väčšou pridanou hodnotou pre pacienta, keby sme ho dali zdravotníkom, keby sme ho dali nemocniciam, ambulanciám, podpore prevencie. Takže hodnota za peniaze je to, čo chceme v liekovej politike dosiahnuť. ÚHP má osem výčitiek. Prvá výčitka je rovnaká, rozpočet je väčší, ako sa počítalo, čiže lieky stoja viac. Druhá výčitka, trošku lepšie sformulovaná oproti, oproti tomu NKÚ, je, že systém, zdravotný, ministerstvo sleduje dostupnosť tých liekov, ale nie prínos tých liekov. A to je rozdiel. Ako tá anekdota, ktorou nás často viacerí zabávajú, je, že od roku 2000 do roku 2020 sa analyzovalo za 20 rokov, koľko nových liekov prišlo do systému v Európe. Myslím, že to robil anglický NICE. To je obdoba nášho NIHO, len teda dospelá a veľká. A zistilo sa, že vlastne minuli sme desiatky miliárd na nové lieky, ale ich pridaná hodnota bola v priemere asi pol roka pridaného, pridaného života. Ono ten marketingový slovník farmaceutických firiem, keď ponúkajú a predávajú inovácie, je nabubrelý. Oni sa vám snažia predať ten produkt. Pochopiteľne, o ňom budú rozprávať krásne. Nehovoríte pekne o sloníkovi, nepredáte sloníka. Ale potom keď sa pozrieme dozadu, čo to za tých päť, desať, pätnásť rokov urobilo, či to naozaj pomohlo a či to nebolo náhodou len tak, že v tej štúdii, ktorá vyšla pozitívne, oni si vybrali dobrých pacientov, na ktorých to dobre bude fungovať, a potom ukázali, že to funguje, ale ono to na ostatných, nie dobrých pacientov nefunguje. Tak na toto poobzrite sa dozadu sme rezignovali aj my na Slovensku. My sa nepozeráme dozadu, ako efektívne fungovali tie lieky, ktoré sme schvaľovali a teda nesledujeme ten prínos. Tretia výhrada je rovnaká, že za QALY, teda za pridaný rok kvalitného života platíme výrazne viac ako iné, vyspelejšie krajiny, ako je Slovensko. Štvrtá výhrada je, že názory NIHO sa obchádzajú alebo oslabujú. Piata výhrada sú výnimky. Kolegyne, vy ste prišli aj s takým návrhom na výnimkový zákon, ktorý už ale nie je, nie je v procese. Výnimky. Výnimky sú od slova toho, že máme nejaké pravidlo, z ktorého máme mať akože vis maior, stane sa nejaká okolnosť, pri ktorej chceme mať možnosť, že rozhodneme aj inak, ako hovorí to pravidlo. No len dostali sme sa do situácie, že tie výnimky sa stali byť stále dôležitejšie a dôležitejšie, až sa nakoniec z výnimiek stalo pravidlo a prišla požiadavka, aby sme urobili pravidlá pre výnimky, aby mohli byť potom výnimky z výnimiek, pre ktoré bolo urobené pravidlo. Po šieste, slabá transparentnosť. Po siedme, vratky sa nevymáhajú. Farmaceutické firmy ešte teda mne tvrdia, že by to radi zaplatili, ale že pes je zakopaný na ministerstve zdravotníctva, ktoré nepodpisuje rozhodnutia, pán minister. Budem rád, keď to vysvetlíte. A ôsmy bod je, že ÚHP navrhlo nejakých konkrétnych viac ako 20 opatrení. Posledný z tých dokumentov je ombudsman. Ombudsman hovorí, že problém, o ktorom hovoríme, teda lieky na výnimku, nie je len nejaký administratívny alebo nejaký finančný, ale je, aj dokonca má rozmer ústavnoprávny. Hovorí, že rovnakí pacienti môžu dostať rozdielne rozhodnutie podľa poisťovne. Vzhľadom na to, že poisťovne dnes môžu rozhodovať o výnimkách internými pravidlami, tak môžu dostať tí pacienti, keď si zle vybrali v prestupnej sezóne poisťovňu, tak môžu dostať nie úplne dobré, dobrú odpoveď. Tým, že poisťovne si môžu vytvárať vlastné interné pravidlá pre rozhodovanie o výnimkách, tak, samozrejme, interné pravidlá poisťovne akoby nahrádzajú legislatívu a nahrádzajú zákon, a čo by nemali, podľa ombudsmana. Potom je tu bod, že výdavkový strop, že koľko peňazí maximálne sa môže minúť napríklad na lieky a na výnimkové lieky, je príliš mechanistický, že keď už sa vyčerpá ten limit, tak v zásade ani keď je to medicínsky odôvodnené, nie je možné tomu pacientovi zaplatiť ten liek. No lebo kde nič nie je, ani smrť neberie, čiže keď nie sú peniaze, tak nie je to z čoho zaplatiť. Každopádne teda pán Dobrovodský to označil za byrokratický filter. Načasovanie diagnózy môže rozhodovať o prístupe k liečbe. Áno, keď požiadate v januári, máte väčšiu šancu, ako keď požiadate v auguste, lebo v auguste už môžu byť peniaze vyčerpané na tieto výnimkové lieky, čiže lepšie je ochorieť na začiatku roka, z tohto vyplýva alebo skôr žiadať o tú, o tú výnimku. A odvoláva sa na nemecký model, navrhuje nejaké riešenia, ktoré sa týkajú nemeckého modelu. Ale hovorí, že nie je jeho cieľom, aby bolo menej liekov, ale aby boli lepšie pravidlá, zákonné, merateľné, finančne udržateľné a pre rovnakých pacientov. To sú teda sady výhrad, ktoré predchádzali okrem iného tvorbe tohto zákona, a teraz máme pred sebou návrh, ktorý to má riešiť. A ja tvrdím (reakcia navrhovateľa, áno, to je súčasný stav, analýza súčasného stavu. A teraz ja z tohto miesta tvrdím, keď už sme si pripravili tú prípravu, že tento navrhovaný zákon z dielne ministerstva zdravotníctva väčšinu týchto bodov nenapĺňa. Väčšinu týchto výhrad nerieši a prejdem ku konkrétnostiam. Nie až k takým, ktoré sa hodia do druhého čítania, kde sa naozaj rozoberajú aminokyseliny na úrovni paragrafov, ale na základe akoby filozofických celkov toho zákona. Ale skôr, než sa k tomu dostanem, dovoľte mi, aby som nebol negativistický, však opoziční politici môžu aj chváliť, hej, môžu aj chváliť, tak spomeniem aj pozitíva tejto legislatívy, lebo ste tam napríklad zapracovali niekoľko vecí, ktoré boli v našom volebnom programe a ja sa z toho teším. V tri-šesť-trojke sa ruší osobitná cenová regulácia. To znamená, toto pomôže najmä lacným liekom, ktoré dnes nemáme na trhu, lebo sú príliš lacné. Ak liek stojí že dve eurá, tam už nemá kam dole ísť cenou. Medzitým odkedy povedali, že stoja dve eurá, medzitým bola energetická kríza, inflácia, vojna na Ukrajine, ktorá sťažila prístup k hliníkovým blistrom (kýchnutie v sále) a, na zdravie, hromada pomerne dôveryhodných alebo technicky odôvodniteľných argumentov, prečo by tá cena nemala byť dve, ale 2,50 alebo 3 eurá? Nebavíme sa o finančne veľkom objeme peňazí, bavíme sa naozaj o centových, možno pár eurových položkách, ale tak ako je nastavená lieková politika, ktorá umožňuje len znižovať ceny v rámci porovnávania sa s krajinami Európskej únie, kde sa bavíme o tých troch najlacnejších cenách v Európe, tak vďaka tejto špirále ako keby nie je možné tú cenu niekedy zvýšiť. Ono sa vždy predpokladalo, že cena sa v kategorizácii bude vďaka tlaku súťaže len znižovať, ale v niektorých prípadoch sa ukazuje, že mali by sme mať aj mechanizmus, ktorý umožňuje tú cenu zvýšiť. Vzorový príklad je potom, keď nám chýbajú rôzne kvapky do uší, do očí, niekedy antibiotiká a podobne, ktoré sú naozaj že centové alebo pár eurové položky, takže vítam zrušenie osobitnej cenovej regulácie. Veľmi vítam sprísnenie pravidiel pre reexport, pán minister. Ja som sa rozprával s viacerými spoločnosťami aj s asociáciami. To, že dnes – to vás zaujme, tí, ktorí ako ste tu a ste prišli počúvať, tak počúvajte takú zaujímavosť –, že keď chcete klamať, nechcem hovoriť rovno, že odrbávať, klamať v tomto systéme a reexportovať lieky, tak vám stačí sfalšovať recept. Vezmete si recept, prepíšete tam meno a na základe sfalšovaného receptu vy si môžete cez emergentný systém objednať lieky, ktoré vám prídu a vy ich potom vyveziete niekam do Nemecka a zarobíte. A nič vám za to nehrozí, pretože ten, kto dostane váš sfalšovaný recept do ruky, nemá šancu si overiť, že je sfalšovaný, pretože nemá prístup k nejakému registru NCZI, ktorý vám povie, že ten recept bol sfalšovaný. To považujem za nonsens a, áno, tento návrh zákona to rieši. A keď už chcete, pán minister, nejaký pozmeňováčik k tomu, ktorý vám navrhujem v rámci tej trojmesačnej lehoty, toto, prosím pekne, presuňme aj do režimu neemergentného dovážania liekov, neemergentného systému, teda bežného, aby nedošlo k falšovaniu bežných receptov. Keďže sa zapchá táto diera, podnikatelia nájdu dieru v štandardnom procese. To znamená, aj štandardný recept by mal byť v tom istom režime ako tie emergentné. Trestným činom je napríklad aj falšovanie a pozmeňovanie zdravotnej dokumentácie, ale ukazuje sa, že recept nie je zdravotná dokumentácia. Možno tam v tej definícii bude treba urobiť nejakú, nejaké upratanie. Potom je otázka, či zdravotnú dokumentáciu môže vidieť nezdravotnícky pracovník od distribútora a podobne. Okej, môžeme sa o tejto veci baviť, ale určite by to mal byť trestný čin. Ešte raz, to sú ľudia, ktorí porušujú, reálne porušujú zákon a falšujú dokumenty. Samozrejme chcem dodať, že reexport je plne legálna činnosť. Problémom nie je reexport ako taký, problémom je nedostupnosť liekov v dôsledku reexportu. No. Čiže je tu veľa, ako som spomenul, zaujímavých zmien, najmä čo sa týka generík a biosimilárov, to sme podľa mňa takmer na jednej lodi, pán minister. A keby v tom zákone bola riešená len táto otázka tých, tej osobitnej cenovej regulácie, tých generík a podobne, ja by som za túto legislatívu zdvihol ruku. Problémom je, že je tu aj druhá časť a tá sa týka skôr inovatívneho priemyslu. A s tou mám problém. Takže poďme. Táto novela vytvára paralelný režim pre najrizikovejšie lieky. Pre tie, ktoré sú že výnimočné, inovatívne, podmienečne zaradené pre ojedinelé ochorenia, pre pediatrické indikácie; § 7 ods. 5 sa to volá v našej hantýrke. Paragraf 7 ods. 5 hovorí, že niektoré lieky nemusia preukazovať nákladovú efektívnosť, že niektoré skupiny liekov môžu aj nefungovať za tie peniaze a my ich budeme platiť. Dokonca niektoré lieky môžu klamať vo svojej žiadosti a to, že sa príde na to, že klamú vo svojej žiadosti, nemôže byť podmienka na to, aby sme ich nezaradili do kategorizácie. Keď uvedú, hoci aj vedome, nepravdivé údaje vo svojej žiadosti, doteraz to mohla byť podmienka na vylúčenie z kategorizácie – klamete, choďte preč –, tak pre tieto lieky to nemôže byť podmienka na vyradenie z kategorizácie. Tie budú zakategorizované stoj čo stoj. Hej? Toto je môj prvý zásadný problém, lebo toto otvára diaľnicu, naozaj že desaťprúdovú diaľnicu pre alternatívny prístup liekov do kategorizácie. A to je vlastne ten hlavný problém, že my sme mali nastavený kategorizačný proces, ktorý bol, mal nejaké pravidlá, poďme debatovať, či ich mohol mať lepšie, a k tomu boli výnimky, keď sa niečo nezmestilo do toho kategorizačného procesu. Postupom času farmaceutické firmy upozornili a zistili, že ten výnimkový režim je celkom zaujímavý a výhodný, lebo im nekazí ceny na iných trhoch a vedia sa tam dostať jednoduchšie možno a za vyššiu cenu. A stále viac firiem začalo využívať výnimkový režim a rezignovalo na ten štandardný, kategorizačný režim. No ale toto, čo tento zákon vyrába, vyrába nové typy výnimkových režimov, ktoré nie sú tým štandardným kategorizačným procesom a tým pádom pre každú jednu farmaceutickú firmu bude otázka nielen, ako sa dostať na trh, majú možnosti, ale ako sa najvýhodnejšie dostať na trh, najvýhodnejšie z ich pohľadu, nie z pohľadu slovenského pacienta. Z ich pohľadu, aby za dostali čo najviac peňazí za čo najmenej liekov, ktoré dodajú. A čím viac alternatívnych ciest prístupu na ten trh hradených liekov budú mať, tak tým, s tým väčšou pravdepodobnosťou budú tento alternatívny spôsob aj používať. Ak je ten alternatívny spôsob pre nich výhodnejší, prečo? Boli by blázni, keby to nevyužili. A teraz, stále toto nie je výčitka voči farmaceutickému priemyslu, celý čas hovorím o tom, že oni len využívajú možnosti, ktoré im legislatíva dáva. Otázka znie, prečo im ich dáva a prečo im návrh novej legislatívy dáva tieto možnosti? Po tretie, podmienečná registrácia liekov. Takto, ministerstvo už dneska nestíha hromadu iných vecí v liekovej politike a veľmi ťažké bude z politických dôvodov vyradiť nejaký liek z úhrad, ak už sú na ten liek nastavení pacienti. A to je jedno, že im budete teraz vysvetľovať: ju, ale to nie je nákladovo efektívne, nepomáha to, nemá to prínos. Akože toto bude politicky náročné a návrh zákona hovorí, že keď sa nejaký takýto liek dostane do systému, tak sa budú o ňom zbierať dáta, aby sme vedeli vyhodnotiť, či ten liek priniesol nejaký hmatateľný prínos. Akurát v celom návrhu zákona vôbec toto riešenie prístupu k tým dátam nie je. Povinnosti majú tuším zdravotné poisťovne, ale poisťovne nemajú klinické dáta. Poskytovatelia tam nemajú žiadnu povinnosť. Čiže poskytovatelia nemusia hlásiť, ako sa darí tomu novému lieku, ktorého účinnosť chceme zmerať, lebo to tam nie je. To znamená, nemáme štandardnú metodiku, aké dáta sa budú vykazovať tým liekom. A zákonodarca to aj teda, ministerstvo, pardon, to aj predpokladá, že čo, keď nebudú tie dáta, čo, keď nám to tí poskytovatelia nebudú reportovať, ako sa darí tomu novému lieku s prínosmi, tak potom použijeme to, čo majú tie farma-firmy ako nejakú štúdiu, ktorú doniesli. Kľudne aj zo zahraničia. Čiže ešte raz, my sem podmienečne pripustíme liek na náš trh. Tým liekom sa budú liečiť pacienti s nejakým úspechom, väčším alebo menším. My ten úspech nemáme dobre podchytený, ako ho budeme merať. Takže na konci dňa, keď budeme chcieť vyhodnotiť, či to bolo úspešné, alebo neúspešné, aj tak sa vrátime k papierom, ktoré nám predložila farma-firma, na základe ktorých chcela pôvodne tú úhradu, lebo nebudeme mať dáta z reálneho sveta, zo Slovenska, lebo to tam nie je dobre ošetrené. Štvrtá výhrada sú MEA zmluvy. MEA zmluvy opäť budú mať ten istý problém, ktorý som spomínal v tých výčitkách. MEA zmluvy bude uzatvárať v prvom rade ministerstvo zdravotníctva. Budú to úradníci ministerstva zdravotníctva, ktorí nemajú skin in the game. Dôsledky tých zmlúv budú znášať zdravotné poisťovne, ale rozhodnutie bude robiť ministerstvo. A... (Reakcia navrhovateľa.) No ale vy to neplatíte, pán minister. Vaši úradníci to neplatia. Ak sa bavíme o tom, že prečo v roku 2022 prišla veľkorysá lieková politika, to nerobili poisťovne tú politiku, to robilo ministerstvo, tak ako to teraz robí ministerstvo. A keď tie MEA zmluvy, do dnešného dňa nie sú vyriešené vratky, to robí ministerstvo, nie tie poisťovne. A ministerstvo nemá skin in the game. Ten úradník, akože jemu je jedno, či to bude stáť milión, 100 miliónov, alebo to ušetrí milión, hej? Nie je to jedno platiteľom. Z môjho pohľadu, ja si myslím, že takéto zmluvy by mali uzatvárať zdravotné poisťovne a nie ministerstvo. Po piate, výnimky. Už som tu spomínal výnimky. Z výnimiek sa stáva pravidlo. A tých výnimiek a tých možností výnimkových režimov, tých diaľnic výnimkových, je tam požehnane v týchto návrhoch legislatívy. A keď ste, pán minister, hovorili, že v dopadovej analýze, že to nebude stáť tak veľa peňazí, lebo keď sa pozrieme, tak to bude stáť 200 – 300 miliónov, len to je dopadová analýza, ktorá je počítaná zo situácie, ktorú spočítali tam tí autori a ktorí zároveň povedali, že je to konzervatívny odhad, lebo si myslia, že ten dopad bude podstatne vyšší, lebo dnes je hromada liekov, ktoré čakajú v rade na kategorizáciu. A autori tej dopadovky predpokladajú, že aj prejdú kategorizáciou a preto ich nebude počítať do tohto výnimkového režimu. A ja si myslím, že keď farmaceutická firma zistí, že dva roky stojí v rade, že existuje vďaka novému zákonu alternatívna cesta, ako sa dostať k úhrade, tak vystúpia z radu na kategorizáciu a pôjde do toho radu, kde dostanú lepšiu úhradu alebo lepšie podmienky. A teda pôjde do toho výnimkového režimu a budú stáť viac peňazí. Dopadovka bude drahšia. V roku 2030 budeme hovoriť o Šaškovej liekovej novele, ktorá nás stála stovky miliónov eur. Môj konzervatívny, teda môj, konzervatívny bol ten, ktorý ste navrhli. Ten môj realistický odhad je, že to bude stáť miliardu za štyri roky, dohromady kumulatívne. (Reakcia navrhovateľa.) A technicky chcem povedať, že keď som sa pozrel na celý návrh zákona, tak som zistil, že, a pozeral som si rôzne verzie, tak som si pozrel najprv tú verziu, ktorá išla do pripomienkového konania, a potom tú verziu, ktorú máme pred sebou. A keď som urobil porovnanie toho obsahu, tak to, čo máme teraz pred sebou, je o 60 % dlhšie ako to, čo išlo do pripomienkového konania a zhruba polovička z toho, čo tam bola, sa zmenila. A možno prejdem si aj to, čo sa zmenilo. Podstatné je, že zmenili sa, výrazne sa zmenili viaceré ustanovenia zákona. Ako dal som to, dal som to porovnať obsahovo ChatGPT, ktorý povedal jednovetovou vetou, teda jednovetovým oznámením, že pôvodná verzia, ktorá išla do pripomienkového konania, bola výrazne tvrdšia voči farmaceutickému priemyslu a výrazne viac orientovaná na ochranu rozpočtu. Toto hovorí umelá inteligencia bez toho, že by som ju nejako primoval, keď som jej ja uploadoval dva dokumenty, že pôvodná verzia bola prísnejšia voči farmaceutickému priemyslu, preložené do slovenčiny - nová verzia je ústretovejšia voči farmaceutickému priemyslu a výrazne menej orientovaná na ochranu rozpočtu. Podľa legislatívnych pravidiel vlády zákon, ktorý v medzirezortnom pripomienkovom konaní po zapracovaní pripomienok dozná veľkých zmien, by mal ísť znovu do pripomienkového konania, aby sa prípadne teda verejnosť mohla oboznámiť s tým, čo bolo a čo nebolo akceptované a ako to bolo zapracované. V opačnom prípade je to streľba na pohyblivý terč. Ako povieme, že juj, toto ustanovenie sa nám nepozdáva, vy poviete, že ó, ale to už sme zmenili, už sme ho prehodili do iného paragrafu. A tak to v zásade dopadne aj s ombudsmanom. Ombudsmanova výhrada, že v januári sú podmienky iné ako v auguste, zostáva naďalej zachovaná, pretože podľa nového, pán minister, keď sa minú peniaze, ktoré sú podľa programovej vyhlášky alokované na inovatívne lieky, a tie peniaze dôjdu v auguste, povedzme, tam pustíte nejaký trojmiliónový liek, nájde sa 30 pacientov, 30 x 3 milióny, 90 miliónov je preč. Mali ste tam vyčlenených 100, tak dobre, ešte 10 miliónov sa niekde minie. A v auguste sa vám môže stať, že vám príde rovnaký pacient, ako vám prišiel v januári a poisťovňa musí povedať, že nemá peniaze. Má, musí mať peniaze na tých, ktorí sú rozliečení, ale na nových pacientov peniaze nebude mať. A čo potom napíše ombudsman? No to isté, čo napísal teraz, že v auguste sú iné pravidlá ako v januári. Ak si myslíme, že sme zrušili interné pravidlá pre výnimky v zdravotných poisťovniach, nie je to pravda. Zdravotné poisťovne naďalej budú tvoriť interné pravidlá pre výnimky. To, čo ombudsman vyčíta existujúcej legislatíve, je napísané aj v tej novej legislatíve. Poisťovne budú mať interné pravidlá pre niektoré typy výnimiek. Áno, dali ste tam rámce, ako majú byť nastavené tie pravidlá v tej poisťovni, ale môžu byť v tých poisťovniach odlišné pravidlá. V Unione môžu byť iné ako vo Všeobecnej. Budú to interné pravidlá poisťovní. Opäť sme pri výhrade ombudsmana, že nie je to v jednotlivých poisťovniach rovnaké. To bola jeho výhrada. Ja nespochybňujem to, aby sa pacienti dostali k účinným moderným liekom, a budem rád, ak sa budú dostávať k liekom. Ale nad, k liekom, ktoré majú pomôcť, liekom, ktoré majú merateľný prínos, ktoré sú primerane ocenené, to znamená vedú k rozpočtovej zodpovednosti. A ja mám celý čas pocit, ako keby táto novela bola pridávaním plynu v systéme, v ktorom chýbajú brzdy. Ako plyn je fajn, však potrebujeme ísť dopredu, ale občas treba aj pribrzdiť a tie brzdy tam príliš, príliš necítim. Tu nie je otázka o tom, či majú pacienti dostať moderné lieky, ale či za verejné peniaze platíme skutočný prínos, alebo či za to platíme len drahú nádej. Ja rozumiem aj pacientskym organizáciám, ktoré volajú o pomoc, že chceme mať naše lieky a tak ďalej. Každý pacient s rakovinou, choré dieťa, dieťa so zriedkavým ochorením a podobne potrebujú nádej. Úloha štátu v tomto je odlíšiť nádej podloženú dôkazmi od nádeje, ktorá je len takým nasvieteným marketingom farmaceutickej firmy. Solidarita znamená, že sa všetci skladáme na liečbu, ktorá pomáha, a nie, že vystavíme bianko šek farmaceutickým firmám bez tvrdého vyhodnotenia výsledku. Mali sme niekoľko stretnutí na výbore pre zdravotníctvo s viacerými stakeholdermi systému, s NIHO, s Americkou obchodnou komorou, s vašou pani generálnou riaditeľkou a zaznela tam jedna veľmi dobrá veta, že akú vlastne má štát zdravotnú a liekovú politiku. A musím povedať, že tam zostalo také chvíľku ticho, lebo sme to ako nevedeli sformulovať, lebo ja neviem ani, či máme sformulovanú nejakú štátnu zdravotnú politiku, z ktorej sa odvíja tá lieková politika, lebo pokiaľ nemáme cieľ, tak je potom jedno, kam kráčame. A ja vám, pán minister, poviem jednu epizódu z jedného stretnutia, ktoré na ministerstve zdravotníctva prebehlo, ktorá je najlepšou dokumentáciou toho, že to ministerstvo nefunguje dobre. Bolo to stretnutie s viacerými účastníkmi zdravotného systému a vaša pracovníčka, ministerská, hovorí: ja som tu len taká moderátorka. A ja vám chcem povedať, že ministerstvo nie je len taká moderátorka alebo moderátor. Ministerstvo je tvorca zdravotnej politiky. Ministerstvo je regulátor. Vy nemáte moderovať názory, aby sa vám nepohádali medzi sebou stakeholderi. Vy máte povedať, že tadiaľto ideme, tuto ukazujem smer, tadiaľto chceme ísť, toto sú naše priority. Vy nie ste moderátor, vy ste regulátor. A ja mám pocit, že na začiatku ste možno chceli byť regulátorom, ale medzičasom sa moderovaním diskusie ukázalo, že niektoré subjekty s tým majú problém a vy ste im ustupovali. A vy ste im príliš ustupovali. Toto nie je novela, ktorá pomôže pacientom. Toto je novela, ktorá pomôže v prvom rade priemyslu. A nemyslím to teraz negatívne voči priemyslu. Je to úplne prirodzené, že keď vidia slabého regulátora, tak to využívajú. Ja mám tu 30 strán toho textu, ale nechce sa mi so všetkým tuná sa trápiť. Veď budeme mať ešte druhé čítanie ku konkrétnym paragrafom, ale keď sme sa pýtali zástupcov Najvyššieho kontrolného úradu, že či táto novela rieši námietky, ktoré NKÚ vo svojej správe napísal, tak hoci vaša pani generálna riaditeľka povedala, že všetky sa snažili adresovať a všetky nejako zapracovali, mne osobne pán Ivančo povedal, že on si myslí tak, že možno štvrtina z tých vecí je zapracovaná. A keď som si pozeral analýzu týchto vecí, ktorú si urobili v NIHO, ako veľmi sú, lícujú pripomienky NKÚ s novým návrhom textu zákona, je to rovnaké konštatovanie. Väčšina pripomienok NKÚ nebola do tohto návrhu novely zákona zapracovaná. Toto je dôvod, pre ktorý si myslím, pán spravodajca, že by bolo dobré vrátiť tento návrh naspäť na prepracovanie ministerstvu a dopracovanie. Toto dávam ako svoj návrh. Dúfam, že to tam počujeme, že by sme o tomto zahlasovali, lebo si myslím, že sú tam dobré veci, ktoré by mohli, mohli fungovať, ale v tom inovatívnom, v tej inovatívnej oblasti by sme sa mohli vrátiť možno predsa len k trošku prísnejším pravidlám. Ešte raz, každé euro, ktoré dáme na lieky, nevieme dať slovenským zdravotníkom, lekárom, sestrám, ambulanciám, nemocniciam. Nevieme ich dať do prevencie a do iných vecí. Dávame ich do ziskov farmaceutických firiem, ktoré si ich odnášajú do zahraničia. Otázka znie, či naozaj sme tak bohatá krajina, aby sme si mohli dovoliť dve, dve a pol miliardy eur ročne míňať na lieky, pri ktorých často nevidíme ten prínos. Ak by tam ten prínos bol, hneď ma máte naspäť na palube, pán minister. Ja som človek dát, hodnota za peniaze. Ale viete, koľko zaplatíme za jednu operáciu Da Vinci robotom a koľko peňazí zaplatíme za liek, ktorý niekomu predĺži život o tri mesiace? A zistíte, že za toho Da Vinciho zaplatíte menej, hoci ten Da Vinci zachráni tomu človeku možno život na ďalších 30 – 40 rokov. A celý ten tím okolo akože dostane za to možno pár stoviek, ale farmaceutická firma za to dostane aj desiatky tisíc eur. A potom sa sem dostávajú lieky, ktoré, vravím, ani bohaté krajiny nie sú také bohaté, aby si mohli dovoliť, dovoliť hradiť. Za každé jedno predpísané Voxzogo, pán minister, niekto iný v tejto krajine nedostal liečbu. Ďakujem pekne.