Ján Horecký — vystúpenie v rozprave, 61. schôdza

Pán predseda, ďakujem za slovo. Vážený pán minister, vážené dámy, vážení páni. Ja vystúpim k rozpočtu, k návrhu rozpočtu na rok 2027 a ďalšie dva roky z pohľadu rezortu vzdelávania, školstva malého. Dotknem sa možno aj Slovenskej akadémie vied. Uvidím, ako to bude s časom. Chcem vystúpiť konštruktívne, ale vecne kriticky. Chcem poslúžiť týmto vystúpením poukázaním na obrovské riziká, ktoré nie sú teoretické, pretože dopadnú na najzraniteľnejšiu časť nášho obyvateľstva, na deti, s dôsledkom, ktorý je rozhodujúci pre budúci vývoj celej krajiny. Že to nie sú frázy, vám budem ilustrovať pri konkrétnych číslach a faktoch. Chcem sa zamerať najmä na tieto pointy: krytie povinností, ktoré určuje zákon, čo musí vykonať materská škola, základná škola, stredná škola a tak ďalej. Školské zariadenia, centrá poradenstva, prevencie a podobne. To nie je niečo, čo sa niekomu zachcelo, že si otvoril, povedzme, pizzériu a tá tam môže byť alebo nemusí byť. To je niečo, čo zákon prikazuje, za čo majú zodpovednosť konkrétni ľudia, ale v podmienkach, ktoré určuje štát. Podmienkach, ktoré nastavuje aj vládny rozpočet. Tak pozrime sa teda na krytie prijatých povinností. Potom sa chcem pozrieť na udržateľnosť ľudí a služieb, ktoré sú dnes často naviazané na Plán obnovy a odolnosti alebo na eurofondy, alebo teda na projekty. Je to dôležité preto, lebo školstvo je beh na dlhú trať. Dieťa, keď spočítate so mnou, ak by chodilo od troch rokov do škôlky, tak sú to tri roky v škôlke, deväť rokov na základnej škole, štyri roky v strednej škole, to už máme dohromady 16 a potom niektoré idú na vysokú školu, niektoré idú priamo do praxe. Takže môže to byť, povedzme, 20, 21 rokov, to je najkratší čas, aby skončilo vysokú školu. Takže školstvo, vzdelávanie a rast detí sa neplánuje samozrejme na jeden rok. Preto osobitne v rezorte školstva je dôležité vidieť, aká je udržateľnosť, aké bude nadviazanie v ďalších rokoch na rozpočet roku 2027. Je to proste to isté, ako keby ste sa pustili do stavby, ktorá trvá, a viete to dopredu, minimálne 10 rokov, ale vy máte financie len na jeden rok a potom sa uvidí. No a napokon budem hovoriť o predvídateľnosti pre rodiny, pre školy, pre zriaďovateľov. To je dôležité aj pre zamestnancov, aby vedeli, či na tú prácu, na ktorú dedikovali svoj život, na ktorú sa pripravovali, ktorú prijali, povedzme, v nejakej základnej škole ako školský psychológ alebo špeciálny pedagóg a je financovaný z Plánu obnovy a odolnosti, či bude mať prácu aj na budúci školský rok alebo nie. Toto potrebuje ten dospelý človek vedieť, ale nielen on. Potrebuje to vedieť manažment tej školy, pani riaditeľka, povedzme. Potrebujú to vedieť rodičia, ktorí majú deti v starostlivosti týchto odborných zamestnancov. Títo všetci ľudia potrebujú vedieť, aká je predvídateľnosť a aký bude ďalší vývoj. Tak sa teraz pozrime na to a budem vychádzať na čísla a fakty a budem vychádzať iba z údajov, ktoré sú oficiálne buď od predkladateľa, z Ministerstva financií, alebo teda z rezortu Ministerstva školstva. Takže samotný rezort, Ministerstvo školstva, priznáva, že stanovený limit, ktorý mu určilo Ministerstvo financií, nestačí na splnenie zákonných úloh ani v oblasti regionálneho školstva. To znamená to, čo musia splniť materské, základné a stredné školy. Že pre rok 2027 chýba na splnenie zákonných povinností 65,10 milióna € na bežných výdavkoch a takmer 27 miliónov € v kapitálových výdavkoch. Ministerstvo školstva, vedomé si toho, že musí garantovať, musí splniť zákonné povinnosti, tak napočítalo si do svojho rozpočtu tieto výdavky, ale nemá na ne peniaze. Idú nad limit. Takže spolu je to 92 miliónov €, o ktorých už dnes vieme, že musia byť použité, ale nemáme ich garantované z Ministerstva financií, nemáme ich alokované pre Ministerstvo školstva. A to je samozrejme len pre túto časť regionálneho školstva. Viackrát som počul od pána ministra financií o tom, že sa navyšuje rozpočet pre školstvo. Budete to počuť opakovane aj od pána ministra školstva Tomáša Druckera. Veľmi často toto hovorí. Ale poďme si teraz trochu rozkľúčovať na niekoľkých príkladoch, čo to navyšovanie znamená. Ukážem vám jeden konkrétny príklad. Od septembra 2027 je zo zákona nová povinnosť povinnej škôlky pre všetky deti, ktoré zavŕšia vek štyroch rokov. Malinko sa pristavím pri tomto, lebo o rok to bude povinnosť od troch rokov. Rozumieme tomu, kam toto mierili. Opatrne za KDH aj zo svojej pozície, som z praxe, som toto kritizoval. Nie úmysel, ten nekritizujem. Ten smeruje k tomu, že sú deti, ktoré žijú v tak otrasných podmienkach, v pasci generačnej chudoby, že potrebujú ranú starostlivosť a potrebujú pomoc. S týmto sa absolútne nesporím, tam priznávam dobrý úmysel. Len poviem a za chvíľku to budete počuť v číslach, že míňať peniaze, ktoré nemáte, pre všetky deti, aj pre tie, ktoré to nepotrebujú, a pre rodičov, ktorí to nechcú, a pre učiteľky, ktoré tam musíte zohnať, aj tých 15 000, ktoré potrebujete do tých materských škôl, je hlúposť. Skúsim to povedať ešte kuchynskejšie, že predstavte si, že potrebujete 15 000 nových učiteliek materských škôl a dobudovať kapacity. Preto, lebo chcete pomôcť tým ľuďom, tým deťom, ktoré žijú v najúbohejších, najbednejších pomeroch. Čo keby sme z tých 15 000 učiteliek materských škôl zobrali 5 000, dali im dvojnásobné platy, čo ešte stále ušetríme? Lebo je to viac ako Páči ti. Preto, lebo chcete pomôcť tým ľuďom, tým deťom, ktorí žijú v najúbohejších, najbednejších pomeroch. Čo keby sme z tých 15000 učiteliek materských škôl zobrali 5000, dali im dvojnásobné platy, čo ešte stále ušetríme, lebo je to viac ako trikrát platy. A namierili ich pomoc spolu s terénnymi sociálnymi pracovníkmi, komunitnými organizáciami, mimovládkami, cirkvami a všetkými tými, ktorí majú dobrú prax a skúsenosť v spolupráci s celými rodinami a konečne by sme ten gordický uzol preťali a začali. Nedá sa to z nuly na 100 oslobodzovať tých ľudí z pasce generačnej chudoby. Čo keby sme to urobili múdro a adresne? Keď to porovnám s rezortom zdravotníctva, tak mi tieto plošné riešenia pripadajú, ako keby sme vedeli, že v populácii máme ľudí, ktorí trpia cukrovkou a že ich pankreas nedokáže produkovať inzulín. Tak spravme to podľa tohto návrhu akože férovo a spravodlivo. Rozpočítajme to, čo tí ľudia potrebujú, na 5 miliónov obyvateľov a dajme každému do roka tú istú dávku inzulínu, nech je to fér. No takto sa proste cukrovka, ale ani generačná chudoba riešiť a liečiť nedá. No a čo to hovoria teda čísla? Pán minister financií, pán minister školstva sa prezentujú, že bolo pridaných 60 miliónov € do rozpočtu. Že vy, keď si pozriete ten rozpočet na škôlky, na to regionálne školstvo minulý rok a tento, teda budúci rok 27 a predchádzajúce, tak je tam plus 60 miliónov €. No dobre, ale už nepovedia B. Že samotné ministerstvo školstva povie, že ono musí napočítať ďalších 9900000 €, čiže takmer 10 miliónov, lebo na tento účel povinnej škôlky od štyroch rokov nestačí 60 miliónov, ale musí ich byť takmer 70. To znamená, že predkladateľ to bude prezentovať ako: dali sme plus 60, ale ja poviem, ako to je. Pridali ste povinnosť. Plošnú, neadresnú, drahú, pre mnohých zbytočnú a nechcenú, pre iných ešte nestačiacu a zúfalo malú. A chýba vám na to 10 miliónov €. Keď pridáte povinnosti, ktoré sú drahšie ako to, čo pridáte na peniazoch, tak to predsa nemôžete interpretovať, že ste pridali do rozpočtu. Chýba v tom rozpočte. Vznikla diera. To, čo sa zväčšilo, nie je rozpočet pre škôlky. To, čo sa zväčšilo, je diera do tej lode materských škôl. Takže ministerstvo to vie, preto na rok 2027 počíta so 7 a pol miliónmi, ktoré nemá. A nejako ich papierovo rozdeľuje pre škôlky a hovorí, že ich treba 10 tých miliónov. No a to sme ešte v roku, kedy je tá škôlka pre štvorročné deti, ale o rok bude povinná pre trojročné. No a teraz o čom sa to rozprávame? O navýšení kapacít škôlok pre deti. Ale prosím vás, veď všetci viete v tejto sále aj teda ľudia, ktorí by toto sledovali, tú zlú správu, ktorú roky počúvame, ako nám klesá demografia, ako sa nám rodí stále menej a menej detí. Keď som sa ja narodil, tak sa nás narodilo na Slovensku 110000. Pred pár rokmi to bolo 55000, polovica, a minulom roku to bolo 42000. Takže teraz fajn. Dajme desiatky miliónov eur, dobudujme kapacity v škôlkach a kto tam bude o pár rokov? Nerobíme náhodou hlúposť? No. Asistenti a stabilita učiteľov bude druhá téma, ktorej sa chcem venovať, na ktorej chcem ilustrovať kvalitu tohto rozpočtu. Nejdem prvoplánovo spájať problém pedagogických asistentov s tragickými udalosťami, ktoré sa stali. Ani z toho ťažiť nejaké nejaké afekty. Ale to, že čelíme serióznemu problému duševného zdravia, je jasné. Tie tragédie, to je len vrchol ľadovca, na ktorý naráža tá loď, na ktorej sa vezú naše deti v škole. Takže. Problém duševného zdravia je jasný, netýka sa, žiaľ, len detí. Už som to tu raz spomínal, že súčasťou PISA, toho testovania krajinou OECD, nie sú len matematická, čitateľská, prírodovedná gramotnosť a teraz to bola aj digitálna gramotnosť v tomto roku, ale sú tam aj dotazníky, ktoré sa týkajú napríklad toho, ako sa cítia bezpečné alebo šťastné deti v škole a aj pani učitelia. No a zlá správa je, že naše deti a naše pani učiteľky sa cítia v tom, že či sme šťastní a bezpeční v škole. Tak ich odpovede nás radia medzi tri najposlednejšie krajiny medzi OECD. To je naozaj zlá správa. A ja teraz nechcem vyslať signál smerom k tejto blbej nálade, ako sa hovorí. Nechcem teraz premaľovať naše školy na čierno. Lebo sám mám skúsenosť, že škola môže byť úžasné miesto pre život a prácu. A poviem vám to ako starý otec, že môj vnuk sa teší každý deň do svojej škôlky. Takže sú deti, ktoré sú šťastné, ale nemalo by to tak byť, že normálne, že štandardné? Nemalo by to tak byť, že sme v desiatkach percent, že štvrtina detí má stres, úzkosť, nespavosť, problémy so šikanou, problémy s sebaprijatím, so vzťahmi s najbližšími, s dôverou. Je to proste príliš moc, čomu čelíme a je to úplne, že ťažké zadanie nielen pre slovenské školstvo, ale pre celý svet, pre celý vyspelý svet je to problém. No tak, keď ešte my sa k tomu postavíme s naším rozpočtom tak, že nedáme tam ani tie peniaze, ktoré vyžaduje zákon, tak čo chceme? Kam sa chceme pohnúť? Keď dávame menej peňazí, ako Rasťo Kramár to porovnal, ako Česi, poviem to takto pre istotu, ako Poliaci alebo iné okolití krajiny. No tak, prosím vás, ako chceme, hoci to nie sú preteky, predsa len sa porovnávať a dobehnúť aspoň tých našich susedov. Jedine tak, ako to povedal Uhorčík kedysi v Radošinskom naivnom divadle, že my dobehneme len tie koče, ktoré nám bežia oproti. Čiže to sme videli teraz pri tých výsledkoch v PISA testovaní, že keď ostaneme na tej úrovni, kde sme a zmenšuje sa tá medzera medzi nami a priemerom OECD, pretože iní klesajú, tak toto je jediné, z čoho sa môžeme tešiť. Takže poďme k tým asistentom. Pedagogickí asistenti sú štandardom v mnohých krajinách sveta. Nie je to len pre deti, ktoré sú, že nevieme si s nimi rady a pani učiteľka nedokáže pracovať v tej triede pre vyrušovanie, pre nezvládnutú inklúziu. Pedagogickí asistenti dnes v tejto dobe sú štandardom v tom zmysle, že vo väčšine krajín okolo máte tandem v triede. Máte tam učiteľku, ktorá proste režíruje to vzdelávanie, je ako dirigent, a potom tam máte niekoho, kto obieha a pomáha tým deťom nestratiť sa z toho pelotónu. Chcem vás upozorniť ešte na jednu vec v tejto súvislosti. Hlavne tí, čo ste starší. Kedy mali naše deti, kedy mali vôbec deti na svete k dispozícii, poviem to tak ľudovo, že všetko, ako majú dnes deti. Že každý z nich má vo vrecku, no nie každý, ale veľmi veľa, väčšina, má vo vrecku superpočítač. Myslím tým mobil. Prístup k umelej inteligencii. K tomu, že už nielen, že môžem si niečo vygoogliť, ale v dobe agentovej umelej inteligencie môžem zadávať komplexné zadania. Môže pani učiteľka sa tešiť z toho, že pripraví atraktívne zadanie, zaujímavý pracovný materiál, že ak si ho prečíta, povie si: „Fíha,“ aj si môže povedať, že to je dobrá vec, že idem to urobiť poriadne, obrátim sa na svoju umelú inteligenciu. Tá pripraví v spolupráci alebo aj sama, záleží od žiaka, nejaké riešenie. Potom si to tie dve umelej inteligencie medzi sebou rozdajú a pani učiteľka aj ten žiak, podľa toho, ako sa do toho rozhodnú vojsť, si to zosobnia alebo aj nie. Takéto možnosti sú. Viete, to, čo sme počúvali ako malé deti, že rozprávky. Tak toto sa ani rozprávkam nesnívalo, čo už je dneska realita. Keď Dobšinský prišiel s kryštálovou guľou, do ktorej sa pozriete, aby ste videli, čo robí nejaká princezná alebo nejaký princ v inom čase a v inom priestore. No tak takáto kryštálová guľa je črep, keby vám to dneska niekto ponúkol, že kúp si takúto kryštálovú guľu a nos to niekde v taške, aby si sa pozrel, čo kde je. Porovnajte to s mobilom. Toto majú deti, čo sa ani rozprávkárom nesnívalo. Žiaľ, nie všetky. Sú také, ktoré nemajú ani topánky, ani desiatu, ani vodu, ani splachovací záchod. Ale tie, ktoré toto všetko majú, ako to, že nemáme najlepšie výsledky, že nemáme najvzdelanejšie, to nehovorím len o Slovensku, najšťastnejšie deti v škole, ako je to možné? Odpoveď je jasná. Tie schémy, v ktorých sme vyrastali my, keď sme boli deti, alebo ja, keď som začínal učiť, dneska sú nepoužiteľné, sú nefunkčné. To znamená, preto pedagogickí asistenti, preto tandem v triede. Ako je dôležité, keby sme my, politici, začali počúvať odborníkov, ktorí tomu rozumejú, aby sme nečakali na to, keď dochádza k najtragickejším udalostiam alebo keď všetky krivky mentálneho, duševného zdravia, výkonnosti, inteligencie, schopnosti klesajú. Keď ľudia nevedia byť ani sami so sebou, nieto ešte s druhým. Takže preto pedagogickí asistenti, tak sa pozrime, ako sme na tom s číslami. Máme na rok 2027 nepokryté úväzky v sume 12 miliónov €. To, čo potrebujeme do škôl, čo je deklarovaná potreba škôl, ktorá navyše ani nie je, že zle som to povedal, nie, že deklarovaná potreba. To, čo je dohoda medzi štátom a školami, že toto vám dáme, lebo navyše nemáme. Tak aj to, čo bolo povedané: toto vám dáme, čo je v pláne rezortu, aj na to chýba 12 miliónov €. Ale ministerstvo školstva to má v rozpočte nepokryté. Ale počúvajte, ako to bude v roku 2028. Nebude nám chýbať 12 miliónov €, bude nám chýbať 47,5 milióna €. A ako to bude v roku 2029? Bude nám chýbať 95 miliónov € na tento účel. To znamená nie, že budú pribúdať, že bude štandardom aj na Slovensku tandem učiteliek v škole, v triede. Budú chýbať ešte aj tí, ktorých dneska potrebujeme, aby sa v tej škole, v tej triede vôbec dalo pracovať podľa veľmi veľa pani učiteliek. Polovica učiteliek a učiteľov z tých, ktorí robia s deťmi zo sociálne znevýhodňujúceho prostredia, z MRK, z rómskych marginalizovaných skupín, tak polovica z nich dnes hovorí, nie že hovorí, dotazníky to hovoria, analýzy, prieskumy to hovoria, že sú na pokraji vyhorenia, že už oni majú problémy s duševným zdravím, nieto ešte deti. Tak kde chcete regrutovať za týchto podmienok ďalších ľudí a ďalších potrebných odborných zamestnancov do školstva? Čiže ako vyzerá tento rozpočet z tohto môjho pohľadu? Ako tikajúca bomba, ako naozaj loď, ktorá vypláva z prístavu na more a už teraz má štyri diery pod čiarou ponoru. A keď sa niečo, neviem čo, nestane, tak tá loď sa potopí. Takže toto je veľmi vážne varovanie. A samozrejme, že malo by to každého z nás zaujímať, nie že do volieb, ale ak máme trochu svedomia a zodpovednosti, tak aj, čo bude po voľbách a čo bude v ďalších rokoch a čo bude v ďalších desaťročiach. Takže na toto upozorňujem, lebo toto nevieme len my tu, že si prečítame materiál z rozpočtu. Toto vedia aj tí pedagogickí asistenti. Toto vedia aj tí ľudia, ktorí sa neprihlásia na pedagogickú fakultu, lebo nevidia perspektívu. Lebo keď si, čo len ťuknú na ten ľahko dostupný web a spýtajú sa: „Akú mám perspektívu mojej inteligencie, financovania, udržateľnosti týchto služieb, po ktorých všetci volajú?“ No tak sa dozvedia: „Nie sú na to peniaze. Už nie a bude ich stále menej.“ Ministerstvu nemožno uprieť snahu získať ďalších a nových potrebných učiteľov. Preto aj pokračovalo v tom, čo ja som nazýval regionálne príplatky. Minister Drucker to nazýva kompenzačné príspevky a chce tým motivovať učiteľov, aby proste Ministerstvu nemožno uprieť snahu získať ďalších a nových potrebných učiteľov. Preto aj pokračovalo v tom, čo ja som to nazýval regionálne príplatky. Minister Drucker to nazýva kompenzačné príspevky a chce tým motivovať učiteľov, aby proste nastúpili a zotrvali vo svojom povolaní. Ale, prosím vás, rozpočtovaných je 37 miliónov € ročne na 2027. To znamená, toto je tá prioritizácia, toto je tá atraktivita, ktorá má poslúžiť. Samotné ministerstvo hovorí, že minimálne 14 miliónov treba viac, než dostalo limit od Ministerstva financií, aby sa splnilo aspoň to, čo už dali do zákona, čo sa týka tých kompenzačných príplatkov. Keď to tam nepríde, tak potom, v akej situácii budú riaditelia? Učitelia si budú pýtať od nich ten kompenzačný príspevok. Ale ten riaditeľ im to nemôže dať, tak sa stane to, čo som ja ako riaditeľ zažíval veľakrát. Že politici mali silné reči o tom, ako pridávajú peňazí do rezortu, zvýšili tabuľkové platy a ja ako riaditeľ som musel presunúť z tých pár eurových osobných príplatkov alebo odmien na konci roka do tarify. Takže učitelia povedali, že som ich oklamal, lebo počuli, že majú zvýšené platy, ale nemali zvýšené peniaze do rozpočtu. No tak nedávajme čierneho Petra, vážení, riaditeľom škôl. Lebo, keď tí prasknú s tou robotou a povedia, že dosť, tak potom už tie školy sa naozaj rozpadnú. No, preto mi chýba aj v tých ďalších rokoch krytie pri nástupe aj týchto služieb a týchto záväzkov štátu. Preto naozaj protestoval som proti tomu, že sme prijímali nové záväzky ako tá plošné opatrenie tej povinnej škôlky pre všetkých. Keď prijímame nové záväzky a nemáme peniaze ani na tie stávajúce a nemáme peniaze na adresnú pomoc, tak to proste robíme zle. A toto je naozaj ako Titanic s dierami v trupe. No a, aby ste si nemysleli, že ja to teraz budem hovoriť ako opozičný politik populistický, pridajte, pridajte, pridajte stovky miliónov € a nepoviem, že čo s nimi, odkiaľ to zobrať, tak ukážem pár príkladov aj odkiaľ to zobrať. Za 35 rokov som nestretol ani jednu maminu, ani jedného otca, ani jednu učiteľku, ani jednu riaditeľku, ktorá by mi povedala: „Pán riaditeľ, alebo chvíľu pán minister, potrebujeme nový formulár prihlášky.“ Za 35 rokov som nestretol nikoho, kto by povedal: „Potrebujem nový formulár prihlášky.“ Ale 35 rokov som počúval, že potrebujeme meniť obsah a formu vzdelávania. Potrebujeme odborných zamestnancov. Potrebujeme zmeniť, posilniť riadenie, lepšiu deľbu práce v školách. Potrebujeme nové učebné zdroje. Toto som počúval. Nikto nepovedal, že potrebujeme nový formulár prihlášky. No tak na to sme dali 14 miliónov € a ešte k tomu to zle fungovalo a molestovalo to celé mesiace ľudí a udržiavalo ich to v neistote. Zobralo to kompetenciu rodičom vybrať si školu, na ktorú bolo dieťa prijaté. Tak teraz budú ďalšie milióny na opravu toho nefunkčného systému. Načo to robíte? Prečo to urobilo Ministerstvo školstva, keď nemáme peniaze na základné veci, na to, čo sú priority, prečo investujeme peniaze do niečoho, čo nikto nechcel, okrem toho, kto to dodáva za pekné peniaze. Ešte skúsim niečo iné. Na Diginet, na školskú sieť a prevádzku, ministerstvo deklaruje – nestihol som si, prepáčte, pripraviť to číslo, že koľko peňazí tam ide, tak vám poviem len číslo, čo ministerstvo deklaruje. Čo mu chýba? Chýba mu 11,5 milióna € na Diginet každý rok. Áno? To nie je niečo, čo bude slúžiť priamo školám alebo deťom, čo zvýši kvalitu vzdelávania alebo bezpečnosť detí na školách. Diginet 11,5 milióna na každý rok od roku 2027 po 29. Školskí digitálni koordinátori, tam potreba digitalizácie a správne uchopenie technológií, to sa skloňuje v každom príhovore. Ministerstvo školstva plánuje svoj rozpočet, čo nemá kryté, pre týchto digitálnych koordinátorov 20 miliónov €. Nedostali 20 miliónov € na to, čo má zabezpečiť chod digitálnych aplikácií na škole. A keď niečo funguje na tej škole, ako nechcem tomu robiť reklamu, ale som hrdý na ten slovenský produkt ASC agenda EduPage, ktorý slúži v 200 krajinách sveta. V Nemecku je to hlavný školský informačný systém. Tak ministerstvo príde s e-prihláškou, s niečím, čo nefunguje. Takže, preto som žiadal aj na výbore rozpis skrytých služieb, chýbajúcich nákladov, zdroj, z ktorého to bude dofinancované, a dôsledky neschválenia požiadaviek. Toto mi chýba pri tomto rozpočte. Ja som sa to nedočítal v komentároch. Ako na vaše šťastie som stihol za tých pár hodín prečítať len to, čo som si pripravil, lebo tak ako vy som dostal ten rozpočet v pondelok popoludní a v utorok ráno o 8:30 už sme mali výbor. A dnes som bol celý deň na najvýznamnejšej alebo najkvalitnejšej konferencii o vzdelávaní. Odišiel som z panelu, aby som stihol toto svoje vystúpenie. Odišiel som z panelu, ktorý sa volá Kto zaplatí školskú reformu. To by som sa ja spýtal aj tu, aj na tej konferencii. Pretože, popravde, my máme pred sebou dve obrovské výzvy. Dobre, povedzme tri obrovské výzvy v školstve. Prvá je duševné zdravie a bezpečnosť detí aj učiteľov. Toto je prvá výzva. Druhá výzva je objektívna potreba zmeny obsahov a foriem vzdelávania, tzv. kurikulárna reforma. Prosím vás, neberte toto len za školské reči. Ešte raz zopakujem jednu vec, ktorú som už hovoril. Sme v ére agentovej umelej inteligencie, už nielen tej generatívnej. Ten, kto s tým pracuje, tak vie, že je každému decku dostupný celý vesmír vedomostí a nielen ako údaj, ale že mu to tá agentná umelá inteligencia vykoná, čo jej zadá, čo od nej chce. Akúkoľvek analýzu spracuje, gigabajty dát v priebehu sekúnd, minút. Dá mu akýkoľvek výstup vo forme prednášky vysokoškolského profesora alebo seminárnej práce alebo projektu pre dieťa na základnej, čo len chcete. Výstup vizuálny, hudobný, umelecký, vedecký, matematický, akýkoľvek. Už to nie je tá halucinujúca umelá inteligencia, ktorá bola tragikomická, keď vám hlúposti tvrdila. Je to taká sila, že dokáže riešiť tie miléniové problémy z matematiky, ktoré sú väčším orieškom ako to, za čo sa udeľuje Nobelova cena vo fyzike. Nedávno vyriešila takýto jeden miléniový problém. Takže toto majú deti k dispozícii. Toto si predstavte. Znamená, že to, že sa nedá učiť tak, že dieťa čakáme, že sa bude svojou prácou namáhavo dopracovať k nejakému údaju alebo výsledku a že tá námaha ho bude vnútorne budovať. Nie, on to má bez námahy, on to má takto, čiže my zadaním do promptu umelej inteligencie. Čiže my musíme zmeniť tie obsahy a formy tak, aby tie decká jednak boli pripravené na svet, ktorý, kým doštudujú, sa ešte dvakrát zmení. Lebo toto, čo sa stalo s umelou inteligenciou, to trvalo 4 roky. Pred 4 rokmi to bola hračka, ktorá nefungovala správne. Teraz po štyroch rokoch je to niečo, čomu ľudia zverujú agendu svojich podnikov, niečo, čo dokáže robiť vedecké rešerše, vďaka čomu sa napríklad v Slovnafte chladia tie zariadenia, ktoré rafinujú ropu. Hej. Toto sú také nástroje. Čiže vy to musíte zmeniť, čiže to je tá druhá vec, ktorú máme pred sebou. Obsah a formu vzdelávania. Vôbec nová obnova zadania, na čo tie jednotlivé predmety sú? Poviem vám ešte jeden konkrétny príklad. Univerzita Komenského, translatológia, teda prekladateľstvo, zlučujú s inými filologickými smermi, lebo nemajú dosť uchádzačov o prekladateľstvo. Prečo? Dneska som bol, som vám už spomínal, na tej konferencii, kde, keď sme mali hostí zo zahraničia, tak oni hovorili každý svojím jazykom a vy, keď ste mali slúchadlo alebo keď ste nemali slúchadlo, tak ste si na mobile zapli aplikáciu a tam vám umelá inteligencia simultánne prekladala to, čo ten človek hovorí. Každý to počul vo svojom jazyku, ktorý si vybral. Každý mohol hovoriť svojím jazykom. Tak si mnohí študenti povedali, načo ja pôjdem študovať prekladateľstvo, keď to už dneska nepotrebujem. Ale to neznamená, že končí štúdium cudzích jazykov. Len tí, ktorí trochu rozumejú, na čom stojí civilizácia – že na poznaní, hodnotách, na múdrosti a tvorivosti –, tak si dávajú tú otázku nanovo. Že načo štúdium jazykov? A na to existujú dobré odpovede. A to isté pri matematike, pri iných predmetoch, len sa to nedá robiť tak, ako sme to robili doposiaľ. Toto nerieši Ministerstvo školstva. Nerieši kurikulárnu reformu pre stredné školy. Na to sa nezameriava. Zameriava sa na Diginet a e-prihlášky a na 630 656 novelizačných bodov každý rok v zmenách procesov administrovania dokumentov, to, ako sa má zverejňovať – nemá sa zverejňovať zápisnica z pedagogickej rady –, to, ako sa majú a nemajú vzdelávať učitelia. Toto rieši Ministerstvo školstva. Takýto mikromanažment. A zamestnáva tým ľudí v školách, ktorí majú mať tieto tri veci – duševné zdravie a bezpečnosť – na zreteli na prvom mieste. Kurikulárnu reformu. A to je ťažké zadanie pre všetkých. A to tretie – generačná chudoba. Slovensko si nemôže dovoliť, teraz budem adresný, aby sa východ vyľudňoval. Slovensko si nemôže dovoliť, aby sme odňali ľudskú dôstojnosť ľuďom, ktorí, ak dochádzajú vôbec školu, rovno išli na sociálne dávky, aby nikdy nedostali príležitosť na dôstojnú existenciu. A teraz to poviem ekonomicky, menej humánne vám to môže znieť. Slovensko si nemôže dovoliť voliť, aby tí, čo čerpajú zo spoločného, povedzme rozpočtu, zo sociálnych opatrení, sociálnych dávok, čerpali ďalej, aby ich narastal počet namiesto toho, aby do toho prispievali. Toto si Slovensko nemôže dovoliť. Starnúce obyvateľstvo, menej ekonomicky aktívnych a k tomu neriešená výzva generačnej chudoby. Toto sú tri veci, ktoré sú pred školákmi a sú veľmi ťažké. Na inklúzii si už vylámali iné krajiny zuby, ktoré mali o percento, o percento a pol, o 2 % väčší podiel z HDP na vzdelávanie. A je to ťažké urobiť to správne. Sú tu dva extrémy. Jedni hovoria, zrušte špeciálne školy, všetky deti majú ísť do hlavného prúdu, do školy podľa školského obvodu a nikto nemá byť vyčlenený. A druhý extrém povie, nechceme deti, s ktorými nevieme zaobchádzať. Môže to povedať pani učiteľka, môže to povedať dieťa, spolužiak alebo jeho rodič. Nechceme takéto deti medzi sebou. Toto sú dva extrémy. Ani jeden, samozrejme, nie je správny. Ale to riešenie nie je úplne, že banálne. A na to sa nesústreďujeme. Takže za mňa peniaze utekajú tam, kde netreba. Venujeme sa tomu, čo – v rezorte školstva teraz myslím – je kontraproduktívne, dokonca nielenže zbytočné: mikromanažment, administratíva, zmeny v procesoch, neustále zmeny z roka na rok. Premrhali sme kapitál odhodlania do reforiem. Jednotu medzi stavovskými školskými organizáciami. Toto je vážna kritika, ale nie pre kritiku, lebo som opozičný poslanec. Keby som bol v nejakej koalícii, v ktorej by KDH mohlo byť členom, tak by som toto povedal svojmu ministrovi do očí. Možno by som to nerozkrikoval zo striech, ale hovoril by som úplne rovnako. Pretože toto je o veci, nie o politike. Politika je o tom, čo s tým urobíte. Tak, keď to uzavriem, odmietam hodnotenie typu rozpočet rastie a všetko máme zabezpečené stále lepšie a viac. Poukazujem na riziká, že sme – ukázal som to iba na pár konkrétnych príkladoch – že sme do rozpočtu školstva nedali ani tie peniaze, čo sám zákon vyžaduje na výkon. A všetko máme zabezpečené stále lepšie a viac. Poukazujem na riziká, ukázal som to iba na pár konkrétnych príkladoch, že sme do rozpočtu školstva nedali ani tie peniaze, čo sám zákon vyžaduje k výkonu. Keď som sa na to pýtal na výbore školskom, nebol tam minister, bol na tlačovke HLAS-u v tom čase, poslal tam štátneho tajomníka, že z čoho to chcete dofinancovať, lebo tam sa hovorí, že toto všetko bude dofinancované, že nemáme sa báť, že tie peniaze prídu do toho rozpočtu na tie chýbajúce nadlimitné výdavky. No tak pýtal som sa, skade prídu, a dostal som dve odpovede. Prvá: zo samotného rozpočtu školstva. Odkiaľ to chcú zobrať? Komu? Veď ja. Ešte menej na pedagogických asistentov? Alebo na, neviem, na učebnice nebude? Lebo už teraz sa znížilo na učebnice z 202,5 € na dieťa na 15 € na dieťa. V čase prechodu na kurikulárnu reformu, na nový štátny vzdelávací program. Takže „dofinancujeme počas roka“ pre mňa nie je odpoveď. Chcel by som počuť garanciu z ministerstva financií, konkrétnu sumu, položku a termín. Druhú odpoveď, ktorú som dostal, je, že končí teda to obdobie projektové z EŠIF-ov, z európskych štrukturálnych fondov a všetko nevyčerpáme, tak to, čo zostane, tak bude na to použité. No toto vám povie každý minister. A toto si nemôže minister povedať. Potom rozhodne Európska komisia, príslušné orgány na pôde Európskeho parlamentu, na čo tie peniaze z eurofondov pôjdu alebo nepôjdu. Dokonca do ktorej krajiny pôjdu alebo nepôjdu. Takže to je ilúzia. No. Tak za mňa tento rozpočet je normálne, že hrozbou. Ja som to preto prirovnal k lodi, ktorá ide vyplávať na more a má v sebe niekoľko, štyri diery, povedzme. Tuto som len ilustroval, lebo stačí ilustrácia, má to stovky strán. Môžete hľadať ďalšie nezrovnalosti. V škole rodičia o tom hovoria. Môžem povedať ešte jednu vec na záver. V škole sa všetci zhodnú, že nemajú čas, že na to, aby, že vedia aj, čo treba robiť, ale nemajú na to čas. Riaditeľky, riaditelia a zástupkyne nemajú čas pomáhať, sprevádzať svoje učiteľky, svojich zamestnancov v tom, čo robia. Nemajú čas sa vzdelávať, nemajú čas pripravovať prechod na nové kurikulum, nemajú čas venovať sa rodinám, deťom, ktoré sa povedzme dostávajú do pásma rizika, čo sa týka správania. Nemajú čas v triede, ktorá má byť stále plnšia a plnšia, sa venovať individuálne deťom a osobitne deťom, ktoré nesú so sebou nejaké špecifiká, zdravotné, psychické, fyzické, všelijaké. Na toto nemajú čas. Tak si poviete, že tak čas im nevieme dať. Nevieme v Národnej rade odsúhlasiť návrh zákona, hoci by som sa o tom mohol pokúsiť, aby deň nemal 24, ale aspoň 30 hodín. Hej, toto nie je riešenie. Ale viete, čo je riešenie? Keby sme im dovolili lepšiu deľbu práce. Keby sme im napríklad povedali, že dobre, tak ten stredný manažment, ktorého som dal do zákona ešte ako minister, využil som tam prázdny šuflík, že supervízor, tak nech na to boli zoberané peniaze. Nech sú vrátené na toho supervízora. To nie je Amerika. To je, že päť hodín úľavy na úväzku pre učiteľku, ktorú riaditeľka poverí napríklad organizovaním mimoškolských akcií alebo koordináciou podporného tímu, aby bol čas. Aby bol čas na to robiť. Stretávať sa s rodičmi, ponúkať im na pôde školy tematické stretnutia. Tie učiteľky na to nemajú čas. Toto im nedáme, ale dáme im nový formulár e-prihlášky a ďalšie a ďalšie IT nejaké projekty, ktoré ani nikto nikdy nevidel, ani nikto nikdy nepoužil. Ďakujem.