Dana Kleinert — faktická poznámka, 12. schôdza

Ďakujem, ďakujem vám, pán Danko, za príležitosť konečne sa pochváliť. Sedím tu ako laureátka Národnej ceny za dizajn, kde som pracovala na folklórnom odeve. (Potlesk v sále.) Čiže spracovala som folklórny odev do podoby, ktorá teda nesršala nostalgiou, ale naopak ho reflektovala, takže ďakujem vám za túto príležitosť pochváliť sa, snáď budete trošku rešpektovať aj to, že viem, o čom hovorím. Ja som si začala zapisovať, čo ste tu teda vy spomínali, ale teda faktom je, že musela som prestať po chvíľke, pretože príliš veľa neprávd ste povedali, a možno je to zámer, možno nie, každopádne neboli to pravdy, neboli to fakty. Ono to čo ste tu pred chvíľou povedali, je iba jasným prejavom toho, že vy vôbec nemáte tušenie, čo Slovensko potrebuje, ani jeho dobrá reprezentácia v zahraničí, som o tom presvedčená. Pretože inak, nehovorím, že nemáte Slovensko rád, problém je v tom, že neviete, čo potrebuje. Využívate túto tému len na vlastné pohodlie, na individuálny pohodlný život, maniere, ktoré si môžte dovoliť a, žiaľ, aj nepoctivý prístup k argumentom. Ak by ste totižto vedeli, čo Slovensko potrebuje, vy by ste nás ani v rámci ministerstva kultúry a jeho činnosti neťahali naspäť do minulého storočia. Neťahali by ste Slovensko aj do izolácie, čo sa teraz reálne deje. A hlavne by ste nemohli hovoriť aj také, prepáčte mi za výraz, nezmysly o kultúre. Nerozdeľovali by ste nás falošnými dilemami, či nejaké pochody alebo strecha, lebo všetci vieme, čo tu tomu trochu rozumieme, že takto tá otázka nikdy nestála. Čiže ak vy hovoríte o tom, že tu niekto rozdeľuje spoločnosť, tak je to presne takýmito falošnými dilemami. Falošnými dilemami medzi mestskou kultúrou a regionálnou, medzi strechou a pochodmi, medzi menšinami a väčšinou, proste takýmto spôsobom to nerobíte správne. Takže, ak Slovensko máte naozaj rád, tak sa k tomu správajte inak, pristupujte k téme poctivo. Ďakujem pekne. (Potlesk v sále.)