Dana Kleinert — faktická poznámka, 9. schôdza

Ďakujem ti, Vladi, za túto tvoju snahu. Je ťažké nebyť osobný pri takejto veci, keď sa to naozaj dotýka aj mnohých z nás. Na druhej strane je dobré na konkrétnych príkladoch aj rozmýšľať nad tým, ako sa to dá. U mňa je to konkrétne tak, že moje najstaršie dieťa sa pred dvadsiatimi tromi rokmi malo možnosť narodiť v Kanade a naozaj tam boli, tam bolo normou, že môžu byť rodičia od toho, že sú úplne prirodzene pri pôrode, až po prítomnosť s dieťaťom v nemocnici kedykoľvek. A tam som si zažila to, že vôbec to nebolo o nejakých materiálnych špeciálnych podmienkach, bolo to o tom, že lekári a lekárky vítali prítomnosť rodičov a napríklad cez noc sa dalo prespať na rozkladacích matracoch. Boli to štyri matrace pri posteli a bola to proste skrátka možnosť a bolo to, bolo to jednoducho na nezaplatenie a mne to ukázalo to, že keď sa chce, tak sa dá. Následne na to sme mali rôzne skúsenosti s našimi nemocnicami, kde bol ten prístup presne opačný a prišlo mi vlastne aj veľmi nefér aj to, že my sme si vedeli vydupať to, že sme tam mohli zostať. Môj manžel, ktorého presne nechceli pustiť, lebo že je muž, tak ho nechceli tam pustiť, vedel si to vydupať. Medzitým síce opravil okná, aby deti neodišli so zápalom pľúc, ale to je zase iná téma, čo sa týka našich nemocníc. Vo výsledku chcem tým povedať, že, že ja si myslím, že sa to dá a že prítomnosť rodičov je obrovskou, obrovskou pomocou práve presne pre tie úkony, ktoré odbremeňujú sestričky a aj v podstate lekárov, keď tie deti sú oveľa pokojnejšie pri akýchkoľvek zákrokoch. Takže ja si myslím, že toto je dôležité privítať. Rovnako tak je ale dôležité aj vnímať to, že ako presne určiť tie situácie, kedy to nebude na subjektívnom hodnotení lekára, ktoré bude príliš ako keby flexibilné, že teraz vás pustím a teraz vás nepustím. Myslím, že toto je veľmi dôležité, aby, aby toto bolo nejakým spôsobom definované. A myslím si, že aj musí prísť aj nová generácia lekárov asi u nás na Slovensku, aby tomu rozumeli, že to má byť norma.