Ondrej Dostál — vystúpenie v rozprave, 61. schôdza

Kolegyne, kolegovia, aj v mojom prvom vystúpení k návrhu štátneho rozpočtu na rok 2027 aj v stredu som hovoril predovšetkým o ústavnoprávnych otázkach súvisiacich s novým rozpočtom. A hovoril som ako podpredseda Oravy výboru a ako právnik, ktorý považuje za dôležité, aby vláda dodržiavala pravidlá, predovšetkým tie pravidlá, ktoré ukladá ústava a ústavný zákon o rozpočtovej zodpovednosti. Upozornil som na to, že vláda predložila návrh deficitného rozpočtu napriek tomu, že sa Slovenská republika nachádza v najvyššom sankčnom pásme dlhovej brzdy. A že výnimka, o ktorú vláda opiera, teda tento pokus vyhnúť sa povinnosti predložiť prebytkový alebo vyrovnaný rozpočet, je podľa nášho názoru v rozpore so zmyslom aj s textom ústavného zákona o rozpočtovej zodpovednosti a požiadali sme v tejto súvislosti o výklad Ústavný súd, ale vláda sa ponáhľa, aby predbehla rozhodnutie Ústavného súdu o tom, či výnimka, ako si ju zadefinovala, je alebo nie je v poriadku. Ale tým by som sa už teraz nechcel zaoberať. A teraz by som chcel hovoriť z trochu inej pozície. Chcel by som sa pozrieť na rozpočet a to, čo mu predchádzalo, ako predseda Žitňanskej konzervatívnej strany, keďže som členom poslaneckého klubu SaS, som zvolený na kandidátke strany Sloboda a Solidarita na základe dohody o spolupráci medzi SaS a OKS. Chcem sa pozrieť na rozpočet ako pravicový politik, ktorý považuje zodpovedné hospodárenie s verejnými financiami za jednu zo základných povinností štátu a vlády. A pretože aj keby sa náhodou stalo, že Ústavný súd dá vláde pravdu, že nemala povinnosť predložiť vyrovnaný rozpočet, čo nepredpokladám, ale teoreticky sa to stať môže. To by samo o sebe ešte neznamenalo, že tento rozpočet je dobrý a už vôbec by to neznamenalo, že vláda hospodári zodpovedne. Máme za sebou tri roky Ficovej konsolidácie. Robert Fico sa vrátil k moci po dlhých rokoch vládnutia pred troma rokmi a celé tie tri roky počúvame, že vláda musí konsolidovať verejné financie a počúvame to nariekanie a vyhováranie sa na to, že musí konsolidovať, preto, lebo to spôsobila zlá, tie tri zlé vlády, ktoré tu boli v predchádzajúcom volebnom období, Matovič, Heger, Ódor, Matovič, Heger, Ódor. Ja nespochybňujem potrebu konsolidácie. Slovensko má problém s deficitom, Slovensko má problém, vážny problém s narastajúcim verejným dlhom. Máme dlhodobý problém s udržateľnosťou verejných financií a tento problém nevznikol ani v tomto volebnom období, ani v predchádzajúcom volebnom období. Vznikal postupne za rôznych vlád, ktoré prijímali rozhodnutia bez dostatočného ohľadu na dlhodobé náklady tých rozhodnutí. Konsolidácia teda bola a je potrebná, ale otázka je, ako sa má konsolidovať. A práve v tom je zásadný rozdiel medzi hospodárskou politikou súčasnej vlády a tým, čo považujem za zodpovednú pravicovú hospodársku politiku. A Ficova vláda sa rozhodla konsolidovať predovšetkým tým, že bude od ľudí a od firiem vyberať viac peňazí. Zvyšovala dane, zvyšovala odvody, zvyšovala poplatky, zavádzala nové dane, napríklad transakčnú daň, zvyšovala daňové zaťaženie práce, podnikania aj spotreby. A vždy nám vysvetľovala, že to musí urobiť, pretože treba ozdraviť verejné financie. Lenže konsolidácia verejných financií nie je súťaž v tom, kto dokáže od občanov a firiem vybrať viac peňazí. Konsolidácia má znamenať, že štát začne hospodáriť zodpovednejšie, že zníži rozdiel medzi svojimi príjmami a výdavkami, že prestane vytvárať dlhy, ktoré nie je schopný štát splácať bez ďalšieho zvyšovania daní a bez ďalšieho zaťažovania občanov. A predovšetkým by konsolidácia mala znamenať, že štát začne prehodnocovať svoje vlastné výdavky. Lebo, ak štát míňa priveľa, má v zásade dve možnosti. Môže sa zamyslieť nad tým, na čo peniaze míňa, či ich míňa efektívne, či všetky jeho výdavky sú naozaj potrebné a či všetky činnosti, ktoré vykonáva, vôbec štát vykonávať musí. Alebo môže povedať občanom: My, štát, chceme míňať ďalej, a preto nám musíte dať viac vy, občania. Súčasná vláda si, žiaľ, vybrala tú druhú možnosť. A výsledky je. Máme za sebou tri konsolidácie. Občania aj podnikatelia platia vyššie dane a odvody. Podnikateľské prostredie sa zhoršilo. Štát vyberá oveľa viac peňazí ako predtým a napriek tomu sa vláde nepodarilo zastaviť zadlžovanie krajiny. Vláda síce môže argumentovať externými vplyvmi, môže argumentovať tým, že bez prijatých opatrení by bol deficit ešte vyšší, to je možné. Zvýšenie daní môže krátkodobo zlepšiť rozpočtové saldo, ale podstatná je iná otázka. Aký výsledok dosiahla vláda za tri roky konsolidácie? Kde je tá sľubovaná stabilizácia verejného dlhu? Kde sú systémové úspory? Kde sú reformy, ktoré by zabezpečili, že štát bude v ďalších rokoch hospodáriť udržateľnejšie? A kde je to sľubované uzdravenie verejných financií? Namiesto týchto vecí vidíme, že štát pokračuje v zadlžovaní a vláda predkladá ďalší rozpočet s vysokým deficitom. A treba pripomenúť aj ďalšiu stránku tej istej veci. Vyššie dane a odvody nie sú iba účtovnou položkou v štátnom rozpočte. Majú svoje dôsledky. Ak zvýšite náklady na zamestnávanie, zhoršujete podmienky na vytváranie pracovných A treba pripomenúť aj ďalšiu stránku tej istej veci. Vyššie dane a odvody nie sú iba účtovnou položkou v štátnom rozpočte. Majú svoje dôsledky. Ak zvýšite náklady na zamestnávanie, zhoršujete podmienky na vytváranie pracovných miest. Ak zvýšite náklady podnikateľom, zostane im menej peňazí na investície, rozvoj a zvyšovanie miest. Ak zavediete transakčnú daň, zdaňujete samotné finančné operácie, ktoré sú bežnou súčasťou podnikania. Ak budete ekonomiku stále viac zaťažovať, nemôžete sa čudovať, že bude rásť pomalšie, než by mohla. A pomalší hospodársky rast znamená aj slabší rast budúcich príjmov štátu prostredníctvom daní. Preto je dôležité rozlišovať medzi tým, čo štát získa krátkodobo zvýšením daní na papieri, a tým, aké dôsledky bude mať toto rozhodnutie pre ekonomiku. Pravicová hospodárska politika vychádza z presvedčenia, že prosperitu nevytvára vláda tým, že prerozdeľuje stále viac peňazí. Prosperitu vytvárajú ľudia, ktorí pracujú, podnikajú, investujú, sporia, vytvárajú hodnoty a nesú riziká. Úlohou štátu je vytvárať pre nich dobré podmienky, nie im stále komplikovať život. Rozpočet na rok 2027 už na rozdiel od tých troch predchádzajúcich, s ktorými prišla Ficova vláda, nie je konsolidačný, ale neprináša ani pokus o ozdravenie verejných financií. Ako sa tvárila Ficova vláda pri tých predchádzajúcich troch rozpočtoch? A je potrebné korektne priznať a rozlišovať medzi tým, čo robila vláda v predchádzajúcich troch rokoch a čo navrhuje na rok 2027. Vláda hovorí, že toto už nie je ďalší veľký konsolidačný balík. Vláda neprichádza s ďalším rozsiahlym zvyšovaním daní a odvodov. A pán premiér Fico. Ďalší členovia vlády to dokonca prezentujú ako dobrú správu. A áno, je dobré, že vláda už nechce v budúcom roku opäť zvyšovať dane, ale je tu problém. To, že vláda prestala zvyšovať dane, neznamená, že začala hospodáriť zodpovedne. Všetky tie predchádzajúce zvýšenia daní, odvodov, poplatkov totiž zostávajú vrátane transakčnej dane, ktorá sa najprv nemala rušiť, potom sa mala rušiť, potom sa zase nemala zrušiť. A teraz sa bude rušiť, ale až o rok a štvrť. Čiže v ďalšom volebnom období a nijako sa to nedotkne štátneho rozpočtu, o ktorom práve teraz rokujeme. Ľudia a firmy budú tie nové a zvýšené dane a odvody a poplatky platiť aj naďalej. A vláda bude aj naďalej oberať ľudí o ich peniaze, zhoršovať podnikateľské prostredie a brzdiť hospodársky rast. Vláda teda neprichádza s návrhom, že by občanom a podnikateľom vrátila peniaze, ktoré im v predchádzajúcich rokoch zobrala. Lebo to by bola tá dobrá správa, ktorú mohol priniesť rozpočet. Vláda len hovorí, že im budúci rok nezoberie ešte viac, ako im brala doteraz. A súčasne predkladá návrh rozpočtu, ktorý počíta naďalej s vysokým deficitom. Na rok 2027 vláda plánuje deficit vo výške 4,94 % hrubého domáceho produktu, čo predstavuje 7,4 miliardy €, čiže skoro o 7,5 miliardy € chce vláda minúť navyše oproti tomu, čo vyberie a čo si môže štát dovoliť. 7 miliárd, 7,5 miliardy ďalšieho zadlžovania po troch rokoch konsolidácie. A ešte zaujímavejšie porovnanie s tým, čo očakáva vláda v tomto roku. Na rok 2024 sa aktuálne očakáva deficit približne 4,4 %. Na rok 2027 prichádza vláda s plánom 4,94 %. Čiže rozpočtovaný deficit sa nemá znižovať, ale zvyšovať. A pripomeňme, že vláda v roku 2000 na rok 2007 pôvodne cielila a počítala s deficitom približne 3 % hrubého domáceho produktu. To mali byť tie ozdravené verejné financie. Dnes, keď sa schvaľuje ten štátny rozpočet, ktorý pôvodne mal mať 3 % deficit, vláda navrhuje takmer 5 %. A to je zásadný rozdiel medzi pôvodnými ambíciami a dnešnou realitou. A pán minister Kamenický môže hovoriť o vonkajších okolnostiach, o vojnách, o energetických cenách, alebo teda cenách energií, o problémoch európskej ekonomiky, vyhovárať sa teraz už nie na Matoviča, Hegera a Ódora, ale na Nemecko, Trumpa a vojnu na Ukrajine. Samozrejme, že všetky tieto faktory ovplyvňujú aj stav slovenskej ekonomiky a slovenské verejné financie, ale nevysvetľujú všetko. Za tri roky mala vláda dostatok času začať so štrukturálnymi zmenami na výdavkovej strane rozpočtu. A predovšetkým mala možnosť rozhodnúť sa, ktoré nové výdavkové záväzky bude štát vytvárať a ktoré nie. Namiesto toho pokračovala v politike, ktorá vytvára vysoké a trvalé alebo teda minimálne dlhodobé nároky na verejné financie. A teraz nám vláda predkladá rozpočet, ktorý nezabezpečuje stabilizáciu verejného dlhu. Rada pre rozpočtovú zodpovednosť vo svojom hodnotení upozorňuje, že návrh rozpočtu nezabezpečuje zastavenie rastu verejného dlhu. Podľa jej prognózy môže dlh už v roku 2029 dosiahnuť približne 72 % hrubého domáceho produktu, takmer 3/4 ročného výkonu slovenskej ekonomiky. A pritom sa dnes nachádzame v najvyššom sankčnom pásme dlhovej brzdy. A čo je rovnako dôležité, vláda nepredkladá ani dôveryhodný plán, ako chce situáciu v ďalších rokoch meniť. V rozpočte na roky 2028 a 2029 síce uvádza nižšie plánované deficity, lenže ich dosiahnutie podmieňuje ďalšími konsolidačnými opatreniami, ktoré zatiaľ nie sú nijako konkretizované. Čiže na budúci rok máme mať vysoký deficit. A na tie ďalšie roky, o ktorých už nebude táto vláda rozhodovať, máme prísľub, že nejaká vláda budúca ešte niečo vymyslí. Ale treba sa spýtať, čo ste robili tie posledné tri roky? Tri roky zvyšujete dane a odvody, tri roky hovoríte o konsolidácii, tri roky vysvetľujete, že verejné financie ozdravujete? A keď sa pozrieme na váš návrh rozpočtu, výsledkom je ešte vyšší plánovaný deficit v roku 2027 a ďalší enormný rast verejného dlhu. Takto zodpovedné hospodárenie rozhodne nevyzerá. Z pohľadu pravicového politika je na hospodárenie súčasnej vlády ešte jeden zásadný problém, o ktorom by som chcel hovoriť. Vláda sa príliš málo pýta, čo všetko má štát financovať. Príliš často vychádza z toho, že ak nejaký výdavok existuje, musí existovať aj naďalej. Ak sa nejaká dávka zaviedla, treba ju zachovať. Ak sa nejaký úrad vytvoril, treba ho aj naďalej financovať. Ak nejaký program čerpá verejné financie, automaticky sa predpokladá, že to má pokračovať. A ak na to všetko nestačia štátu príjmy, tak treba zvýšiť dane alebo si požičať. Lenže takto sa nedá hospodáriť donekonečna. Každá domácnosť vie, že nemôže dlhodobo míňať viac, než si môže dovoliť. Každý podnikateľ vie, že ak jeho výdavky trvalo prevyšujú príjmy, musí sa niečo zmeniť. Štát má síce iné možnosti financovania, iné povinnosti než domácnosť alebo podniky a firmy, ale ani štát nemôže dlhodobo ignorovať ekonomické obmedzenia. A najmä nemôže predstierať, že všetky jeho výdavky sú rovnako potrebné. Nie sú. Sú výdavky, bez ktorých štát nemôže fungovať. Potrebujeme bezpečnosť, spravodlivosť, obranu a potrebujeme ochranu práv, verejnú infraštruktúru a fungujúce základné verejné služby. Sú výdavky, ktoré pomáhajú ľuďom v núdzi a ktoré majú svoje sociálne opodstatnenie. Ale sú aj výdavky, ktorých účelnosť a opodstatnenosť je otázna a diskutabilná. Splošné dotácie a transfery, z ktorých profitujú aj ľudia, ktorí pomoc vôbec nepotrebujú. Sú programy, pri ktorých sa málo skúma, aký skutočný úžitok prinášajú. Sú duplicity vo verejnej správe, zbytočná administratíva a činnosti, ktoré by štát vôbec nemusel vykonávať. A sú politické rozhodnutia, ktoré síce prinášajú krátkodobú popularitu tým, ktorí s nimi prichádzajú, ale ich náklady zostávajú v rozpočte dlhé roky a niekedy aj navždy. Vezmime si plošné sociálne opatrenia. Ja nespochybňujem potrebu pomáhať ľuďom, ktorí pomoc potrebujú, ktorí sú na pomoc odkázaní, ale je rozdiel medzi adresnou sociálnou pomocou a plošným rozdávaním peňazí. Ak štát pomáha rovnako človeku, ktorý má veľmi nízky príjem, aj človeku, ktorý je dobre zabezpečený, potom treba položiť otázku, či je to najrozumnejší spôsob použitia verejných prostriedkov. A najmä v situácii, keď štát na takúto pomoc nemá vlastné zdroje a musí sa zadlžovať, aby takúto pomoc alebo „pomoc“ v úvodzovkách poskytoval. To nie je sociálna spravodlivosť. To je prenášanie nákladov dnešných politických rozhodnutí na budúcich daňovníkov. Podobne je to napríklad s energopomocou, pomáhať domácnostiam, ktoré by mali vážny problém zaplatiť zvýšené ceny energií, môže byť opodstatnené. Ale prečo má štát dotovať spotrebu energie aj domácnostiam, ktoré na tú pomoc nie sú odkázané? Prečo majú byť verejné financie zaťažované plošnými opatreniami namiesto toho, aby sa pomoc sústredila na ľudí, ktorí ju skutočne potrebujú? A prečo sa vláda viac nezaoberá tým, ako znížiť náklady samotného štátu? Toto sú otázky, ktoré by mali byť v centre diskusie o rozpočte, o konsolidácii, o hospodárení štátu. Nie iba to, o koľko sa zvýšia príjmy rozpočtu. Ale aj to, ktoré výdavky sú potrebné, efektívne a ktoré si jednoducho nemôžeme dovoliť. Nechcem zostať iba pri kritike vlády a ako predseda Žitňanskej konzervatívnej strany chcem povedať aj to, akú alternatívu považujem za správnu. OKS dlhodobo presadzuje menší, efektívnejší a zodpovednejší štát. Nie štát, ktorý sa snaží robiť všetko. Nie štát, ktorý stále rozširuje svoje kompetencie, vytvára nové programy a nové výdavkové záväzky. Ale štát, ktorý dobre vykonáva tie úlohy, ktorým skutočne patria. A ktorý necháva ľuďom čo najviac priestoru rozhodovať o vlastných životoch a vlastných peniazoch. Z toho vyplýva aj náš prístup k hospodáreniu štátu a konsolidácii verejných financií. Po prvé, štát musí začať šetriť, predovšetkým na sebe. Potrebujeme systematické preverenie verejných výdavkov. Potrebujeme sa pozrieť na to, ktoré agendy štát vykonáva, či ich vykonáva efektívne a či ich vôbec musí vykonávať. Potrebujeme odstraňovať duplicity, zbytočnú byrokraciu a neefektívne programy a potrebujeme mať odvahu aj niektoré činnosti štátu zrušiť. Nie iba ich presunúť z jedného úradu na druhý. Nie iba premenovať ministerstvo alebo zlúčiť dve organizačné zložky, pričom výdavky zostanú rovnaké, ale skutočne znížiť náklady na fungovanie verejnej správy. Po druhé, sociálna politika. Sociálna pomoc má byť adresná. Štát má pomáhať ľuďom, ktorí tú pomoc potrebujú. Nemá plošne rozdávať peniaze len preto, lebo je to politicky populárne, prináša to politické body vládnym politikom a zvyšuje to ich šance uspieť vo voľbách. Ak dokážeme lepšie zacieliť sociálnu pomoc, môžeme zároveň lepšie pomôcť tým, ktorí ju naozaj potrebujú a ktorí ju potrebujú najviac, a zároveň menej zaťažovať verejné financie. Adresnosť nie je popretím solidarity. Naopak, je to spôsob, ako solidaritu robiť zodpovedne. Po tretie, treba prestať vytvárať nové trvalé výdavky bez trvalého krytia. Ak vláda navrhuje nový výdavok, mala by povedať, z čoho bude financovaný. A nie iba ten najbližší rok, ale aj o päť rokov, o 10 rokov. Nemôžeme prijímať populárne rozhodnutia dnes a účet za ne nechávať ďalším vládam a ďalším generáciám. Po štvrté, musíme vytvárať lepšie podmienky pre hospodársky rast. Slovensko potrebuje viac investícií, viac podnikania, viac pracovných príležitostí a vyššiu produktivitu. Na to nepotrebujeme stále nové dane, nové odvody a nové regulácie. Potrebujeme stabilné a predvídateľné podnikateľské prostredie. Potrebujeme menej byrokracie a menej administratívnych prekážok a po ozdravení verejných financií potrebujeme vytvárať Ťažkosti a vyššiu produktivitu. Na to nepotrebujeme stále nové dane, nové odvody a nové regulácie. Potrebujeme stabilné a predvídateľné podnikateľské prostredie. Potrebujeme menej byrokracie a menej administratívnych prekážok a po ozdravení verejných financií potrebujeme vytvárať priestor na znižovanie daňového a odvodového zaťaženia. Pretože peniaze, ktoré štát nevyberie na daniach, nezmiznú. Zostanú ľuďom a firmám. Môžu sa použiť na spotrebu, úspory, investície, rozvoj, podnikanie, vytváranie pracovných miest a zvyšovanie životnej úrovne. A po piate? Potrebujeme obnoviť skutočnú rozpočtovú disciplínu. Nie iba prijímať každoročne nové balíky opatrení. Potrebujeme dôveryhodný viacročný plán ozdravovania verejných financií. Potrebujeme rešpektovať výdavkové limity. Potrebujeme znižovať deficit tak, aby sa postupne stabilizoval aj verejný dlh. A potrebujeme prestať predstierať, že zadlžovanie štátu je niečo, čo sa nás netýka. Čoraz viac bude platiť niekto iný. OK. Pretože verejný dlh nie je dlh nejakej abstraktnej inštitúcie. Je to dlh, ktorý budú musieť financovať v budúcnosti daňovníci. Aj tí, ktorí dnes ešte nemajú volebné právo, aj deti, ktoré sa ešte len narodia. Vláda Roberta Fica mala tri roky na to, aby ukázala, ako si predstavuje zodpovedné hospodárenie. Výsledkom sú tri konsolidácie, vyššie dane a odvody, vyššie poplatky, vyššie zaťaženie podnikania a pokračujúce zadlžovanie. A teraz máme na stole rozpočet, ktorý už neprináša ďalšie veľké zvyšovanie daní, ale neprináša ani potrebné ozdravenie verejných financií. Deficit sa má oproti očakávanému výsledku tohto roka zvýšiť. Verejný dlh má vyrásť. To nie je hospodárska politika, ktorú Slovensko potrebuje. Slovensko nepotrebuje vládu, ktorá do nekonečna bude hľadať nové spôsoby, ako od občanov a firiem ťahať viac peňazí. Potrebuje vládu, ktorá bude vedieť povedať aj to, na čo štát peniaze míňať nebude, ktorá bude mať odvahu obmedziť zbytočné výdavky, ktorá bude pomáhať adresne, nie plošne, ktorá bude rešpektovať, že peniaze v štátnom rozpočte nepatria vláde. Sú to peniaze daňovníkov a vláda s nimi má hospodáriť zodpovedne. Moje prvé vystúpenie bolo predovšetkým o dodržiavaní ústavných pravidiel. Toto druhé bolo o zodpovednom hospodárení, ale obe tie témy spolu úzko súvisia. Pretože rozpočtová zodpovednosť nie je iba povinnosť dodržiavať určitý článok ústavného zákona. Je to aj politická a morálna zodpovednosť voči občanom, ktorí dnes platia dane a voči generáciám, ktoré budú splácať dlhy vytvorené dnešnými rozhodnutiami. A práve preto nemôžeme takýto návrh štátneho rozpočtu podporiť.