Ondrej Dostál — vystúpenie v rozprave, 61. schôdza

Vážené kolegyne, vážení kolegovia, rokujeme po prerušení v zlúčenej rozprave u dvoch návrhov novely ústavného zákona o rozpočtovej zodpovednosti. V oboch prípadoch ide o poslanecké návrhy, v oboch prípadoch ide o opozičné poslanecké návrhy, jeden predkladajú kolegovia alebo teda kolegyňa a kolega z poslaneckého klubu Progresívneho Slovenska a jeden predkladám s kolegami a kolegyňami z poslaneckého klubu strany Sloboda a Solidarita. A v oboch návrhoch ide o to isté. Ide o to, aby samosprávy nepykali za nezodpovedné hospodárenie vlády, štátu, štátnej správy. Zaznelo to už pri uvádzaní návrhu zákona, že samosprávy zodpovedajú za zhruba 2 % verejného dlhu, za ten zvyšok zodpovedá štát, štátna správa. Napriek tomu asymetricky sankcie podľa dlhovej brzdy, teda podľa ústavného zákona o rozpočtovej zodpovednosti, dopadajú na samosprávy. Vo vzťahu k samosprávam sú tie sankcie prísnejšie bez ohľadu na to, ako tie konkrétne samosprávy hospodária a teda ===== Podľa dlhovej brzdy, teda podľa ústavného zákona o rozpočtovej zodpovednosti, dopadajú sankcie na samosprávy. Vo vzťahu k samosprávam sú tie sankcie prísnejšie. Bez ohľadu na to, ako tie konkrétne samosprávy hospodária. A teda majú napríklad povinnosť schváliť vyrovnaný alebo prebytkový rozpočet. Kým centrálna vláda má iba povinnosť navrhnúť. Navrhnúť parlamentu vyrovnaný rozpočet alebo prebytkový a už ako to parlament schváli, to už ústavný zákon nehovorí. Čiže tá sankcia napríklad v tomto bode je oveľa prísnejšia voči samosprávam. Navyše, vláda sa z plnenia svojich povinností vylieka a tvári sa, že ich plniť nemusí. Tak ja ešte teda, kým sa dostanem k tomu obsahu, časť sme povedali v rámci úvodného slova, časť teraz po prerušení rozpravy, mám možnosť povedať v rozprave. By som sa chcel pristaviť pri jednej absurdnosti vyplývajúcej z nových pravidiel, z nového zákona o rokovacom poriadku. Ktorý šachoval s rečníckymi časmi a okrem iného spôsobil to alebo zaviedol to, že predkladateľ má v rozprave 10 minút na úvodné slovo, 40 minút v rozprave a 10 minút ako záverečné slovo na vyjadrenie sa k rozprave. To tá prvá a posledná vec sú v zásade v poriadku, že v priebehu 10 minút sa dá niečo uviesť a keď chce predkladateľ niečo povedať viac, na tých 10 minútach sa prihlásiť do rozpravy. V poriadku. A to záverečné slovo, že je obmedzené na 10 minút, je asi tiež v poriadku, lebo to záverečné slovo nemá nahrádzať vystúpenie predkladateľa v rozprave, ale má byť naozaj len také zhrnutie rozpravy. Keď sa chce predkladateľ vyjadrovať k tomu, čo zaznie v rozprave, tak má vystúpiť v rozprave, aby bola možnosť na neho reagovať faktickými poznámkami, respektíve teraz podľa nového rokovacieho poriadku aj prihlásením sa do rozpravy iných poslancov. Ale táto nová právna úprava prináša aj nejaké absurdnosti typu, že predkladateľ má vlastne obmedzenejší čas teoreticky ako poslanec z väčšieho poslaneckého klubu. Lebo tam sa mu nasčítavajú tomu poslancovi minúty za celý poslanecký klub, v rámci ktorého môže vystúpiť a ten predkladateľ má iba 40 minút. Čo ešte teda v prípade poslanca nie je problém, lebo poslanec, keď vyčerpá svoje minúty ako predkladateľ alebo spravodajca, tak sa môže prihlásiť ako zástupca poslaneckého klubu. Ale čo taký chudák minister? Taký chudák minister má iba tých 40 minút a potom to končí. Čo niekedy je problém a niekedy je mi tých ministrov až ľúto, až som mal také nutkanie napríklad pri rokovaní o novom Občianskom zákonníku navrhnúť, lebo to môže parlament spraviť, aby sme pánovi ministrovi spravodlivosti Suskovi predĺžili ten čas, počas ktorého sa môže vyjadrovať v rozprave, lebo je škoda, keď je nejaký dôležitý zákon, je o ňom rozsiahla rozprava a minister si musí počítať minúty, počítať si, či už nevyčerpal tých 40 minút. A ďalšia absurdnosť, ktorá je v tom návrhu, teda v nových pravidlách, ktorá síce nie je v zákone, ale je v podrobnejších pravidlách, ktoré uznesením schválil parlament, je, a tu sa dostávame k rokovaniu o tomto návrhu, že ak je zlúčená rozprava, tak tých 40 minút nemá každý navrhovateľ a každý spravodajca, v tomto prípade dvaja navrhovatelia a dvaja spravodajcovia, ale majú ich navrhovatelia spolu. Čiže ja s pánom poslancom Lackovičom ako dvaja navrhovatelia sme spolu disponovali 40 minútami v rozprave a keďže obaja sme postupovali spôsobom, že sme nevyčerpali veľa z toho úvodného 10-minútového slova a nechali sme si to na rozpravu, tak keď pán poslanec Lackovič vystúpil asi s 37-minútovým úvodným slovom v rámci rozpravy, tak mne ostali tri minúty ako navrhovateľovi. To je teda, povedal by som, že blbosť. Ale samozrejme, že mohol som sa prihlásiť aj ako nie ako navrhovateľ. Bol som prihlásený ako druhý ako navrhovateľ, ale ako zástupca poslaneckého klubu, ale zástupca poslaneckého klubu sa nemôže prihlásiť hocikedy a teda napríklad pán poslanec Kíž bol prihlásený ako spravodajca, tak ja som spadol v tom poradí až za neho. Odtiaľ je to logické, keď sú dva návrhy, aby na úvod rozpravy išli dvaja navrhovatelia. Rovnako teraz, ak by som chcel vystupovať a reagovať na vystúpenia poslancov, tak síce mám v rokovacom poriadku napísané, že navrhovateľ a spravodajca sa môžu prihlásiť kedykoľvek, ale v zásade mám tri minúty na to, aby som reagoval, alebo môžem ísť v režime normálneho poslanca a zaradím sa nakoniec. Opäť je to nejaká nedomyslenosť, ktorá všetko asi ostatnej zmeny rokovacieho poriadku... Naozaj nevidím dôvod, aby takto boli upravení predkladatelia a ich možnosť vystupovať, lebo je to na škodu veci. No. A teraz by som sa vrátil k obsahu nami navrhovaných návrhov. A chcem povedať aj to, čo máme spoločné, v čom sa zhodujeme aj o tých drobných rozdieloch, lebo tie návrhy nie sú úplne identické a možno bude zaujímavé si niečo povedať aj o tých rozdieloch. Aj keď nie z dôvodu, že by som si robil veľké nádeje, že tie návrhy budú posunuté do druhého čítania a tam sa bude medzi nimi parlamentná väčšina rozhodovať. Hoci by to bolo potrebné, lebo schválenie tej zmeny, ktorá je obsiahnutá v jednom alebo druhom návrhu, je potrebné pre samosprávy. Inakšie samosprávy budú musieť porušovať ústavný zákon o rozpočtovej zodpovednosti alebo sa dostanú do problémov alebo ho budú obchádzať, ako im poradila vláda. Ale je to dôležité preto, lebo ak sa to aj neudeje teraz, tak ústavný zákon bude potrebné v budúcnosti zmeniť a bude dobré, keď si tú formu zmeny začneme vyjasňovať možno už teraz, keď sme v opozícii. Je to taká dobrá príprava na spoločné vládnutie v budúcnosti. Cieľom oboch návrhov je vyňať obce, mestá a vyššie územné celky, teda samosprávu, zo sankčných mechanizmov, ktoré sa automaticky spúšťajú pri prekročení hraníc celkového dlhu verejnej správy. Súčasné nastavenie je podľa názoru nás ako predkladateľov a určite aj podľa názoru kolegov a kolegýň z Progresívneho Slovenska problematické a nevhodné z viacerých dôvodov. Sankcie sa viažu na celkový dlh verejnej správy, ktorý samosprávy zásadne neovplyvňujú. Už som spomenul, že samosprávy majú zodpovednosť za približne 2 % z celkového dlhu verejnej správy. Nie za 98 % a ešte aj tie samosprávy sa nerovnakou mierou podieľajú na tom dlhu verejnej správy, lebo sú rôznou mierou zaťažené. Napriek tomu, zopakujem to, na samosprávy dopadajú veľmi prísne obmedzenia za dlh, celkový dlh verejnej správy, za ktorý nemôžu. A to povinnosť vyrovnaného alebo prebytkového rozpočtu. Rovnako povinnosť nerastúcich výdavkov oproti predchádzajúcemu roku. Čo teda, ak by samosprávy mali takýmto spôsobom fungovať, tak mnohé samosprávy by sa dostali do problémov vzhľadom k inflácii, rastúcim cenám a zvyšujúcim sa nárokom na financovanie valorizácie platov a podobne. A tieto pravidlá sú v praxi prísnejšie než tie, ktoré sa uplatňujú voči vláde. Už som tu spomenul ten rozdiel, že samospráva má povinnosť schváliť vyrovnaný alebo prebytkový rozpočet. Vláda má povinnosť navrhnúť vyrovnaný alebo prebytkový rozpočet v tomto sankčnom pásme. Ale parlament to môže zmeniť a môže schváliť nakoniec aj deficitný rozpočet. Čo je ďalšia vec, viete, že vláda sa plneniu tých sankcií a obmedzení, ktoré vyplývajú z ústavného zákona o rozpočtovej zodpovednosti, pomerne intenzívne vyhýba. Ďakujem. A spomeňme si na jednu z tých sankcií, ktorá nie je vypnutá ani v tom dvojročnom období, teda po nástupe novej vlády, respektíve po schválení programového vyhlásenia, ktorá hovorí o zmrazení platov vlády na úrovni predchádzajúceho kalendárneho roka, ak teda v predchádzajúcom kalendárnom roku boli platy členov vlády nižšie, ako by boli podľa všeobecných pravidiel v novom roku. Čo spravila Ficova vláda, keď nastúpila? Zvýšila si paušálne náhrady. Čiže formálne dostála tomu, čo sa píše v ústavnom zákone. Nezvýšila si platy, zmrazila si platy. Napriek tomu reálne príjmy členov vlády sa zdvojnásobili. Čiže neporušili ústavný zákon formálne, ale obišli jeho zmysel. Druhý príklad, vláda, keď sa dostane do určitej výšky verejného dlhu, tak má povinnosť požiadať parlament o vyslovenie dôvery. A je tam dvojročná ochranná lehota, keď táto sankcia neplatí. Čo je teda z toho dôvodu, že nová vláda, ktorá nastúpi, nemá niesť zodpovednosť za tú predchádzajúcu, čiže keď prebehnú voľby, dostane dôveru nová parlamentná väčšina, tá vytvorí vládu. Tak tá vláda dva roky je mimo niektorých zo sankcií, ktoré stanovuje ústavný zákon. Voľby boli v roku 2023, 30. septembra, potom vznikla zhruba o mesiac vláda, zhruba o ďalší mesiac rokoval parlament o programovom vyhlásení vlády a vyslovil vláde Roberta Fica dôveru. Dva roky nemala vláda povinnosť požiadať o dôveru parlament, ale myslím, že to bol november 2025, keď uplynula tá ochranná lehota. A vláda mala v zmysle ústavného zákona povinnosť požiadať o vyslovenie dôvery parlament. Vláda sa začala vyhovárať, že ale veď tam nie je napísaná žiadna lehota. Nie je tam napísané, kedy máme požiadať. Tak nepožiadame. Však urobme to niekedy v budúcnosti. Opozícia vyzývala vládu, aby rešpektovala ústavný zákon a požiadala o vyslovenie dôvery. Vláda nepožiadala. A tak sa kolegyne a kolegovia z Progresívneho Slovenska obrátili na Ústavný súd a Ústavný súd povedal, že samozrejme, vláda má povinnosť okamžite požiadať o vyslovenie dôvery. Až Ústavný súd musel vláde povedať, že túto povinnosť má a že keď tam nie je lehota, to neznamená, že to môže urobiť hocikedy, o pol roka, o rok, o dva, vôbec, ale že to má urobiť bez zbytočného odkladu, čiže hneď. A tak naveľa-naveľa vláda požiadala parlament o vyslovenie dôvery až vtedy, keď jej to v podstate nariadil Ústavný súd. No a teraz tu máme spor, a teda aj Rada pre rozpočtovú zodpovednosť takto interpretovala ústavný zákon a hovorila, že vláda má požiadať o dôveru. Vláda hovorila, že nie. Teraz tu budeme mať tretí spor. Výklad Ústavného súdu a ústavného zákona o rozpočtovej zodpovednosti a o uplatňovanie tých sankcií, ktoré v tomto pásme zadlženia vyplývajú pre vládu. Tam ide o povinnosť predložiť vyrovnaný alebo prebytkový rozpočet. A vláda sa tomu opäť bude vyhýbať, pretože tento týždeň, ale to bolo už minulý týždeň, pred pár dňami schválila uznesenie, že tie výdavky, ktoré aktivujú ďalšiu výnimku, prekračujú 3 % hrubého domáceho produktu a teda vlastne nie je povinná predložiť vyrovnaný rozpočet, hoci jej Rada pre rozpočtovú zodpovednosť hovorí, že nie, tie výdavky, ktoré tam započítavate, nie sú v poriadku, nie je to dôvod na to, aby sa aktivovala ďalšia výnimka, aby ste si nesplnili povinnosť predložiť návrh vyrovnaného rozpočtu. Ale vláda opäť hľadá cesty, ako obísť tento ústavný zákon. Čo navyše tvrdí, že takýmto spôsobom môžu ústavný zákon obchádzať aj samosprávy. Teraz je... Rozpočtu, ale vláda opäť hľadá cesty, ako obísť tento ústavný zákon. Čo? Na viac? Tvrdí, že takýmto spôsobom môžu ústavný zákon obchádzať aj samosprávy. Teraz, že samosprávy nie sú povinné schvaľovať vyrovnaný alebo prebytkový rozpočet alebo že samosprávy nie sú povinné schvaľovať rozpočet tak, aby výdavky nerástli oproti predchádzajúcemu kalendárnemu roku. A je naozaj dôvod, aby samosprávy neboli takto sankcionované, lebo samosprávy dlhodobo ako celok hospodária oveľa zodpovednejšie. Jednak to, že sa podieľajú na verejnom dlhu celkovo oveľa v menšej miere ako štát, vláda, centrálna vláda, štátna správa a aj ich individuálne zadlženie je slabšie. Napriek tomu majú byť trestané a majú byť trestané prísnejšie, alebo potom majú možnosť správať sa rovnako účelovo ako vláda a nerešpektovať ústavný zákon, keď sa vyhovoria na to, že včera aj vláda povedala, že je aktivovaná a vy nemám. Naše návrhy preto smerujú k tomu, že rušia aplikáciu týchto sankcií voči samosprávam, ktoré sú viazané na celkový dlh verejnej správy. Náš návrh ponecháva v platnosti všetky individuálne pravidlá rozpočtovej disciplíny samospráv aj podľa ústavného zákona o rozpočtovej zodpovednosti, aj podľa zákona o rozpočtových pravidlách územnej samosprávy, ktorý špeciálne upravuje hospodárenie samospráv. A samozrejme zachováva plnú zodpovednosť vlády za stav verejných financií vrátane tých sankcií, ktoré dnes existujú voči nej podľa ústavného zákona o rozpočtovej zodpovednosti. Cieľom tej navrhovanej právnej úpravy je teda vyňať územnú samosprávu, čiže obce, mestá a vyššie územné celky z tých ustanovení sankčného mechanizmu dlhovej brzdy podľa čl. 5 a 12 ústavného zákona, ktoré jej ukladajú povinnosť schváliť vyrovnaný alebo prebytkový rozpočet a povinnosť rozpočtovať výdavky maximálne vo výške výdavkov predchádzajúceho rozpočtového roku. A ako už spomenul aj kolega Lackovič, ide o návrh, ktorý vychádza z požiadaviek územnej samosprávy a teda reprezentatívnych združení samosprávy, čiže ide o Združenie miest a obcí Slovenska, Úniu miest Slovenska a Združenie samosprávnych krajov SK8. A tieto tri organizácie reprezentujúce samosprávu sa zhodli na spoločnom stanovisku, oslovili s ním poslancov a dokonca vypracovali aj návrh zmeny ústavného zákona o rozpočtovej zodpovednosti a takisto ho rozposlali poslancom. Kolegovia z Progresívneho Slovenska ten návrh prebrali, podali, my sme ten návrh trochu upravili. Tam o tých rozdieloch o chvíľku čosi poviem. A Progresívne Slovensko vychádzalo z toho, že je dobré ísť takou, povedal by som, že minimalistickou cestou, čo má svoju logiku, že sa teda povie, že dáme tam iba to, čo navrhla územná samospráva. Keď sa na niečom zhodne ZMOS, Únia miest aj SK8, tak asi by to mohla akceptovať aj parlamentná väčšina, dokonca aj ústavná väčšina, lebo sú to organizácie, ktoré majú rešpekt, predpokladám, že aj u vládnej koalície, tak radšej do toho návrhu nezasahovali. My sme do toho návrhu drobne zasiahli a teda povedal by som, že v čom. Iba drobnosť je, že vy ste dali napevno účinnosť od 1. októbra alebo tak, my sme tam dali „dňom vyhlásenia“, čiže my nemusíme schvaľovať ani zmenu účinnosti, keďže sa rokovanie oneskorilo. V tomto sme boli predvídateľnejší ako vy, ale tak to je drobnosť. A potom tie prechodné ustanovenia, zvoliť iné legislatívno-technické riešenie, lebo v zásade zrušenie tých dvoch sankcií voči samosprávam je potrebné ošetriť v čl. 5, kde je to dané ako trvalé riešenie, ale ešte stále sme v prechodnom období, lebo napriek tomu, že ide o zákon z roku 2011, ktorý je účinný od roku 2022, ešte stále sa tam niekde hýbu tie sankčné pásma. Myslím, že až budúci rok končí obdobie prechodných období. A musím sa priznať, hoci som jeden z poslancov, ktorý sa aj podieľal na príprave toho zákona, aj som za neho hlasoval v tom roku 2011, že tie prechodné ustanovenia sú tam urobené tak veľmi neštandardne, preto aj ich úprava je taká trochu neštandardná a tam sme teraz zvolili trochu iné legislatívno-technické riešenie ako tie, s ktorými prišli samosprávy a ktoré je obsiahnuté v návrhoch kolegyne a kolegu z Progresívneho Slovenska, ale to je naozaj tak, akože môžeme potom, ak by sa náhodou dostali tie návrhy do druhého čítania, tak potom môžeme s odborom legislatívy a aproximácie práva prediskutovať, ktoré z tých legislatívno-technických riešení je lepšie, ale toto naozaj nie je podstatné, lebo obsahovo je to isté. A obsahovo je tam rozdiel iba v tom, ako sme sa postavili k návrhu sťažností, ktorý sa týka čl. 6 ods. 3, ktorý hovorí dnes o tom, že ak celková dlhu obce alebo vyššieho územného celku dosiahne 60 % skutočných bežných príjmov predchádzajúceho rozpočtového roka a viac, obec alebo vyšší územný celok sú povinní zaplatiť pokutu, ktorú ukladá Ministerstvo financií, a to vo výške 5 % rozdielu medzi celkovou sumou dlhu a 60 % skutočných bežných príjmov predchádzajúceho rozpočtového roka. Samosprávy požiadali, aby sa tam upravilo alebo bola nejaká odvolávka aj na to, že ak celková suma dlhu obce alebo vyššieho územného celku dosiahne 50 % a nedosiahne 60 % skutočných bežných príjmov predchádzajúceho rozpočtového roka. Lebo to už dnes je upravené v zákone o rozpočtových pravidlách územnej samosprávy, ale nie je to v ústavnom zákone. To bola jedna požiadavka zo strany samosprávy. A druhá požiadavka je, že tá pokuta nad 60 % sa neuloží, ak sa medziročne nezvýši celková suma dlhu obce alebo vyššieho územného celku. Aby som vysvetlil, o čo tam ide. Tuto nejde o celkový dlh verejnej správy. Ide o dlh tej konkrétnej jednotlivej obce, ktorý, ak dosiahne 50 %, tak je to upravené v zákone o rozpočtových pravidlách územnej samosprávy. Ak presiahne alebo dosiahne 60 %, tak nastupuje pokuta podľa ústavného zákona. A kolegovia z PS navrhli, že ak dosiahne 50 % a nedosiahne 60 %, postup obce alebo vyššieho územného celku ustanovuje zákon. Myslí sa tým zákon o rozpočtových pravidlách územnej samosprávy, čo podľa môjho názoru by malo logiku, keby ten postup bol upravený v ústavnom zákone, lebo tým sa niečo zmení. Ale povedať, že ak dosiahne 50 % a nedosiahne 60 %, tak to upraví zákon, tak nie je to oproti súčasnému stavu žiadna zmena, lebo už dnes je to upravené v tom zákone. A teda akurát s tým vzniká povinnosť, že teda musí to byť upravené v tom zákone, že keby to chcel niekto úplne zrušiť, tak to nemôže úplne zrušiť, ale môže to zmeniť akokoľvek. Môže to absolútne zmäkčiť. Môže to naopak pritvrdiť, čiže nič sa tým nepokazí, ale podľa nášho názoru nie je potrebné takéto návestie v ústavnom zákone. Respektíve, ak chceme to riešiť nejako v ústavnom zákone, tak by sme mali ten mechanizmus popísať aj priamo v ústavnom zákone, nie iba hovoriť, že to upraví zákon, lebo ten zákon to môže a aj to upravuje nejako už teraz. Ale to nie je ten podstatný rozdiel. Ten podstatný rozdiel je v doplnení tej úpravy, ktorá sa týka udeľovania pokuty, ak celková suma dlhu obce alebo vyššieho územného celku dosiahne 60 % skutočných bežných príjmov predchádzajúceho rozpočtového roku a viac. A teda samosprávy prišli s návrhom a kolegovia z PS si to osvojili, že pokuta sa neuloží, ak sa medziročne nezvýši celková suma dlhu obce alebo vyššieho územného celku. Čiže dnes je situácia taká, že ak je dlh nad 60 % konkrétnej obce, tak obec dostáva pokutu. A ak ten dlh je aj ďalší rok, tak mala dostať obec ďalšiu pokutu. PS navrhuje, že ďalšiu pokutu má dostať iba v prípade, že sa ten dlh zvýši. Čo má istú logiku, že teda už proste raz sa dostali do toho sankčného pásma, dostali za to pokutu a už majú pokoj. Jedine v prípade, že sa ten dlh ďalej zvyšuje, tak vtedy budú dostávať pokutu. My sme na obce trochu prísnejší a teda toto ustanovenie sme tam nezapracovali. Lebo aj keď to žiadali samosprávy, toto nepožadovala Rada pre rozpočtovú zodpovednosť a je to také zmäkčenie pravidiel pre obce. Lebo sa domnievame, že keď majú obce dlh a teda obec, jednotlivá obec, nie obce ako celok, ani nie celkový dlh verejnej správy, keď majú dlh nad 60 %, tak sa majú snažiť ho znižovať. A keď ho neznížia, tak je v poriadku, keď sú sankcionované. Aj v prípade, že ten dlh nerastie, iba ostáva nad tými 60 %, ale keď sme sa dohodli, že 60 % je veľa a má byť menej, tak by obec mala hospodáriť tak, aby ten dlh pod 60 % znížila a keď to nerobí, tak je v poriadku, že je ďalej sankcionovaná. Čiže v tomto, keby som to mal veľmi zjednodušene povedať, sa líšime s kolegami z Progresívneho Slovenska v tom, že oni vychádzali z návrhu samospráv, ktorý v tom podstatnom, v tom hlavnom, v tej veľkej časti návrhu sa úplne zhodujeme. Obce nemajú niesť zodpovednosť za hospodárenie vlády. Obce nemajú byť trestané za to, že vláda sa správa nezodpovedne, zle hospodári, zadlžuje krajinu a dlh narastá v dôsledku zlého hospodárenia vlády. Ale to, v čom sa teda drobne odlišujeme, je individuálna zodpovednosť obcí, miest a vyšších územných celkov za ich vlastné dlhy. A my teda navrhujeme, aby v prípade, že dlh jednotlivej príslušnej obce alebo jednotlivého mesta alebo konkrétneho vyššieho územného celku bol nad 60 %, aby sa povinnosť pokutovať obce v tejto miere zadlženia nevypínala z dôvodu, že dlh už ďalej nenarastá, ale ostáva rovnako vysoký, čiže v tomto ohľade my sme išli skôr cestou, ktorú odporúčala Rada pre rozpočtovú zodpovednosť, že sme sa sústredili iba na to, aby obce neboli sankcionované za hriechy niekoho iného, za hriechy vlády, ale aby boli sankcionované, alebo aby sa – toto už Rada pre rozpočtovú zodpovednosť nehovorila, ale teda neriešila to, že by sa malo zmäkčiť aj toto kritérium. Ale samozrejme, že oveľa dôležitejšie je to, na čom sa zhodneme. A to, čo je dôležité pre obce, lebo toto je oveľa dôležitejšie pre obce. Tam tá otázka, že ak má obec nad 60 % a nezvýši sa jej dlh, to bude zopár obcí. To nie je masová záležitosť, ale to, že vyrovnaný alebo prebytkový rozpočet musia mať a že nemôžu si rozpočtovať výdavky vyššie ako predchádzajúci kalendárny rok, tak to dopadne na všetky obce. A keď sa takáto zmena neschváli, tak buď obce nebudú mať dostatok financií na plnenie si svojich úloh, platenie zamestnancov, na financovanie služieb, ktoré poskytujú občanom, na investície, alebo budú porušovať zákon. S požehnaním vlády, lebo vláda hovorí, že platí výnimka, neplatí toto sankčné pásmo, čiže bude to s požehnaním vlády, ale bude to Na financovanie služieb, ktoré poskytujú občanom, na investovanie alebo budú porušovať zákon. Požehnaním vlády, lebo vláda hovorí, že platí, nikomu neplatí toto sankčné pásmo. Čiže bude to s požehnaním vlády, ale bude to porušovanie alebo obchádzanie ústavného zákona. Ani jedno nie je dobré. A preto by sa mal ten zákon zmeniť. A ja tomu, úprimne povedané, nerozumiem. Prečo má s týmto vládna koalícia problém? Lebo to nie je nejaká opozičná agenda. Toto je vec, na ktorej je zhoda. Vec, ktorú odporúča Rada pre rozpočtovú zodpovednosť. Vec, ktorú žiadajú samosprávy. Všetky tri samosprávne združenia ZMOS, Únia miest aj SK8, teda samosprávne kraje, sa na tom dokázali zhodnúť. A však to nie sú nejaké opozičné spolky. Veď kopu zo starostov, primátorov reprezentuje aj súčasnú vládnu koalíciu a aj oni s tým budú mať alebo budú môcť mať problém. Nie je to nejako kontroverzná vec, že by sa to takto upravilo. A my by sme s tým neprišli ako skupiny opozičných poslancov, keby s tým prišla vládna koalícia, keby s tým prišla vláda. Dokonca keby vláda prišla s tým, že v skrátenom legislatívnom konaní chce v júni toto zmeniť, tak by sme pravdepodobne zahlasovali nielen za samotnú zmenu ústavného zákona, ale aj za to skrátené legislatívne konanie, lebo je to naozaj vec, ktorá môže spôsobiť problém samosprávam. Ale nie, vláda to ignoruje. Vláda si myslí, že vybabre s ústavným zákonom. Ja si myslím, že nevybabre a spôsobí tým problémy aj samosprávam. Aké? Tie budúci týždeň sa bude hlasovať o našich návrhoch na zmenu ústavného zákona. Tie zákony nebudú schválené, tak to znamená, že najbližších šesť mesiacov nebude môcť byť taký návrh predložený do parlamentu. Ak sa neporuší ústav, teda zákon o rokovacom poriadku, čo by ma neprekvapilo pri súčasnej vládnej koalícii, ale toto bude, ak by sa to malo udiať, úplne do očí bijúce, lebo tam nemáte 50 iných možností, ako ošetriť tieto už tento problém, a veď z toho dôvodu aj tie naše návrhy sa na seba podobajú ako vajce vajcu s tým drobným rozdielom, o ktorom, alebo drobnými rozdielmi, o ktorých som hovoril, ale nepochybne ide o mňa, veľmi zaujíma o tej tej veci. No a to znamená, že tento rok, keď si samosprávy budú schvaľovať rozpočty, nebude môcť byť zmenený ústavný zákon o rozpočtovej zodpovednosti tak, aby na samosprávy neuvrhoval sankcie, ktoré som spomínal za celkové zadlženie verejnej správy, za ktoré tie samosprávy nenesú zodpovednosť, respektíve nesú zodpovednosť vo výške 2 %. A keby tam aj tie 2 % neboli, tak aj tak je štát ako celok v tých sankčných pásmach, v ktorých je. Ja neapelujem na kolegov z koalície, aby teraz si to zvážili a odhlasovali to, lebo je to dôležité, lebo teda chápem, akým spôsobom koalícia pristupuje k návrhom opozície, ale upozorňujem, že ak sa s tým niečo nespraví, tak to bude problém pre samosprávy, na ktoré doplatia samosprávy a na ktoré v konečnom dôsledku doplatia najmä ľudia, pokiaľ samosprávy napríklad v dôsledku zle nastaveného ústavného zákona a v dôsledku obmedzení, ktoré vzniknú pri schvaľovaní rozpočtu, nebudú môcť tie samosprávy v dostatočnej miere financovať služby pre občanov. Ďakujem.