Ján Horecký — vystúpenie v rozprave, 61. schôdza

Pán predsedajúci, vážený pán minister, vážené dámy, páni. Nebudem porovnávať v tomto vystúpení osoby dvoch ministrov, pána ministra školstva, pána ministra vnútra, ktorí po tej udalosti v Staškove, ktorá zasiahla aj mňa ako blesk z modrého neba, museli prísť na miesto a konfrontovať sa zo svojej ústavnej pozície s touto situáciou. Budem porovnávať niečo iné. Budem porovnávať ľudí, ktorí pracujú v týchto dvoch rezortoch. Dovolím si to porovnanie, aj keď je to ťažká téma. Pre zjednodušenie sa zameriam na políciu. Na mužov zákona, ktorí majú na autách, na odznakoch „pomáhať a chrániť“. Muži zákona sa stretávajú s ťažkými situáciami. Viete, s kým sa stretnú a v akých situáciách. A teraz to porovnajme so školou. Tam máme pani učiteľky, najmä pani vychovávateľky, učiteľov. A tí sa stretávajú s našimi deťmi. Za posledných šesť rokov, od roku 2020 do roku 2026 do 30. septembra 2026, pri výkone služby zahynul jeden policajt. Ale tri pani učiteľky. A dvaja žiaci, dve žiačky. Toto je desivá vec. Čo má byť škola? Úplne najbezpečnejšie miesto. Ak nie na zemi, určite na Slovensku. Najbezpečnejšie miesto, kde máme naše deti, kde máme to najcennejšie, čo chodí po tomto svete. Spýtajte sa rodiča, za čo by vymenil svoje dieťa. A na čom mu záleží najviac? Ale spýtajme sa to aj seba. Spýtajme sa to tejto spoločnosti. Tá téma, o ktorej sa dnes rozprávame skrze vládny návrh zákona o integrovanom systéme, je väčšia. Tá téma je o tom, aké Slovensko chceme mať. Akú civilizáciu chceme mať. Ako máme postavené priority. Ja mám 17 minút 30 s. Keby som si myslel, že vás, nás, všetkých v tejto spoločnosti, viacej zaujímajú vlastné deti ako ceny nafty a benzínu na benzínových pumpách, tak by som využil do poslednej sekundy tento čas, pretože by to dávalo silný zmysel. A všetci by sme mali dať hlavy dokopy a jediný motor pokroku, jediný motor rastu kvality života, bezpečného, prosperujúceho Slovenska, kde ľudia chcú žiť, kde chcú prichádzať a pracovať, lebo je to skvelé miesto pre prácu a život. Jediný motor, jediná „matéria“ v úvodzovkách, lebo to nie je materiál, to sú živé deti, ktorú máme, sú práve deti a kľúč je vzdelanie. A keď je škola to miesto, kde príde o život viacej učiteliek a žiakov pri výkone povolania, než policajtov pri výkone služby, hoci sa stretávajú s naozaj živlami často, v kritických situáciách, kedy musia zasahovať a nasadzovať svoje vlastné životy a zdravie, tak to už o niečom vypovedá. Žiadne lacné obvinenia ani ukazovania prstom sa odo mňa samozrejme nedočkáte. Každý, kto trošku rozumie veci, vie, že tých príčin je veľmi veľa. Ja preto vítam každú iniciatívu, ktorá ide týmto smerom. Postarať sa o bezpečnosť detí, učiteliek v našich školách. Podporujem a budem podporovať každú iniciatívu, ktorá na správne miesto ukladá priority v tejto spoločnosti. A preto sa teraz aj budem vyjadrovať k predloženému návrhu zákona v prvom čítaní. Určite podporujeme včasnú odbornú pomoc, hovorím aj za KDH, a spoluprácu inštitúcií. Rezortizmus je ochromujúci a medzirezortné spájanie síl a koncentrácia na to, čo som pred chvíľkou vyhlásil za najpodstatnejšie a dôležité. Som rád, že po medzirezortnom pripomienkovom konaní boli v návrhu zákona urobené aj zmeny, opravy smerom k zárukám na ochranu názoru, viery, politickej participácie a slobodného prejavu v rámci samozrejme zákonných hraníc a medzí, to uznávam. Chcem konštruktívne poukázať na veci, na ktorých podľa mňa treba ešte pracovať, pretože na tomto zákone, ako na jednom z prvkov, záleží. Na každom kroku záleží, ktorý môže posilniť bezpečnosť škôl a našich detí. Ako to desivé porovnanie 5 : 1 hádam stačí. A mám tu aj konkrétne tie prípady, ale nebudem ja tri deraný. Stačí ten pomer, ale to nie sú čísla. To sú životy prevrátené hore nohami. To je zmenený svet pre dotknutých, pre Ako to desivé porovnanie 5 : 1 hádam stačí. A mám tu aj konkrétne tie prípady, ale nebudem ja tri rany. Stačí ten pomer, ale to nie sú čísla. To sú životy prevrátené hore nohami. To je zmenený svet pre dotknutých, pre rodiny, ktoré ráno vypravili dieťa do školy. A potom sa všetko zmenilo. Takže, čo ešte môžeme povedať k tomuto zákonu? Bol by som veľmi rád, keby zákon zároveň so svojím paragrafom a znením predložil aj metodiku, ktorá rieši informovanie, vypočutie, opravu nesprávneho zaradenia a uzavretie nepotvrdeného prípadu. Tento presný postup pre dieťa a rodiča potrebujú všetci. Presne pre mieru právnej istoty, pre pocit bezpečia, preto, aby zákon nebol zle použitý. Ukážte mi jeden zákon, ktorý bol vždy a správne použitý. To je samozrejme rečnícka otázka, to sa nedá nikomu vyčítať, také zákony ľudia nevedia písať. Také zákony, dovolím si povedať zo svojho zázemia filozofického, ktoré napísal Pán Boh, ľudia nevedia dodržať. Takže nie to ešte ľudské zákony, ktoré by neboli zneužité. Takže ale čo je našou úlohou? Legislatívcov, poslancov Národnej rady, predkladateľov, minimalizovať riziko? Robíte zákony, poviem ľudovo, blbuvzdorné. A čo naj, samozrejme, čo najjasnejšie a najúčinnejšie. Takže požadujeme túto metodiku, aby sa naozaj nestalo, že nejaký prihorlivý človek, veď napokon aj v pôvodnom návrhu zákona bolo, že každý má povinnosť upozorniť, udať takého akože podozrivého žiaka, dieťa, ale toto ako učiteľ s 35-ročnou praxou vám poviem, že vyškolení odborníci s tým majú problém. Som rád, pretože po MPK to bolo upravené, že iba na príslušné orgány, ktoré majú túto povinnosť a vyššiu kvalifikáciu vyhodnocovať konanie, riziká. No. Potom by som chcel, aby sme do zákona doplnili záruky pri citlivých údajoch. Môže to byť napríklad podľa holandského vzoru. Ja som si dal prácu, porovnával som vládny návrh zákona s legislatívou v krajinách Európskej únie a vidím najvyššiu blízkosť k dánskemu infohasu a holandskej parte. V obidvoch prípadoch je podľa mňa ešte čo zlepšiť, napríklad v zárukách pri citlivých údajoch. To znamená, aby to bolo jasné každému. Kontrolu prístupov a nezávislé preverovanie zákonnosti. Aby ešte niekto iný okrem tých koordinátorov, okrem tých aktérov, ktorí budú konať podľa tohto zákona, mohol dozerať metodicky, právne, expertne na činnosť, na procesy. To je dôležité, lebo naozaj sa rozprávame o veľmi vážnej veci. Poviem vám konkrétny príklad, aby to bolo jasné, ako to môže vyzerať v praxi. Bol jeden chlapec na strednej odbornej škole, ktorý bol zaľúbený do dievčaťa. Stretol sa pri vzdelávaní s vysvetlením, ktoré ho povzbudzovalo k prvým sexuálnym aktivitám, ak bude súhlas na obidvoch stranách. Usiloval sa o tento súhlas spôsobom vlastným 16-ročnému chalanovi. To dievča ho nechcelo a po nejakom čase spolu s kamarátkami vyhecovali tú situáciu tak, že ho označili za devianta, za človeka, ktorý ju sexuálne obťažuje a prenasleduje. Ja teraz nejdem robiť sudcu v tom konkrétnom príklade. Len vám chcem povedať, že tento chlapec, ktorý bol napokon vylúčený zo školy, s ktorým prerušili všetci, všetci kontakt sociálny. Všetci sa ho štítili a dostal na čelo biľak, úchylák. Tak tento chlapec sa zrútil a bol v psychiatrickej starostlivosti. Tento chlapec bol krok od toho, aby ublížil sebe alebo niekomu inému. Nie je to ľahké ani jednoduché označiť niekoho za rizikovú závadovú osobu a správne postupovať. Preto je veľmi dôležité pri takomto ambicióznom zákone mať záruky. A tie naozaj prosím o ne. Potom by som chcel upozorniť ešte na jednu vec, aby sme naozaj nerobili paralelne triplicitne veci. Nepodsúvam nikomu nejaký zlý úmysel alebo niečo podobné. Iba chcem, aby to bolo čo najlepšie. Čo to znamená? Pred čím vystríham alebo respektíve o čo znovu prosím? My máme existujúce kapacity a teraz budujeme nejakú novú štruktúru. Čo presne ten zákon hovorí, pán minister predstavil, čo sa týka tej štruktúry, počíta s jedným národným koordinátorom, štyrmi odbornými zamestnancami pod týmto koordinátorom, jeho odboru a osem regionálnych koordinátorov, potom ustanovené tie miestne rady, regionálne rady a na národnej úrovni rovnako. No a teraz my máme v integrovanom systéme... Teda pýtam sa ja, kde je v tomto integrovanom systéme Úrad prevencie kriminality Ministerstva vnútra Slovenskej republiky. Nádejam sa, že dostanem odpoveď, že tam bude zahrnutý. Lebo tento zákon nesie názov, ktorý je priam totožný s popisom práce toho úradu prevencie kriminality na Ministerstve vnútra. Ďalej sa pýtam, ako to bude prepojené s odborom mládeže, zdravia a pohybových aktivít. Zacitujem vám, to je na ministerstve školstva útvar. Poviem vám z organizačného poriadku od 1. septembra 2026. Podľa tohto poriadku tento odbor mládeže zabezpečuje napríklad zastupovanie ministerstva vo výbore pre predchádzanie rasizmu, xenofóbie, antisemitizmu a intolerancie. Nádejam sa a verím, že dostanem odpoveď, že sú tieto útvary, tieto odbory... Musí to tak byť. Nemôžeme trieštiť sily na malom Slovensku. A už som o tom hovoril. Aká je priorita? Cena nafty na pumpe alebo deti v školách a vzdelávanie? Čiže pri takto nastavených prioritách chcem šetriť každý cent, každú energiu, každý čas, každý ľudský kapitál a spájať tieto sily aspoň tam, kde sa odhodláme ich venovať správnej veci. Takže prosím o to, aby boli tie už existujúce štruktúry zahrnuté, aby sme nebudovali paralelné systémy. Samozrejme, pomohlo by, keby sme videli alebo poznali, určite to potrebujú ľudia, ktorí budú tieto procesy manažovať, nejakú mapu kompetencie a spolupráce, nejakú sieť, kde nám bude jasné, kde nám budú jasné procesy, zodpovednosti a kompetencie, aby sme vedeli, ako to bude fungovať. Nielen metodicky, v citlivých detailoch, ktoré som opisoval predtým, ale hlavne v štruktúre, aj v štruktúre teda. No. Tiež je dôležité sa dohodnúť, kto bude pripravovať tie metodiky, lebo povedal som, že ten zákon v citlivých veciach ich neobsahuje, odkazuje na metodiky, ktoré budú pripravené. Potrebujeme vedieť, ako to bude, alebo jednoducho povzbudzujem k tomu, aby to bolo koncentráciou týchto útvarov, ľudí, ktorí majú skúsenosť, a zároveň, aby k tomu boli prizývaní, nádejam sa, že sa to tak môže stať, ľudia, ľudia z praxe. Videl som na školskom výbore napríklad ľudí z IP-čka alebo z iných organizácií, ktorí sa tomuto venujú, s ktorými dlhodobo spolupracujem aj ja. Aby sa naozaj predišlo prekrývaniu koordinácie, akreditácie a financovania prevencie. Nedávno sme rokovali o občianskom zákonníku a riešili sme paralely medzi obchodným a súkromným právom, tak nesmieme budovať ďalšie. No a samozrejme, spomínam to na poslednom mieste, nie na prvom. Musí byť reč aj o finančnom krytí. O finančnom krytí celého zámeru. Nuž, musíme žiadať rozpočtové krytie tejto odbornej pomoci. Vládna analýza vykazuje nekrytých 718 453 € v roku 2027. Nekrytý trištvrte milióna. V roku 2028 je to až 2 764 748 €, ktoré nie sú nijako dopredu zaručené. No a v roku 2029 2 750 000 €. Treba vysvetliť, koľko peňazí zabezpečí samotnú dostupnú pomoc deťom a rodinám. Kto, z čieho rozpočtu, či to bude mimoriadna kapitola, či to bude pod školstvom, snáď nie z podstaty, aby sme presúvali peniaze na sanáciu problémov, miesto toho, aby sme ich investovali do predchádzania týchto vecí. A tu sa ešte na chvíľku zastavím. Tento problém škálovanie je slabé slovo. Tento problém má vertikálnu, horizontálnu štruktúru, je to proste mega problém, čo sa týka mentálneho stavu a duševného zdravia detí, ale aj dospelých, ale deti osobitne sú najzraniteľnejšie. Tak, pozrite sa, na všetkých úrovniach treba pracovať od vzťahovej väzby, od spolupráce s rodinami, od toho, ako deti prichádzajú na svet, ako sú prijímané, ako sú vychovávané v rannom detstve, aká je poskytnutá pomoc rodičom, ktorí to potrebujú a nevedia si sami v tom poradiť. A to nemôže rozhodnúť štát svojou silou. Štát nebude kojiť, nebude milovať tie deti, nemôže to prikázať povinnou škôlkou. Musí to byť v spolupráci s rodičmi. Inak to fungovať nebude. Druhá vec, ako máme nastavené školy, podmienky v školách. Či majú ľudia, ktorí majú prispievať k výchove, osobnostnému rozvoju a vzdelávaniu, v týchto podmienkach, ktoré opisujeme, päť ku jednej. Päť úmrtí v školách, jedno úmrtie policajta vo výkone služby. Ako majú dnes, keď mnohé učiteľky sa cítia ohrozené, nie kvôli tomu, čo sa stalo trom kolegyniam, čo by ste nikdy neverili, keby vám to niekto pred siedmimi rokmi hovoril. Ale kvôli tomu, v akých životných situáciách, v akom prepodnetovanom prostredí, presýtenom negatívnymi emóciami a konfliktom deti vyrastajú. A tieto učiteľky potrebujú mať rozviazané ruky. Nemôžu riešiť večné zmeny v administratíve, v procesoch, v podmienkach, v pravidlách. Sú veci, ktoré musia ustúpiť tomu, čo je podstatné. O tom hovorí vlastne aj tá kurikulárna reforma, na ktorej som pracoval neoficiálne dvojciferný počet rokov praxe a ktorú som potom doručoval ako minister. Čiže rozviazať ruky, prestavať vnútornú štruktúru škôl, posilniť tam pozície nielen odborných zamestnancov, aj stredného manažmentu, aby tí ľudia mali čas, mali čas na deti, mali čas jeden na druhého, venovať sa učiteľkám, aby nevyhoreli, aby ich riaditeľka nelapala do sa, koho chytí, koho nájde, že nám chýbajú stovky a bude to trend je horší. Takže idem ďalej na tej škále. Potom je to odborná pomoc tam, kde už sa javia nejaké zvýšené potreby venovať sa dieťaťu. Od toho, aby centrá poradenstva a prevencie boli vnímané nie s podozrievaním, ale aby boli vnímané ako súčasť riešenia tohto problému. Aby im boli vytvorené maximálne dobré podmienky pre ich súčinnosť so školami. Zapojenie tretieho sektora, organizácií, ktoré sa venujú komunitnému budovaniu spôsobu života, ktoré sa venujú miestnym komunitám. A potom môžeme ísť ďalej. Už odborná pomoc pre deti, ktoré vykazujú nejaké problémy napriek všetkým tým veciam, ktoré ani tak jeden minister, keby to bol zmŕtvychvstalý Ján Amos Komenský, nezabezpečí. Ako ľudia vychovávajú svoje deti, čo dýchajú, aký vzduch zo spoločnosti. To je veľmi komplexný problém. A potom môžu prísť aj, povedzme, ochranné, záchranné a represívne opatrenia. Na všetkých týchto škálach treba pracovať. Neurobí to len jedna... Na jednom poschodí sa tento problém nedá vyriešiť. No. Teraz ešte, kým prejdem ku... alebo teda ešte uzavriem túto časť. Nerokujeme o SLK, ale spomeniem to, lebo mali sme školský výbor, ktorý som chytil až na konci. A viem, že sa bude rokovať skrátenom, zrejme, keď to snemovňa odhlasuje, v skrátenom legislatívnom konaní. Takže druhé a tretie čítanie pôjdu rýchlo. Nebudeme mať asi tak čas pripravovať, ponúkať spoluprácu, pozmeňujúce návrhy, ďalšie debaty na túto tému. Každopádne dúfam, že tie slová nehovoríme, tí, čo sa vyjadrujeme s poctivým úmyslom prispieť, len tak do vetra, lebo ich nikto nepočúva. Dúfam, že ten zákon nielen, že bude správne vo finále Každopádne dúfam, že tie slová nehovoríme, tí, čo sa vyjadrujeme s poctivým úmyslom prispieť, len tak do vetra, lebo ich nikto nepočúva. Dúfam, že ten zákon nielen, že bude správne vo finále v čo najlepšej forme predložený, ale potom aj chladnou hlavou realizovaný. Viete, oplašenie, hystéria alebo nejaké poryvy na základe emócií sú v kritických situáciách veľmi rizikové. Ja tiež som nemal slová na to, keď sa stala táto ďalšia udalosť v šnúre neuveriteľných tragédií. A rozumiem tým akoby emotívnym a politickým motívom, ale prosím vás, predstavte si chirurga, ktorý operuje pacienta, ktorý je v ohrození života, teraz sa mu tam praskne nejaká tepna, začne striekať krv. Čo čakáte od toho chirurga, že bude hystačiť, že zdrapí hasiaci prístroj a začne striekať na tú krv? Chladnú hlavu, plakať, nervóznieť, hádzať sa o zem môže neskôr. Vtedy, keď sa jedná o krízovú situáciu, o život, keď sa jedná o bezpečnosť, keď sú profesionáli a ústavní činitelia, poslanci musia byť profesionáli, takisto ako policajti, takisto ako lekári. Každý. Tak. Potrebujeme predovšetkým rozvahu, nie politické grimasy a predbiehať sa, kto hlasnejšie alebo, ja neviem, rýchlejšie niečo zabezpečí. Poriadne konať. Niekto tu už podal v tejto snemovni, nie za 11:55. Niekto povedal, že je 12:30. Ja hovorím, že podvečer. Takže nemáme čo odkladať. Meškáme. Ale nemôžeme nahradiť minulé meškanie tým, že teraz tu budeme prekvapne prijímať dokumenty a urobíme medvediu službu, ak to nebude dobre pripravené. Ak nebude pripravený terén na implementáciu takéhoto zákona. Kedy budú robené výberové konania na tých koordinátorov, odborných zamestnancov? Ako im budú doručené peniaze, procesy? Ako budú nastavené pravidlá, metodiky? Ako sa budú tvoriť? Niekoľko faktov teraz, lebo prejdem od tohto apelu, aby bol zákon pripravený kvalitne a všetci môžeme na ňom spolupracovať, lebo sú to naše deti. My sme zodpovední za všetky deti, nielen za tie biologicky naše alebo osvojené. Tak teraz, kým prejdem ku tej časti o sociálnych sieťach. Chcem vám povedať niekoľko faktov z prieskumu Rady mládeže Slovenska a Českej rady detí a mládeže. Spolu robili jeden reprezentatívny prieskum o radikalizácii mladých ľudí v online priestore. Táto práca, tento výskum je z júla 2026, čiže veľmi čerstvý. Bude to iba pár čísel, lebo výsledky prieskumu sú verejne dostupné a môžete podľa záujmu ich do detailu vidieť. Skúmali sa komunikácie mladých ľudí vo veku 15 až 26 rokov na sociálnych sieťach. Preskúmalo sa 564 000 komentárov a príspevkov. 564 000. Z toho 60 % bolo výrazne negatívnych. Všeobecne 60 % tých príspevkov, komentárov bolo negatívnou emóciou, deštruktívnych. A čo sa týka politických, na politickú tému, až 72 % komentárov a príspevkov bolo priam toxických. Vyhodnotených ako aktívne nebezpečné, ubližujúce, degradujúce, dehumanizujúce. 72 %. 13 až 15 % mladých ľudí tieto toxické a negatívne komentáre, príspevky posúvalo ďalej svojim blízkym, svojim kamarátom. 15 %. Hovorili nám tí mladí, ja s nimi vediem tento dialóg už roky. S ich reprezentáciami od stredných po vysoké školy, že nie je prirodzené mladému človeku povedať: „Zakážte mi prístup na sociálne siete.“ Ale porozumenie, že regulácia je potrebná vrátane vekovej hranice, je aj u nich. Hovorili o tom aj so samotnou Ursulou von der Leyen, presne v tomto duchu. Nuž, ja budem dlhšie rozprávať alebo teda poriadnejšie, vecne ku návrhu zákona, ktorý som za KDH predložil už na predchádzajúcu parlamentnú schôdzu a ktorý sme pripravovali s odborníkmi z oblasti práva, európskeho, medzinárodného práva, z oblasti technológií, sietí, s psychológmi, s ľuďmi, ktorí sa venujú aj patopsychológii, aj teda zdravému psychickému vývoju detí, s pedagógmi, s nezávislými organizáciami, mimovládkami, ako je IP-čko a tak ďalej. Tak, tento návrh sme predložili a ľutujem, že tá rozprava nie je spojená. Tak na začiatku urobím len teraz také krátke porovnanie týchto návrhov zákona, lebo viete, že do tohto vládneho návrhu o integrovanom systéme sú § 15, 16, 17, tri paragrafy vložené, ktoré sa práve týkajú zákazu sociálnych sietí. Nebudem vám hovoriť nejakú vlastnú interpretáciu. Mám v rukách materiál parlamentného inštitútu, ktorý porovnáva tieto dva návrhy zákonov, nášho parlamentného inštitútu. Znovu, keďže je to verejne dostupný materiál, ktorý ste dostali, nebudem vám ho tu interpretovať, poukážem len na niektoré veci. Takže v oboch prípadoch hovoríme o vekovom limite 16 rokov. Overovanie veku v prípade KDH návrhu bolo viazané na riešenia európske, na odporúčanú európsku digitálnu peňaženku podľa DSA aktu. Som rád, že vo vládnom návrhu sa ten pôvodný návrh použiť vlastné registre zmenil smerom ku vekovému atribútu. Náš návrh na rozdiel od vládneho je komplexný a hovorí aj o tom, čo bude medzi 16. a 18. rokom. Definuje bezpečný dizajn. Aké prvky nesmú, aké prvky môžu byť pre bezpečnú komunikáciu mladých ľudí, aby im tam nevyskakovali príspevky od anonymných prispievateľov, ktorí ich môžu sexuálne obťažovať, navádzať na všeličo, manipulovať a zneužívať. Taktiež náš zákon obsahuje KDH-ský zákaz cielenej reklamy, rizikových komerčných praktík a algoritmov s budovaním závislosti na dopamínovej odmene pri používaní sociálnych sietí, ktoré sú komerčné a ich cieľom je čo najdlhšie a čo najčastejšie udržať mladého človeka, dieťa na tej sieti. Náš zákon obsahuje aj právo na vymazanie digitálnej stopy, pretože digitálna stopa, to ešte si dnes mnohí ľudia neuvedomujú, je pre budúcnosť detí veľmi zraňujúca a zneužiteľná. Aj na vydieranie, na kadečo. A samozrejme obsahuje aj vzdelávanie, teda nemohli sme z opozície, sedí tu po mojej ľavej strane pán minister, akoby nastavovať programy študijne. Viem, že takéto veci sa nerobia na poli politiky. To majú robiť odborníci, len je tam tento paragraf, ktorý hovorí jasne to, čo odznelo aj v tejto snemovni, že to nemôže byť čistý zákaz, že to musí byť celá šnúra opatrení vrátane vzdelávania. No a ešte jedna poznámka. Náš zákon na rozdiel od toho vládneho, ale aj na rozdiel od toho austrálskeho, ktorý tu bol ponúkaný ako príklad, ja za mňa nesprávneho postupu, tak sa tvrdo nevymenúva sociálne siete, ktoré sa majú regulovať alebo ktoré nemajú mať do určitého veku prístup deti k nim. Náš zákon hovorí o funkcionalite. To znamená, ktoré funkcie sú presne tie, s ktorými sa dieťa nemôže stretnúť. A to je presne to, že adresná reklama, digitálna stopa, neznámi cudzí anonymní prispievatelia, komentáre, filtre proti groomingu, proti manipulácii, proti komodifikácii, teda skrytej reklame voči deťom. Toto zarámovanie robí jednu dobrú službu. My tým negatívne vymedzujeme, aké črty môže mať komunikačný nástroj, ktorý deti by mohli používať v bezpečnom dizajne so svojou rodinou alebo priateľmi. My týmto nehovoríme, že stop digitálnej komunikácii. My chránime deti pred kanálom, doslova kanálom v tom aj v negatívnom zmysle, kadiaľ prichádza kyberšikana, kadiaľ prichádzajú provokácie smerom k násiliu, k excesom, hlúposti ako paracetamolová výzva, kto viac paracetamolu zje alebo skočí z mosta do Dunaja. Manipulatívne sexuálne obťažujúce obsahy a tak ďalej. Čiže toto sú všetko veci, ktoré snáď sa zhodneme. Nemôžete vystaviť deti bez brehu. Kto z vás by svoje vlastné dieťa, povedzme 13-ročnú dcéru alebo 14-ročného chlapca, poslal niekde do prístavu, kde neplatia žiadne pravidlá, kde sa stretnú s anonymnými námorníkmi niekde v krčme. Nikto by to neurobil. Ale tak to vyzerá neregulovaný svet sociálnych sietí. Ale ďalšie dôvody, ktoré máme, ktoré sú konštruktívne, lebo to nie je len o tom, čo nie a čo škodí. To je aj o tom, že deň má 24 hodín. Že dieťa by malo 8 hodín spať. Malo by sa niekedy hýbať. Malo by jesť niekedy, malo by chodiť do školy. A predstavte si, že malo by robiť to, čo civilizácia a ľudstvo robilo stáročia, tisícročia. Komunikovať, živý človek so živým človekom. So svojimi súrodencami, spolužiakmi, s kamarátmi. Mali by vedieť vychádzať so sebou, s druhými, ktorí majú iné názory. Mali by sa vedieť pohádať, zmieriť. Mali by sa vedieť spolu zabaviť alebo aj nudiť a vymýšľať, nie izolovať. Ale kedy to budú robiť? A povedzte mi, kedy sa budú venovať správnym spôsobom novým technológiám, umelej inteligencii a podobne. Veď tie nároky budú narastať na digitálne rozumné a mocné aplikácie digitálneho sveta. To už nebudú vôbec spať. Alebo budú spávať na lavici v škole, ako to dnes vidíme v praxi, že 60 % detí vykazuje známky nespavosti, nedostatku spánku, úzkosti, depresie a podobne. Tu ide aj o pragmatickú vec. Ak má deň len 24 hodín a žiadnym zákonom Národná rada Slovenskej republiky nepredĺži deň. Môžeme také blbosti prijímať, ale nestane sa to. To, čo sa môže stať, je, že pomôžeme deťom, rodičom, školám štruktúrovať ten deň, zvýšiť pravdepodobnosť, že bude naplnený dobrými vecami oproti škodlivým. Takže toľko porovnanie. Ešte posledná vec z toho porovnania. Nepáči sa mi, že vo vládnom návrhu zákona je ten zákaz explicitne adresovaný občanom Slovenskej republiky, maloletým občanom Slovenskej republiky. Tým sa zakazuje deťom zakladať si účty do veku 16 rokov. Lenže keď zakážete zákonom niečo občanom Slovenskej republiky, deťom, chcete zákon presadiť? Tak ho musíte presadzovať, musíte ho kontrolovať. Toto by sme predsa mali robiť s každým zákonom. Keď zakážem niekomu jazdiť cez dedinu 120 na aute, tak tam musím niekde postaviť radar a potom musí prísť pokuta, sankcia, zobratie vodičáku. Čo budeme robiť s deťmi, ktoré si založia ten účet? Preto KDH nezakazuje deťom, nezakazuje nič občanom, ukladá povinnosti komerčným platformám sociálnych sietí, ako majú fungovať, potažmo pre staršie deti, pre mládež v bezpečnom dizajne. Toto je to. A zároveň funkcionalitou sme vypísali, ak chcú, aby deti komunikovali bezpečne aj prostredníctvom nejakej siete, musí byť privátna. Spomeňte si, asi väčšina z vás pozná WhatsApp. Spomeňte si, ako vyzeral WhatsApp pár rokov dozadu. Bolo možné komunikovať len s tými, ktorých ste mali v kontaktoch, ktoré ste si pridali, nemohol na vás vyskočiť nejaký obsah z verejného kanála. Čiže existuje možnosť, takto to môžu spraviť tie platformy. Slovenská republika to sama nevymôže. Preto, keď si prečítate KDH návrh zákona, je tam jasne napísané, že ideme podľa DSA, Digital Services Act Európskej únie, že ideme tak, že uprednostňujeme v každom bode európske právo v tejto oblasti, lebo to riešenie musí byť európske a nemajte ilúziu, že Európska únia je dosť silná, aby sa postavila napríklad Mete alebo TikToku. Samotná Európska únia na to nemá ruky, že dosiahne, čo chce. Amerika, Čína, USA a Čína sú veľmoci, ktoré majú k tomu bližšie a napriek tomu vidíte, že to ide na úrovni súboja, súdov, súdov, ktoré nedávno Meta prehrala. Takže neexistuje, aby tu bolo 27 individuálnych riešení. Preto, keď prišiel Kids Act s návrhom na zákon A napriek tomu vidíte, že to ide na úrovni súboja súdov, ktoré nedávno Meta prehrala. Takže neexistuje, aby tu bolo 27 individuálnych riešení. Preto, keď prišiel Kids Act s návrhom na zákon, ktorý má harmonizovať tieto pravidlá a ochranu detí v digitálnom priestore z Európskej komisie a bude sa v Európskom parlamente o ňom rokovať a budú jednotlivé štáty ho pripomienkovať a budú ho v podstate vykladať aj praxou, ako si nastavujú tie národné podmienky, tak KDH k tomuto podáva pomocnú ruku. A ešte jedno vám prečítam, aby ste si nemysleli, že to je tak, že počkáme, kým Európska únia urobí zákon na kľúč, ktorý len takto transponujem ako nejakú smernicu. Takto v takomto prípade fungovať nebude, pretože samotná Európska únia nepočíta s tým, že to urobí takto, že to plošne potom aplikujeme všetci. To bude harmonizované, ale národné alebo teda riešenia na úrovni štátov, ktoré musia byť kompatibilné, vymáhanie na úrovni odškodňovania, povedzme, nejakých súdnych sporov, musia byť sankcie presadzované cez Európsku úniu, ale tie úpravy musia zodpovedať tomu, ako to v jednotlivých krajinách s jurisdikciou a s implementáciou práva je. A ja vám poviem, že s tým aj DSA počíta, lebo DSA na to vyslovene explicitne upozorňuje, že tie štáty si majú tú skladačku tej mozaiky poskladať tak, aby vznikol jeden súvislý obraz, jedno harmonizované riešenie, ktoré sa dá presadzovať na úrovni EÚ, ale ktoré je vyskladané z tých jednotlivých národných zákonov. No a dnes je to tak. Slovensko nie je v tomto úplne prvé, aj keď sme naozaj s tým naším návrhom z dielne KDH a odborníkov prišli už dávno, tak dnes vám prečítam štáty EÚ, ktoré majú takýto návrh zákona v parlamente, respektíve už platnú reguláciu. Sú to Belgicko, Bulharsko, Cyprus, Dánsko, Grécko, Litva, Luxembursko, Portugalsko, Rakúsko, Rumunsko, Slovensko, Španielsko, Taliansko. A potom štáty EÚ, ktoré pripravujú takéto návrhy zákonov: Česká republika, Fínsko, Holandsko, Írsko, Lotyšsko, Nemecko, Poľsko, Slovinsko, Švédsko. Takže Slovensko robí to, čo robiť má. Má to zmysel? Treba rozumieť tomu, že treba to vedieť urobiť správne. Treba to urobiť komplexne. A v rámci práva Európskej únie. So spoločnou platformou na vymáhanie a presadzovanie tejto regulácie. Tak. Preto by som sa ešte vrátil k tomu vládnemu návrhu zákona a spýtal sa napríklad, keby bol ten zákon prijatý, ako bude – možno vám to príde ako technický detail – tento zákon presadzovaný, keď jeho účinnosť je od januára 2027, ale preukazovanie veku je až od 1. januára 2028. Čo sa bude diať počas toho roku? No. Takýchto detailných technických otázok by mohlo byť veľa. V zásade, keď porovnáte tie dva návrhy zákonov, jeden je komplexnejší a zďaleka si nenamýšľam, že dokonalý a hotový. Sme opozičná strana. Aj keď sme urobili širokospektrálne, s odborníkmi z medzinárodného práva, konzultovali s právnikmi v blízkosti Európskej komisie, tak sme stále len opozičná strana a ponúkame tému, spoluprácu, chceme, aby prešiel do prvého čítania, aby potom bol, nech si ho adoptuje vláda. A nech ho vylepší. Má na to aparáty. Každú vec, ktorú robíme, by sme mali urobiť správne, blbuvzdorne a tak, aby sa dala presadiť a slúžiť ľuďom. Osobitne tým najcennejším, najmenším, našim deťom. Ďakujem vám za pozornosť.