Zora Jaurová — vystúpenie v rozprave, 61. schôdza

Kolegyne, kolegovia. Tak zase sme v druhom čítaní novely zákona o audiovizuálnom fonde. Veľmi radi tu vidíme pani Straku. Nie je to až také časté. A vlastne škoda, že ste tu neboli v prvom čítaní, keď sa ten zákon predstavoval v prvom čítaní a namiesto vás ho predstavoval pán Taraba, ktorý aj dosť čudné veci o ňom hovoril, ale škoda je to preto, lebo ja som vás vtedy chcela pochváliť, že je to hádam jediný zákon za celé toto volebné obdobie, ktorý má hlavu a pätu z vášho ministerstva a ktorý by sme vlastne aj mohli podporiť. A som tu o vás aj pekne hovorila, tak škoda, že ste to nepočuli. Ja ale teda zhrniem, že aký je to zákon. Je to teda novela zákona o audiovizuálnom fonde, ktorá zavádza povinnosť pre zahraničných poskytovateľov audiovizuálnych služieb na požiadanie, čiže ide o také platformy ako napríklad Netflix, HBO a podobne, ktoré na základe tohto zákona by mali odvádzať príspevok zo svojich príjmov na území Slovenskej republiky do audiovizuálneho fondu. Tá filozofia zákona vychádza najmä zo skutočnosti, že tieto streamovacie platformy v podstate profitujú aj z lokálnej audiovizuálnej tvorby, z jej rozvoja, z jej diváckeho zázemia a tým pádom by sa mali podieľať aj na financovaní audiovizuálnej tvorby, podobne ako to robia už dnes iní aktéri audiovizuálneho ekosystému. Čo sa týka nejakej kvantifikácie, tak novela zavádza výšku priameho príspevku vo výške 0,5 % z celkových príjmov za poskytovanie služby na území Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok a zároveň požaduje aj priamu investíciu do slovenskej audiovizuálnej tvorby vo výške 3 % a ak tá investícia je menšia, tak sa rozdiel priráta k príspevku, čiže celková výška toho odvodu je 3,5 %. A teraz bez ohľadu na detaily, ku ktorým sa ešte dostanem, tak na počudovanie ide o naozaj veľmi modernú a veľmi progresívnu politiku, ktorá v zásade reflektuje dianie na tom globálnom digitálnom audiovizuálnom trhu, chráni a podporuje domácich tvorcov, európsku tvorbu a kvalitný audiovizuálny obsah. A toto všetko som tu hovorila aj v prvom čítaní. Ale mala som voči tomu zákonu aj niekoľko výhrad, o ktorých som dúfala, že sa v druhom čítaní opravia. A tá hlavná sa týkala toho, že vlastne my sa nikde v tom návrhu zákona nedočítame, ako sme došli k tým číslam. Ako sme došli k tomu, že to bude dohromady 3,5 %. Ako sme došli k tomu, že výška priameho príspevku bude iba 0,5 %. Pretože v európskom porovnaní 3,5 % nepatrí medzi extrémne vysoké sadzby, ale zároveň ani nejde o úplne zanedbateľnú sumu. Keďže v mnohých okolitých členských štátoch sa pohybujú tie finančné povinnosti v rozmedzí 1,5 až 5 % v závislosti od veľkosti trhu, ale to, čo je vlastne trocha výnimočné, je to nastavenie 0,5 a 3 %, ktoré je troška zvláštne a nijaká iná krajina nemá až takýto nepomer medzi priamou platbou a vlastne investíciou. A ja sa teda pýtam, že ako sme došli na Slovensku k týmto číslam? My tu máme zákon, ktorý má zásadný vplyv na nejaké ekonomické odvetvie, na trh. A ja teda stále ešte predpokladám, že navrhovateľ by mal doložiť k tomu zákonu nejakú doložku, kde sú tie dáta, na základe ktorých ministerstvo kultúry prišlo práve s týmito percentami. Že ako odôvodňujeme takýto zásah do trhu? V tom návrhu zákona sa to teda nedočítame. Ja som čakala, že nám to vysvetlíte v prvom čítaní v pléne, ale to ste tu neboli a pán Taraba to nevedel vysvetliť. Potom som čakala, že nám to vysvetlíte na výbore pred druhým čítaním, ale ani tam ste neboli. Takže ste nám to nevysvetlili. Položila som túto otázku vášmu štátnemu tajomníkovi pánovi Bernaťákovi, ktorý vás zastupoval, a ten nám to síce teda nevysvetlil tiež, ale povedal, že samozrejme to majú všetko pripravené a že nám to pošlú, tak neposlali nám to. Takže ja stále čakám, že to vysvetlíte teraz. Ale, aby som nezostala taká neinformovaná, tak som sa pozrela do dokumentov, ktoré ste medzičasom posielali v rámci notifikačného procesu do Európskej komisie, keďže ten zákon sa vlastne musel notifikovať v Európskej komisii, lebo som dúfala, že tam nájdem odpoveď. No tam sa píše, že výška príspevkov bola stanovená podľa porovnania s podobnými štátmi, štátmi, pardon, ako napríklad Česko, Chorvátsko a Dánsko. No ale ani jeden z týchto štátov nemá pomery medzi priamym príspevkom a investíciami nastavený tak, ako je to vo vašom návrhu. Tak som čítala ďalej. Je tam napísané: Určenie navrhovaného finančného záväzku vo výške 3,5 % nevychádzalo výhradne z komparácie s legislatívnymi modelmi uplatňovanými v iných členských štátoch. Ministerstvo kultúry vyhodnotilo potenciál slovenského trhu a zobrali do úvahy jeho aktuálny stav, ako aj trendy za posledných päť rokov, pričom vychádzalo najmä z údajov, ktoré sú všeobecne známe. Tak akože tomuto sa fakt povie, že politiky založené na dátach. Údaje, ktoré sú všeobecne známe. Na základe takýchto robíme priamy zásah do trhu. Podotýkam, že tie všeobecne známe údaje bol verejný prieskum spoločnosti NMS o tom, koľko ľudí používa ktoré platformy, čo je istý údaj, ale stále to nehovorí o tom, ako sme došli k tomu výpočtu. A hlavne nedal vôbec žiadnu odpoveď na otázku, ako ministerstvo kultúry prišlo práve k týmto číslam a práve k tomuto deleniu medzi priamym príspevkom a investíciou. Tak som hľadala, či tam nenájdem aspoň nejakú kvantifikáciu. No a jediná kvantifikácia, akú som tam našla, sa objavila v tejto podobe. Citát: Reálne fiškálne zaťaženie vo forme príspevku do audiovizuálneho fondu predstavuje 0,5 % z príjmov na území Slovenskej republiky, čo pri ročných príjmoch vo výške napríklad 10 miliónov € predstavuje sumu 50 000 €. Tak ja som fakt rada, že na ministerstve kultúry viete rátať percentá. Tipujem, že aj v Európskej komisii si vedia vyrátať, koľko je 0,5 % z nejakej sumy, ale stále vlastne netuším, ako ste došli práve k takému percentu príspevkov a jeho delení na priamy finančný príspevok a investíciu. A niekedy tak aj rozmýšľam, čo si v tej Európskej komisii myslia, keď toto čítajú. No ale teda sme tu, je tu pani Érska. Ja verím, že sa konečne dočkám tej odpovede, pretože kým ju nemáme, tak ono to tak vyzerá, že takto navrhovaný model je na prvý pohľad výhodný iba pre lokálnych prevádzkovateľov VOD služieb, ktorí zároveň produkujú obsah, ale je v zásade menej výhodný pre slovenskú audiovíziu ako takú. A keď to poviem veľmi napriamo, že keby si to takto vylobovali súkromné televízie na Slovensku, prevádzkujúce VOD, tak by to nevyzeralo inak. No, ja som mala v prvom čítaní aj niekoľko ďalších výhrad k tomu zákonu a tak som vlastne s napätím čakala na druhé čítanie, pretože to sme si tu už zvykli, že v druhom čítaní prichádzajú také rôzne festivaly nápadov zo strany vládnej koalície. A pozmeňujúce návrhy v druhom čítaní samozrejme prišli a ako vždy boli vcelku prekvapivé. Na jednej strane na tom návrhu príspevku pre platformy sa nezmenilo prakticky nič. Tie všetky koeficienty, o ktorých nevieme, ako sme k nim došli, ostali. Len navrhovateľ urobil niekoľko úprav na základe pripomienok Európskej komisie v rámci notifikačného procesu. Ja teda stále čakám na to vysvetlenie, ako sme k tomu došli, ale aj keby som ho náhodou nedostala, čo samozrejme nepredpokladám, určite nám to pani Érska vysvetlí, tak za takýto zákon by som nakoniec aj tak hlasovala, lebo si myslím, že je to dobrá politika. No ale teda v druhom čítaní priniesli poslanci SNS niekoľko základných zásadných pozmeňujúcich a doplňujúcich návrhov, z ktorých ani jeden s predmetným návrhom zákona priamo nesúvisí a sú preto podľa mňa sporné z hľadiska vlastne nejakého ducha legislatívnych pravidiel, aj keď teda férovo hovorím, že navrhovateľ tie, ktoré boli očividnými prílepkami, pretože novelizovali iné zákony, nakoniec vypustil. Tým prvým pozmeňujúcim návrhom je navýšenie štátneho príspevku do rozpočtu audiovizuálneho fondu na takmer dvojnásobok v budúcom roku. A tiež pridanie takzvaného inflačného koeficientu na zvyšovanie rozpočtu fondu do ďalších rokov. Hovoril tu o tom pán poslanec Michelko. Takáto zmena má samozrejme svoje jasné rácio aj zdôvodnenie. Výnimočne teda je to aj zdôvodnené. Nakoľko ten štátny príspevok do rozpočtu audiovizuálneho fondu sa naozaj od jeho vzniku v roku 2008 nezmenil. Ale odvtedy sa audiovizuálny priemysel na Slovensku veľmi zásadne rozvinul a rozrástol aj vďaka tomu, že existuje audiovizuálny fond. Dokonca v časti tohto obdobia bol podľa údajov Európskeho audiovizuálneho observatória najrýchlejšie rastúcim audiovizuálnym trhom vo všetkých krajinách v Európe. To znamená, že ako filmová producentka Tohto obdobia bol podľa údajov Európskeho audiovizuálneho observatória najrýchlejšie rastúcim audiovizuálnym trhom vo všetkých krajinách v Európe. To znamená, že ako filmová producentka takémuto postupu môžem iba tlieskať. Len bohužiaľ. Ako poslankyňa Národnej rady si popritom musím klásť aj iné otázky. A jedna z tých otázok je, že kde nájde kapitola Ministerstva kultúry v konsolidácii túto čiastku? Či je teda Ministerstvo financií pripravené navýšiť rozpočet Ministerstva kultúry bez toho, aby Ministerstvo kultúry muselo tieto peniaze zobrať niekde inde v kultúre? Ale najmä sa musím pýtať, či je toto systémové opatrenie. Pretože prečo sa potom podobným spôsobom nenovelizujú aj zákony o ďalších fondoch, ktoré majú rovnaký problém, a najmä prečo sa takáto zásadná zmena musí diať poslaneckým návrhom a nie riadnou novelou s medzirezortným pripomienkovým konaním. Ale aj napriek týmto všetkým výhradám si stále viem predstaviť, že by som za takýto zákon s výhradou hlasovala. No, len bohužiaľ. Sú tam aj ďalšie pozmeňujúce návrhy. A tie sa teda týkajú navyšovania odmien pre členov správnej a dozornej rady, čo ešte stále by som vedela akceptovať, ale týkajú sa najmä predĺženia funkčného obdobia predsedu a podpredsedu rady AVF. A pán poslanec Michelko tu už o tom hovoril, ale ako ste si všimli, tak tie dôvody sú veľmi chabé. Tá zmena nie je vôbec nijako zdôvodnená, okrem nejakých všeobecných konštatovaní o kontinuitě, ktoré môžete povedať pri čomkoľvek. Pritom v súčasnosti existuje veľmi dobre nastavený systém, kedy členovia rady sú v takom rotačnom systéme volení na šesť rokov. Oni si spomedzi seba volia predsedu, ktorý je volený na dva roky. Čo je podľa mňa dobrý pomer medzi jedným a druhým mandátom. Pokiaľ je ten predseda naozaj dobrý a dobre funguje a má podporu, tak ho tá rada môže predsa zvoliť znova. No a bohužiaľ, aby toho nebolo dosť, tak to, ako je to tam navrhnuté v tom zákone, napriek tomu, že sme to niekoľkokrát namietali a pán Kazda to aj menil, tak stále je tá zmena vlastne retroaktívna, pretože sa vzťahuje aj na funkčné obdobie predsedu, ktorý bol zvolený predtým, ako novela začne platiť. To znamená, že jeho zvolili na dva roky, ale touto novelou sa mu predĺži jeho mandát na štyri roky. A toto je, bohužiaľ, potenciálne protiústavné, o tom ešte budem hovoriť, prečo. Problém ale je, že prečo je tam samozrejme tento pozmeňujúci návrh. Pretože všetci vieme, že je tam preto, lebo ide o očividnú snahu súčasného predsedu rady, pána Dlugolinského, udržať sa za každú cenu vo vedení fondu aj po najbližších parlamentných voľbách a ide o snahu súčasného vedenia Ministerstva kultúry a SNS si jednoducho udržať svojich ľudí vo vplyvných pozíciách. A nech by išlo o kohokoľvek, tak takéto ustanovenie je problematické, ale tu si treba pripomenúť navyše, kto je Štefan Dlugolinský. Pretože do rady Audiovizuálneho fondu ho vymenovala pani Šimkovičová v auguste 2024. A podľa zákona ide o pozíciu, ktorú má ministerka obsadiť na základe návrhu z prostredia profesijných organizácií v audiovízii. V tom čase proti jeho vymenovaniu protestovali prakticky všetky existujúce profesijné organizácie v audiovízii, ktoré považovali vymenovanie pána Dlugolinského za netransparentné a neodborné a, citát, blízke praktikám straníckeho klientelizmu. Pán Dlugolinský má v rade AVF zastupovať oblasť nezávislých producentov na šesť rokov a teda tam bude až do roku 2030. Len problém je, že v tom čase, lebo ministerka menuje toho človeka na návrh tých profesijných organizácií v oblasti nezávislých producentov. Všetky organizácie v oblasti nezávislých producentov dali jediný návrh a navrhli niekoho úplne iného. Navrhli pani Tomanovú, ktorú však pani Šimkovičová nevymenovala. A ja tu prečítam stanovisko všetkých organizácií profesných v oblasti audiovízie, ktoré povedali: „Nevieme, kto navrhol Ministerstvu kultúry za člena rady AVF pána Dlugolinského a ako tento človek reprezentuje nezávislých producentov? Vieme však, že potrebné profesijné skúsenosti ani odborné znalosti nemohol nadobudnúť ako prvý námestník ústredného riaditeľa Ištvána Igora Kubiša počas doteraz najhrubšieho zneužívania verejnoprávnej televízie na politické účely v období mečiarizmu. Nemohol ich nadobudnúť ani ako predseda predstavenstva či člen dozornej rady akciovej spoločnosti Štúdio Koliba v časoch netransparentnej privatizácie a postupnej likvidácie filmovej tvorby a filmových laboratórií na Slovensku. A už vôbec nie ako predseda Slovenskej asociácie novinárov, neživej organizácie, ktorej podpredsedom a dvojnásobným laureátom výročnej ceny je podľa informácií na webovom sídle aj Roman Michelko, poslanec za SNS a spoluautor pokútne predloženej a politicky účelovo pretlačenej novely zákona o Audiovizuálnom fonde.“ Toto je citát zo stanoviska, ktoré podpísala Slovenská filmová a televízna akadémia, Asociácia producentov animovaného filmu, Asociácia nezávislých producentov, Asociácia slovenského dokumentárneho filmu a Slovenská asociácia producentov v audiovízii. To sú všetky organizácie, ktoré v oblasti filmovej produkcie pôsobia. Takže, viete, tohto človeka chce navrhovateľ tohto zákona udržať na svojej pozícii aj potom, ako sa zmení vláda. To je vlastne jediný cieľ tohto pozmeňujúceho návrhu. A ja osobne sa naozaj čudujem aj pánovi Dlugolinskému, aj pánovi Michelkovi a aj pani Šimkovičovej, že riskujú protiústavnosť tohto zákona, ktorý je inak vlastne v mnohom veľmi dobrý, len kvôli snahe udržať vo funkcii nejakého človeka. A ja som hovorila o tej protiústavnosti. Tam môžeme sa rozprávať o tom a v zásade bude o tom musieť rozhodovať Ústavný súd, ale tam je problém tých legitímnych očakávaní sektora, pretože on, keď je tam vymenovaný na dva roky a aj tak proti nemu protestujú tí, ktorých tam má zastupovať. Tak jednoducho, keď vy mu predĺžite to funkčné obdobie na štyri roky, vy tým vlastne porušujete tie práva tých ľudí, ktorí legitímne očakávajú, že si tam zvolia niekoho iného. Ja som teda už na výbore, aj výbor to schválil, pán Michelko to tu čítal, navrhla o týchto bodoch, ktoré hovoria vlastne konkrétne o predlžovaní obdobia predsedu a podpredsedu rady, hlasovať osobitne. Takže pri hlasovaní ešte stále to môžete zmeniť a môžeme prijať ten zvyšok zákona bez tohto ustanovenia a bude to vyzerať asi trocha inak. No. Viete, pani Šimkovičová, proste vám sa nejakou zvláštnou zhodou historických okolností a nejakého momentálneho priaznivého stavu sveta podarí urobiť vlastne celkom dobrý návrh zákona, ktorý aj audiovizuálne prostredie víta, a vy ho musíte na konci pokaziť. Vy viete, že keď ten zákon vstúpi do platnosti a naplno sa prejavia jeho efekty, tak už nebudete pri moci, a tak už teraz začínate zabetónovávať svojich ľudí tam, kde sa to dá. A podľa mňa je to škoda, lebo mňa to vlastne o to viac mrzí, že viem, ako tento zákon môže pomôcť slovenskej audiovízii. A naozaj sa čudujem, že takýto očividný klientelizmus stojí všetkým tým aktérom za to, aby prekryl to jediné, za čo by si vás história mohla pamätať inak ako len barbarov a ničiteľov. Jednoducho mohli ste mať dobrý zákon, ktorý prejde naprieč celým politickým spektrom. Ale, ak budete trvať na tomto ustanovení, budete mať zákon, ktorý prejde s trpkou pachuťou a tú trpkú pachuť bude mať v ústach celá audiovízia a, ako teda vravím, je to podľa mňa škoda. Ďakujem.