Marek Lackovič — faktická poznámka, 61. schôdza

Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci. Ja sa musím priznať, pán Ľupták, že ja, keď vidím to vaše meno, že tam zasvieti, ja sa vždy poteším. Mne tak srdce zaplesá. Ale bez srandy, ako naozaj. Úprimne sa poteším vždy. Bohužiaľ, že čo potom prichádza, tak to je, to je, no. Povedali ste, citujem: „Rada pre rozpočtovú zodpovednosť sa občas, občas sa stretnú a niečo vypotia.“ Koniec citácie. Pán Ľupták, ale je veď nezávislá inštitúcia, ktorá bola zriadená, že ústavným zákonom, ktorej hlavnou úlohou je monitorovať a hodnotiť hospodárenie Slovenskej republiky a plnenie pravidiel rozpočtovej zodpovednosti. Povedať, že sa raz za čas stretnú a niečo vypotia, považujem za škandalózne a za naozaj, že nevhodné a perfídne. A čo sa tá druhá vec, čo sa týka toho platu, že postaviť sa sem v časoch, aké na Slovensku máme a tváriť sa alebo sťažovať sa, alebo teda nepriamo poznamenať, že tých 4100 v hrubom je málo a že by sa akože zišlo viac, že ako, že to poviete vy, akože zo strany SNS, ktorých highlightom za toto volebné obdobie je, že zákaz hmyzu v potravinách a že možnosť, aby mohli aj poslankyne, poslanci sobášiť ľudí, považujem za, akože zvlášť nepokorné. Čiže trošku by som tu čakal viac pokory, vrátiť sa nohami na zem, netrepať tu o tom, že sú tu nízke platy v časoch, kedy tu máme milión ľudí ohrozených chudobou a po celom Slovensku máme roztrúsené tie nádržky na vrchnáky, na štuple z plastových fliaš, kde sa Slováci a Slováčky skladajú na operácie deťom. V takejto fáze sme sa ocitli s týmto štátom a s touto krajinou, sa sem napochodovať, postaviť a povedať, že 4100 v hrubom nie je nič moc, tak to je akože fakt, akože máte silný žalúdok. Pamätaj, že aký