Dana Kleinert — faktická poznámka, 9. schôdza

Ďakujem ti, Vladi, aj za dovysvetlenie toho posledného odseku tej dôvodovej správy, som si ho prečítala, ďakujem. Ja by som chcela povedať, že niet na čo čakať. Ono už v tejto chvíli, teraz ležia deti v nemocniciach, ktoré naozaj tým trpia, sú tým traumatizované a, a je to proste celospoločenský jasná a známa vec. My kým si budeme hovoriť, že či treba ešte dve postele navyše, alebo jednu stoličku navyše, alebo čokoľvek navyše, lebo vždy bude treba niečo navyše, tak myslím si, že strácame drahocenný čas a plytváme akoby naozaj že zdravím a aj psychickým zdravím nás všetkých, celej našej spoločnosti. Ako som už spomínala tú Kanadu, ono to je naozaj iba o tom prístupe. Ľudia nečakajú nič špeciálneho, extrémneho. Ja som tiež prespávala na stoličke a keby mi aj tú stoličku nedali, tak by som proste sedela na tej posteli. Je to úplne jedno. Nemáme na čo čakať. Proste zaveďme to a postupne ako spoločnosť riešme aj, samozrejme, celú tú infraštruktúru, aby to fungovalo, ale to základné, aby rodičia alebo ľudia určení zákonnými zástupcami detí mohli byť pri tých deťoch, je úplne kľúčová vec. Tento zákon je naozaj dobre pripravený. My sme tu mesiace riešili nepripravené, v rýchlych konaniach veci, ktoré s tým, ktoré nepomáhali vlastne nikomu okrem pár ľudí. Tuto máme celospoločenskú objednávku na niečo, čo môže hneď ľuďom pomôcť, kde je to, kde celý zákon je dobre pripravený. Ja si myslím, ako som povedala na začiatku, niet na čo čakať, poďme do toho. Ďakujem.