Tomáš Szalay — vystúpenie v rozprave, 15. schôdza

Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci. Dámy, páni, ďakujem, Peter, za tento návrh zákona a najmä za to, čo si teraz v rozprave porozprával, pretože vlastne asi tak na 80 až 90 % so všetkým z toho, čo si povedal, súhlasím. Niektoré veci by som ešte viac si dovolil teraz podčiarknuť. Máme málo sestier, to je ten nepochybný fakt. Budeme ich potrebovať viac, demografia nepustí. A keďže demografia sa týka aj tých samotných zdravotníckych pracovníkov, tak stojíme pred dvojitým problémom a treba s tým niečo robiť, treba hľadať riešenie. Je to riešenie, či viac sestier je to riešenie, či viac iných typov stredných zdravotníckych pracovníkov je to riešenie, či viac, ja neviem, umelej inteligencie, telemedicíny a iných, samoliečby, prevencie a podobne. Je to naozaj komplexná vec. A súhlasím s tým, že sestry sú, sa sťažujú na nízke platové ohodnotenie, ale, samozrejme, nie je to, ako si aj správne podotkol, jediný argument pre to, aby človek zostal alebo nezostal v slovenskom zdravotníctve. A ja by som si dovolil vyzdvihnúť tie veci, ktoré si spomínal aj ty, a to je kultúra na pracovisku, teda pracovné prostredie, ktoré sa ťažko dá meniť. Áno, je to taká veľká námorná loď, ktorej keď otočíme kormidlo, tak potom ako ešte sto kilometrov ideme rovno, kým sa to začne otáčať, ale je to potrebné začať robiť a ja mám pocit, že sa to nedeje, že sa to nedeje predovšetkým v štátnych, v štátnych nemocniciach, pretože na tom vlastníkovi nezáleží. Môžme si čo chcieť myslieť o súkromných zdravotníckych zariadeniach, či už v nemocniciach, alebo ambulanciách, ale tam vlastníkovi záleží na tom, aby mu tá fabrika fungovala, tá fabrika na zdravie. Štát sa dlhodobo konzistentne nezaujíma o to, ako fungujú slovenské nemocnice, aké ponorkové stavy tam tí zamestnanci zažívajú, aké game of thrones, hru o tróny hrajú medzi sebou jednotlivé oddelenia, jednotlivé kliky, pretože tí profesori a docenti, čo sú tam, a primári, čo sú tam na čele roky, vedia, že prežijú, aj keď sa budú nad ich hlavami meniť riaditelia nemocníc, často politicky dosadení, ktorí často neurobia žiadnu zásadnú zmenu, lebo by tým museli ísť proti vlastným zamestnancom. Ale tá, ten tlak je potrebný a to riešenie je, samozrejme, nepríjemné. Omnoho pohodlnejšie je problém, symptóm zakryť acylpyrínom, do zdravotníctva hodiť viac peňazí, pridať ľuďom, nech majú viac peňazí. Samozrejme. Ale to je len symptomatická liečba, nie kauzálna. Kauzálna liečba je, že tie nemocnice nemôžu byť štátne a že pacient musí byť zákazníkom, musí byť klientom toho zdravotníckeho zariadenia, tých zdravotníckych pracovníkov. To znamená, mal by sa podieľať nejakou mierou spoluúčasti na tej zdravotnej starostlivosti, lebo takto, pokiaľ tu máme platbu, plnú platbu treťou stranou, je naozaj pacient len štatistické číslo a pre zdravotníckych pracovníkov nie je žiadna motivácia, aby sa správali inak. Toto peniaze, myslím si, že tak ľahko nevyriešia, ani viac peňazí a môj hlavný problém je, že kto to zaplatí. Toto má riešiť trh a trhové mechanizmy a trhové mechanizmy, ktorými, pri ktorých treba vymáhať materiálno-technické zabezpečenie, treba vymáhať optimalizáciu siete nemocníc, treba vymáhať to, aby bol dodržiavaný Zákonník práce. Uvidíme, že možno nepotrebujeme toľko nemocníc na Slovensku v takom rozsahu, ako ich máme, a na ušetrených peniazoch môžu tí poskytovatelia ponúknuť lepšie platové ohodnotenie zdravotníckym pracovníkom. Kam vedie cesta takejto regulácie? Videli sme to pri pokuse o riešenie tohto problému pri zavedení platového automatu. Platový automat je dnes najväčšia a najťažšia železná guľa na nohách slovenského zdravotníctva, lebo sme chceli pridať. Dnes platový automat brzdí akúkoľvek zmenu a inováciu v zdravotníctve a politici si škrabú hlavy, ako z toho vybŕdnuť. A budete to musieť zmeniť. Nejakým, nejakou habaďúrou na to budete musieť ísť, lebo platový automat zdravotníctvu škodí, ale hrozí štrajk odborárov. No... Reguláciou nevyriešime problém predchádzajúcej regulácie. Ja si myslím, že tej regulácie má byť menej, majú to riešiť trhové sily. Neprekvapuje ma, samozrejme, že toto podporuje Oskar, lebo to je taký etatistický zásah do... (povedané so smiechom) do zdravotníctva. Ja som skôr partner a priateľ toho, že to má riešiť trh. A už len také dve, dve také drobné poznámky k tomu Instagramu. Ja už som čakal, kedy vyrieši pani ministerka problém s napadnutím zdravotníkov na centrálnom príjme na Kramároch. A tu už ho včera vyriešila, lebo už nakrútila instagramové video, môžme ísť ďalej. A druhý, druhý moment je, že veľmi s tebou súcitím v toto, Peťo. Ja keď som končil fakultu, ’96, boli tabuľky. Opäť bola regulácia. Ten problém, ktorý máme, je dôsledok regulácie, nie nedostatku regulácie, preregulovanosti slovenského zdravotníctva, preto nie je atraktívne, lebo tam nedovoľujeme fungovať trhovým silám. No tak vtedy boli tabuľky a v tej tabuľke môj nástupný plat bol 4 960 Sk. To bolo v roku ’96 a v tom roku minimálna mzda bola 5-tisíc korún. To znamená, tabuľka pre nastupujúceho lekára bola horšie ako minimálne mzda. To znamená, keď ma zamestnali, mi museli dať 40 korún príplatok za nejaké infekčné prostredie, aby som sa dostal na 5-tisíc korún a neporušovali inú časť Zákonníka práce, že nemôžem zarábať menej ako minimálnu mzdu. Čiže ja s tým absolútne súhlasím, že toto je brutálne demotivujúce a buď má človek biznisplán, že tam bude brať úplatky, alebo tam radšej nejde. Tak ja som tam radšej nešiel. Ale je to príznačné. Keď je niečo preregulované, tak to nefunguje. Prosím pekne, riešením je viac kapitalizmu, menej socializmu. Ja si teda myslím, že za SaS za tento návrh zákona hlasovať nebudeme.