Tomáš Szalay — vystúpenie v rozprave, 9. schôdza

Tak veľmi pekne ďakujem, pán predsedajúci, za slovo. Vážené dámy, páni, dovolím si vystúpiť teda k tomuto návrhu, poslaneckému návrhu zákona rovno s priznaním, teda že som odborník na zdravotníctvo a vo Výbore Národnej rady pre kultúru a médiá som, pretože nás je len jedenásť a výborov je devätnásť, niekto musí byť vo viacerých výboroch, a preto radšej trpezlivo počúvam, aby som pochopil, o čom tá problematika je, do ktorej idem vhupnúť. Som len jeden radový poslanec, žiaden človek, ktorý sa kedykoľvek uchádzal o kultúrnu dotáciu, nikdy som žiaden takýto projekt nepísal, a teda počúvam, v prvom rade počúvam. A keď prichádzajú na rad nejaké návrhy zákonov, ktoré sa týkajú kultúry, tak by som si rád prečítal výsledok medzirezortného pripomienkového konania, kde sa tí ľudia, ktorých sa to týka, k tomu návrhu zákona vyjadrujú, aby som navnímal, čo si o tom myslia. No a ja to mám problém, že k tomuto medzirezortné pripomienkové konanie nebolo, hoci ide o návrh vládnych poslancov, pozerám, zo všetkých vládnych strán: Michelko, Jarjabek, Laššáková, Farkašovský, Danko, Malatinec, Huliak, Kotlár, Ľupták a Ševčík, čiže toto mohol byť v pohode vládny návrh zákona, ale nie je. A rozdiel medzi vládnym a poslaneckým je, že tam chýba medzirezortné pripomienkové konanie, a je to pre mňa déjá vu s tým, čo sme tu riešili mesiac pri Trestnom zákone, že sme išli skráteným legislatívnym konaním, ktoré sa vyhlo medzirezortnému pripomienkovému konaniu. Prečo? Máte predsa, je po voľbách, zvyknite si, máte svoju ministerku kultúry, máme schválené programové vyhlásenie vlády, kde je napísané, že čo bude vláda v kultúre robiť, čo bude robiť s fondami, aké má ambície. Prečo to náhle už nie je vládna politika, prečo je to poslanecká politika, ku ktorej nie je, nie je možná nejaká, nejaká diskusia? Rozdelil by som to na dve časti: formu a obsah. Hej, toto je tá forma. No a pokiaľ sa bavíme o tom obsahu, tak o tom tu už bola veľakrát reč. Ja som vás veľmi pozorne počúval, páni, najmä teda Michelko a Jarjabek, keď ste rozprávali o tých problémoch, ktoré vás viedli a motivovali k tomu, že tento návrh zákona predkladáte, a to je tá obsahová zložka. A potom som v takom pocite, že to je ako keby Schrödingerov zákon. Keď sa naňho pozerám, ako je napísaný, je tam napísané, že tam bude o dvoch členov viac. Bodka. Vôbec to neadresuje tie výhrady, ktoré ste spomenuli, nespravodlivosť, pochybnosti a tak ďalej. Ale zároveň jedným dychom hovoríte, že v druhom čítaní tam príde zvyšok. A teda keď to tu niekto kritizuje ako pred chvíľočkou kolega Pročko, tak poviete: „Moment, však tam sú iba dvaja noví členovia v tej, v tom, v tom zákone, o čom rozprávate, čím tu strašíte? “ No tým, čím ste, čo ste sami povedali, že do toho zákona ešte niečo vtesnáte a my nevieme čo, a neprešlo to tým pripomienkovým konaním a my v podstate vôbec netušíme, aký výsledok tohto zákona bude. Rozumiem, že tá téma je dôležitá. Rozumiem, že o nej máme viesť diskusiu, chcem tú diskusiu viesť, ale, prosím vás pekne, nieže v druhom čítaní so 150 poslancami, medzi ktorými je možno desať ľudí takých, ktorí tušia, čo sa v kultúre deje. My každý sme z nejakého iného sektora, ja robím zdravotníctvo a mám teraz rozhodovať o kultúrnych veciach o nejakej digitalizácii, ale to, našťastie, nebude, lebo to my by sme museli rozrýpať hromadu iných zákonov. Toto potrebuje medzirezortné pripomienkové konanie, aby sme vedeli, kam tá kultúra ide, aká je tá štátna kultúrna politika. Alebo nedôverujete svojej ministerke kultúry a robíte si teda svoju vlastnú zápec... takú bočnú, bočnú politiku? Mne sa celkom pozdávala poznámka pani kolegyne Jaurovej – robme veci poriadne. Prosím vás pekne, poriadne je aj s medzirezortným pripomienkovým konaním. A môžem teda ešte reagovať na pána Malatinca, hádam ma počuje niekde. Nás nevyrušuje, že tam majú byť plus dvaja ľudia. To nie je ten problém. Problém je, že tam majú byť aj iné zmeny, o ktorých nič nevieme, a problém je, že tu máme to tzv. skrátené legislatívne konanie, teda poslanecký návrh, ktorý neprešiel, neprešiel pripomienkovým konaním. Vecná diskusia je potrebná, analýza je potrebná, tie štatistiky, o ktorých ste tu rozprávali, o tých príbehoch, tie sú potrebné, ja by som ich chcel vidieť, ja ich nepoznám na rozdiel možno od vás, tie príbehy. A na to je dôležité normálne legislatívne konanie, ak ste vládni poslanci, prosím vás pekne, prežeňte to normálne cez svoju ministerku vládou, aby sme sa mohli k tomu kvalifikovane vyjadriť. Za takýchto okolností si nemyslím, že takýto návrh zákona viem podporiť čo i len v prvom čítaní. No a na záver mi dovoľte ešte niečo povedať o tej úlohe štátu v tomto prípade. Štát tu netvorí kultúru. Kultúru tvoria iní ľudia. Štát má urobiť na to priestor. Poskytnúť inštitúcie, prerozdeliť financie, stanoviť procesy. Všetko toto by malo byť jasné, transparentné a predvídateľné. Vychádzam teraz z programového vyhlásenia vlády, ktoré avizuje, že veci majú byť predvídateľné aj legislatíva. A veľmi pozorne som počúval kolegu Jarjabka. Hovoril o nedôvere. Nedôvera je niečo, čo tu rozleptáva túto spoločnosť. Významnou mierou k tomu prispeli, prispelo minulé volebné obdobie, o tom žiadna diskusia. Rozleptáva spoločnosť. A adresovať túto vec je našou spoločnou úlohou aj vašou, aj našou, aj koalície, aj opozícia, aj vy to cítite, že to je problém, ale to sa nedá robiť skráteným konaním. To sa nedá robiť bez diskusie, že teraz vy si myslíte, že máte pravdu, a idete to prevalcovať, že ideme tú dôveru prebiť tým, že pridáme dvoch ľudí a potom ešte v druhom čítaní niečo doplníme do zákona. Tú nedôveru treba prebiť diskusiou, tie zákony majú byť predvídateľné, my netušíme, ako budú vyzerať tie fondy, keď sa schváli tento zákon v treťom čítaní možno o mesiac. My netušíme, my nevieme, čo chcete robiť. Preto dovoľte mi, že túto výhradu vám dávať, buďte otvorení a povedzte, čo chcete. Ja tomu nerozumiem. Úprimne to hovorím, ja tomu nerozumiem, chcem to mať vysvetlené. Zatiaľ som to vysvetlené nemal, zatiaľ rozumiem len kritickým otázkam, ktoré zazneli zo strany opozície, a pochybnostiam, o čo tu vlastne ide, že tu ide možno o nejaké ovládnutie kultúry, o nejaké štátne, štátnu kultúru a podobne. Možno sa mýlim. Prosím vás pekne, skúste moje pochybnosti rozptýliť. Ďakujem za pozornosť.