Marián Čaučík — vystúpenie v rozprave, 35. schôdza

193-7 Dobre, ďakujem. Etický kódex, ktorý tvorí prílohu č. 4 k zákonu č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch v znení neskorších predpisov; § 2 zákona č. 569/2005 Z. z. o alternatívnej službe v čase vojny a vojnového stavu v znení neskorších predpisov. Svedomie človeka má psychologickú a morálnu funkciu. Psychologická funkcia spočíva v tom, že svedomie je akt poznania seba a sveta. Morálne svedomie je charakterizované snahou robiť dobre a odmietať zlo. Morálny úsudok definuje kým jednotlivec je, čo zastáva a čo je jeho centrálne morálnym jadrom. Ak osoba nebude konať v súlade so svedomím, tak stratí integritu alebo úplnosť svojej osoby. Retrospektívne, ak osoba konala v rozpore so svedomím, tak má pocit viny alebo ľútosti. Vo vzťahu k právu či sociálnej realite v spoločnosti to znamená, že prostredníctvom svedomia jednotlivec realizuje kritické uvažovanie o práve či realite, a táto schopnosť je zdrojom tak morálnej slobody jednotlivca, ako aj jeho zodpovednosti. Verejná moc je povinná rešpektovať túto transcendentnosť, ktorá je základom pre spoločnosť, ktorá sa snaží dosahovať a pestovať spravodlivosť. Okrem toho verejná moc si je povinná priznať, že právo nie je stelesnením spravodlivosti. Teda štát, ktorý uznáva slobodu svedomia, vlastne uznáva, že existuje dimenzia človeka, do ktorej nezasahuje, čo zabraňuje vzniku totalitného štátu (diktatúry). Nakoniec výhrada vo svedomí nie je len časťou slobody svedomia samotného jednotlivca. Je to aj varovanie pre celú spoločnosť. Ak veľa osôb odmietne vykonať určitý akt, verejná moc sa nemá snažiť prinútiť vykonať ho na týchto osobách, ale skôr sa snažiť spochybňovať dôvody pre odmietnutie. Ultimátne nie je to právo, ale vlastné svedomie, ktoré je najvyšším sudcom. Výhrada vo svedomí je úzko prepojená s morálnou subjektivitou jednotlivcov. Vo svedomí človek rozoznáva, čo je dobré a správne a to odlišuje od zlého a nesprávneho. Platí, že človek postupuje podľa toho, čo považuje za správne a dobré. V tomto smere tak výhrada vo svedomí pôsobí ako obranný mód slobody: prostredníctvom nej jednotlivec bráni svoju slobodu konať v súlade so svojím svedomím a presvedčením, ktoré mu hovorí o rozdiele medzi dobrým a zlým. Navrhovaná právna úprava garantuje výhradu svedomia bez ohľadu na náboženskú afiliáciu osoby, ktorá si výhradu uplatňuje. Ústavodarca sa rozhodol povýšiť výhradu vo svedomí na ústavnú úroveň, pričom osobitne spomína osoby poskytujúce zdravotnícku starostlivosť a tie, ktoré pracujú v školstve. S dynamickým rozvojom liekov, terapeutických postupov, technológií či umelej inteligencie je potrebné, aby pracovníci v zdravotníctve mali garantovanú možnosť odmietnuť konať v prípade rozporu s ich svedomím. Limitom takéhoto konania je bezprostredné ohrozenie života druhej osoby. Rovnakým spôsobom sa ústavodarca rozhodol garantovať výhradu vo svedomí aj pracovníkom v školstve z dôvodu, že popri rodičoch poskytujú výchovu a vzdelávanie deťom či mladistvým. Decentralizácia škôl, ako aj možnosť diverzifikácie programov vzdelávania zvyšujú riziko, že školské osnovy budú obsahovať morálne problematický obsah, s ktorým učiteľ nebude súhlasiť. Výhrada vo svedomí v školstve sa týka najmä výučby náboženstva, etiky a sexuálnej výchovy. Toľko k odôvodneniu nášho pozmeňovacieho návrhu, ktorý odznel. KDH a väčšina poslancov v klube bude zvažovať hlasovať za text ústavy, ak budú prijaté naše pozmeňujúce návrhy, čo však neznamená našu spoluprácu so stranami vládnej koalície, to skôr naopak. Ďakujem za pozornosť.