Ján Horecký — vystúpenie v rozprave, 61. schôdza

Ja teraz naopak pochválim nový rokovací poriadok, pretože mal by som dve minúty na veľmi dôležité odpovede. A takto ich bude iba trošku viac tých minút. Nebudem dlhý, ale využívam túto príležitosť. Tak vyzerá potom dialóg, že môcť sa prihlásiť do rozpravy opakovane. Takže tá prvá vec, zareagujem najskôr tuto na pani kolegyňu Kosovú, kým si to všetko tak pekne pamätám. Áno, ja vám chcem dať konkrétny príklad. Nie nejaké prázdne reči o tom, ako to môže vyzerať, keď správne pristúpite k takémuto dieťaťu. Naposledy, keď som, predposledná štácia moja bola Spojená škola sv. Františka z Assisi, kde som bol riaditeľom aj učiteľom matematiky. Viac hodín, než bolo potrebné. Učil som seminár maturitný z matematiky na gymnáziu svojom. No a predstavte si, že oslovili ma rodičia, ktorí mali u nás aj mladšie deti. Nebolo to nič formálne, nič také, ako prichystali kolegyne do tohto návrhu zákona, že niečo, čo by sa riešilo inštitucionálne. Bola to prosba. Povedali mi: „Máme syna, ktorý je na vozíčku, ktorý nevie komunikovať, ľuďom nerozumie, rozumie mu len mama, lebo veľmi zle artikuluje a nevie používať ruky. Komunikuje so svetom tak, že nosom ťuká do tabletu, aby vám napísal alebo odovzdal správu. Tento chlapec chodil na špeciálnu školu, ktorá bola na tento účel prispôsobená, na Mokrohajskej ulici v Bratislave. Lenže tento chlapec húževnatý, ktorý má šťastie na dobrých rodičov, tak tento chlapec prejavil silu ducha a mysle a bol veľmi dobrý. Bolo jasné, že na tej Mokrohajskej nedokážu mu poskytnúť taký servis, napríklad v oblasti tej matematiky.“ Tak mi ho nosili na tú školu bez nejakej registrácie. Vynášali ho na druhé poschodie, pardon, na prvé poschodie, na druhé podlažie. Tam sme, nemohli sme to mať na prízemí. Takže chlapci z môjho seminára chlapca chytili, vyniesli ho hore, priniesli do môjho seminára. Absolvoval to dva roky, keď zmaturoval úspešne na Mokrohajskej, tak mi prišiel taký ďakovný list za tri roky. Chlapec končil na matfyze vedecký smer – matematika, scenár dekana ako najlepší absolvent bakalárskeho štúdia s vynikajúcou diplomovou prácou. Dieťa, ktoré by celý život mohlo byť odkázané len na 24/7 starostlivosť, ktoré bolo v stave ako už dospelý mladý muž, ktorý by bežným ľuďom, ktorí nemajú skúsenosť so zdravotne znevýhodnenými ľuďmi, povedal, že však tento sa nedokáže postarať ani o seba, nie aby ešte niečo produktoval. No tak tento chlapec produkoval na mojom seminári viac ako iní chlapci, ktorým mama navarila knedlíky a o všetko sa postarala, lebo tí chlapci sa často vyhovárali: „No, nestihol som, mal som toho veľa, pán riaditeľ, nemám tú seminárnu prácu.“ Ako som tam mal Mateja, už sa nikdy nemohli vyhovárať, lebo Matej to vždy stihol. Na čas a najlepšie. Tak toto dokáže urobiť dobre urobená inklúzia. Len necháme to stále na improvizáciu? Bude mať ďalší Matej šťastie, že narazí na nejakého vášnivého učiteľa matematiky, ktorý sa mu bude chcieť venovať a ktorý z neho urobí mozog, ktorý Slovensko… teda pomôže mu stať sa pracovníkom, ktorého Slovensko potrebuje? Toto je ten príklad, ktorý som vám chcel dať, že áno, má to zmysel, pretože namiesto detí, ktoré sú odkázané na celý život možno na dávky alebo sociálne služby ústavov – a to platí nielen pre zdravotne znevýhodnených, aj inak znevýhodnených, poviem to priamo Rómov v osadách a ďalších ľudí – tak namiesto toho, aby boli, odpustite mi to, nech sa to nikoho nedotkne, nemyslím to dehumanizujúco, namiesto aby to bola guľa na nohe sociálneho systému, títo ľudia majú takú istú dôstojnosť ľudskú ako my, tak môžu namiesto toho, aby, akože, poviem to ekonomicky, čerpali zo spoločného, tak do neho dokonca prinášať. A toto sa volá investícia. Nie luxus, ale investícia do budúcnosti Slovenska. Na to sa aj treba zamerať. To som chcel povedať v prvom slede a v druhom ešte jedna konkrétna poznámka. Týka sa toho, čo povedala kolegyňa. Áno, máme čoraz menej detí a čoraz viacej na nich šetríme, to vyčítam pánu ministrovi Druckerovi a tej jeho koncentrácii do veľkých škôl bez ohľadu na to, či ide o niekde malotriedky na malých obciach alebo stredné odborné školy, ktoré logicky majú iné nároky na kvantitatívne rozmery školy, tak neriešime to, čo treba. Školské kluby detí sú pre naozaj prvý stupeň, a prečo nie školské kluby mládeže, aby tie decká mali zmysluplnú činnosť, aby mohli byť spolu, nie ako pod nejakým dozorom vo výkone nejakej, nechcem trestu, ale že sú tam nasilu, ale aj preto, že by chceli. No nemajú to zaplatené. Sťažovali sa mi ľudia, ktorí prevádzkovali školské zariadenia voľného času – CVČ-ká – kvôli tomu, že už pre veľkých to nebolo možné v režime školského klubu detí. Mali tam veľa detí z rómskych vylúčených komunít a deti, ktoré mali rôzne problémy. No a neuživili sa, ani keď boli traja dospelí na, ja neviem, 300 detí, im to nevyšlo z rozpočtu. Toto sme urobili so školstvom, centrami voľného času. Pozrite si jednotkový koeficient, aký je tam nastavený. Poriadok musí byť a súhlasím. A nemilosrdne zatočiť s každým darmožráčom a podvodníkom v systéme, ale nie plošne trestať všetkých, to sa proste nesmie. A ešte jedna vec, ktorá súvisí s tou inklúziou, máme tu špeciálne školy. Musím povedať, že keď som vtedy nastúpil do tej funkcie, tak bolo treba niečo aj upraviť, samozrejme, ako bola napríklad pozícia ku špeciálnym školám. Ja ich nepovažujem a nepodozrievam, ako to, žiaľbohu, dneska znovu je, že to sú miesta, kde sa dejú len zlé veci, kde sú zneužívané diagnostiky a tak ďalej. Viete, čo sa tam deje s tisícami detí? Tam sa deväť rokov na špeciálnej základnej škole dáva nádej tým deťom. Tam ich učitelia učia schopnostiam sa o seba starať. Dávajú im nádej. Predstavte si to, že máte také dieťa. Dávajú im nádej, že ty si súci. Ty nie si chudák, ty nie si mrzák, ty nie si odpad. Ty si súci. Oni ich presviedčajú, im uveria, že niečo dokážu. Skončí devinu a ocitne sa na ulici. Bez pokračovania, bez inklúzie, nielen že kde to decko bude strčené počas dňa v škole, v školskom čase a školskom veku, ale ako bude pokračovať jeho vzdelávanie na strednej škole a jeho zamestnávanie. O tom sme tu hovorili aj nedávno, sociálne podniky. Tie všetky veci sú prepojené. Toto som vám chcel povedať ako na záver tej rozpravy a to už je na dnes podľa mňa naozaj všetko.