Ján Horecký — vystúpenie v rozprave, 61. schôdza

Pán predseda, ďakujem za slovo. Dámy a páni, chcem vystúpiť k tomuto návrhu zákona zo strany kolegyne Kažovičovej a pani kolegyne Veslárovej. Nuž, pani kolegyňa, ďakujem ti veľmi pekne, že si spomenula alebo respektíve ocenila podporné opatrenia a vskutku reformné zákony, ktoré v roku 2023 v tej veľmi ťažkej situácii, na ktorú sa veľakrát vládna koalícia alebo poslanci či vláda odvolávajú, na tie vlády, ako všetko bolo zle, ako to dopadlo s hospodárením, s ekonomikou a podobne, ale možno pod týmto nánosom politických rečí sa stráca to podstatné, to hlavné, ľudia na Slovensku. A tí, nie povedzme ľudia v Slovensku, ktorí si vyžadujú najväčšiu našu pozornosť, ktorí sú našou budúcnosťou, to sú bezpochyby naše deti. O tom sa vieme zhodnúť. A to, ako budú, ako tie deti vyrastú, ako budú schopné sa postarať nielen o seba, o svojich blízkych, ale produkovať hodnoty, byť dobrými občanmi a chcieť byť, žiť a pracovať na Slovensku, od toho závisí budúcnosť Slovenska. A to, ako sa k nej dneska rozhodne o tom, aká tá budúcnosť bude. Je to pravda. V tom roku 2023, hoci bez politického krytia, som mal tú česť byť ministrom, ktorý práve presadil reformné zákony. A tieto podporné opatrenia, o ktorých hovorí pani kolegyňa Tina Gažovičová, chcem tým, ktorí v tom nie ste tak prirodzene doma, trochu priblížiť. Predstavte si, že až do toho mája 2023, tak od Márie Terézie, kedy začala povinná školská dochádzka, tak nikdy nikde nebolo pomenované, čo to znamená ten individuálny pedagogický prístup k deťom. Aby ste rozumeli, bolo to len na pani učiteľke alebo pánovi učiteľovi alebo vychovávateľovi, či vôbec zohľadní, v akej životnej situácii to dieťa je, čo to dieťa potrebuje, čo sa s ním práve deje. Do mája 2023 mali učitelia, vychovávatelia iba jasne nastavené noty, čo sa týka obsahu vzdelávania. Teda samotného, povedzme, vyučovania, klasifikácie, hodnotenia a týchto povinností. Ale nie to, ako pristupujú k deťom podľa potreby, ktorá sa týka nejakých vývinových porúch, špecifických potrieb alebo životných situácií. Nerobili sme z toho jadrovú fyziku. Urobili sme, pomenovali sme 14 podporných opatrení a nastavili sme im finančné krytie z Plánu obnovy a odolnosti, aby sa veci dobre naštartovali. Prvýkrát v histórii, môžem povedať Československa alebo Slovenska, nášho školstva, sme pomenovali, čo to znamená, že dieťa potrebuje individuálny prístup. V akých situáciách to môže byť? Nuž, a nestane sa to samo. Poviem vám ešte niečo z učiteľskej praxe. V praxi to vyzeralo tak, že ten, kto chce byť dobrým učiteľom, dobrou učiteľkou, si vždy všímal, čo to dieťa je, aké je, odkiaľ pochádza, čo potrebuje, v akej situácii, v akej kondícii, vždy. Však, že? Ale boli aj učitelia, a stretol som ich, ktorí to takto nemali. Boli učiteľky, ktoré by za tie deti dýchali. Mal som učiteľku, ktorej sa niečo stalo v triede. Deti zrazu boli na Vianoce bez rodičov a tak sme si ich striedali, aby proste mali Vianoce, aby nemuseli byť niekde v ústave na pár dní. Čiže takéto učiteľky máme, ale máme aj také alebo takých, ktorí povedia: „Mne je jedno, čo s tým deckom je. Ja si odučím svoj, povedzme, dejepis a nezaujíma ma, či tam sedí alebo nesedí, to nech si rieši sociálka.“ No a pravda, že férové a spravodlivé je zabezpečiť deťom čo možno férovo najlepší prístup ku kvalitnému vzdelávaniu a zohľadniť to, čo oni objektívne potrebujú. O tom sú tie podporné opatrenia. Na to bol nastavený celý systém poradenskej činnosti, podpory odbornými zamestnancami. Nemyslite si, že to je nejaký luxus. To je o tom, aby sa v tých triedach, teraz to poviem hrubo, niekedy dalo prežiť. Aby tá hodina mala nejaký zmysel, aby to, čo tam tie deti zažijú, im pomohlo, aby ich budovalo, formovalo, aby naozaj dobre rástli v tej škole. No, aby nemusela riešiť pani učiteľka ad hoc bez prípravy a bez podpory, aké deti sa tam pseudonáhodne zídu a či sa s nimi dá vôbec jednotne pracovať. Toto sú veci, ktoré vedia rozhodnúť o tom, či máme dobré školy, a to znamená, či budeme mať dobre pripravených ľudí do života. No, takže toto som vám chcel povedať, aby ste vedeli, že OK, o vážne veci sa rozprávame. Že sa rozprávame o niečom, na čom si vylámali zuby mnohé krajiny, môžem to nazvať priamo inklúzia. Je to trochu širší pojem. Na čom si vylámali zuby, keď to neurobili správne, keď to urobili povrchne alebo proste len na papieri a nie naozaj. Keď to nemalo podporu v odborných zamestnancoch, keď sa na to nesústredili všetci tí, ktorí tie podmienky zabezpečujú. Keď to nebolo rozpoznané politikmi ako dôležitá vec, len nejaké školstvo. Takže na tom si fakt vylámali zuby aj krajiny ako je Česká republika a mnohé iné. Takže to, o čom sa tu rozprávame, by mala byť rozpoznaná strategická potreba Slovenskej republiky. Postarať sa o vlastné deti. A tie deti vyžadujú rôznu spravodlivosť. V tom je spravodlivosť, že ten prístup nie je rovnaký. Kedysi, keď sme to predstavovali, o čo vôbec ide, tak sme na seminároch a prednáškach, keď som ešte bol len v tom priestore vzdelávania, premietali ľuďom taký obrázok, lebo jednoduchý obrázok vidieť je viac. Teraz vám ho tu nemôžem ukázať, lebo je to zakázané. Predstavte si deti rôznej výšky, ako pozerajú cez nejaké zábradlie, aby nepopadali v divadle alebo na športovisku na dianie pred nimi. No a teraz, keby ste chceli byť spravodliví v takom komunistickom slova zmysle, tak všetkým dáte rovnako veľké šamlíky. Niektorým budú malé, neuvidia cez to zábradlie, iné prepadnú, lebo sú príliš vysoké. Keď chcete, aby tie deti mali rovnaký férový výhľad na svet, tak musia mať rôzne vysoké šamlíky alebo niektoré ich nepotrebujú, aby boli nakoniec nad tou zábranou, nad tým zábradlím všetky v rovnakej výške. Dúfam, že je tento príklad zrozumiteľný každému. Toto je to, čo voláme individuálnym prístupom podľa potrieb detí. Žiaden luxus, iba nevyhnutná podmienka na to, aby nám to v triedach, v školách fungovalo, aby deti si nerobili navzájom zle, aby neskákali zo striech. Aby sa nerezali a nediali sa tie strašné veci, o ktorých sme sa doposiaľ dočítali len v ďalekom zahraničí, ale žiaľbohu už tieto javy sú u nás doma. Takže toto sú všetko dôvody, ktoré som vám chcel dať ako apel, že na to by sme sa mali sústrediť. Prepáčte, odtiaľ pramenila moja kritika pána ministra Druckera, že to, čo sme sa rozhodli, ten ľudský kapitál využiť so stavovskými organizáciami, s tým, že poďme sa sústrediť, nevyriešime školstvo z nuly na 100. Neurobíme z utorka do štvrtka zmenu, že budeme lídrami vo vzdelávaní na svete zo zaostalého systému. Tak sme sa sústredili na to podstatné. A to boli, keď to poviem, tri veci. Prvá vec bola tieto podporné opatrenia. Druhá to bola kurikulárna reforma. O tej hovoriť nebudem, lebo to by nebolo správnym predmetom tohto vystúpenia v rozprave, ale jednou vetou: Nemôžete učiť tie isté obsahy tou istou formou, ako som sa učil ja ako dieťa alebo ako som začínal učiť ako pedagóg. Sám som zažil, že to už nefunguje. To vám nebudem teraz vysvetľovať, to nie je predmetom tejto rozpravy. Čiže to, čo potrebujeme urobiť, a v 23. sme prijali nový štátny vzdelávací program. To je tá slávna kurikulárna reforma, ktorá je ale ohrozená tým, že namiesto toho, aby sme sa na tieto dve priority sústredili, tak školy po celom Slovensku riešili e-prihlášky, riešili zmeny v administratíve, tri vlny legislatívnych zmien, ktoré tak zamotali hlavu ľuďom, zobrali im všetok čas, ktorý museli venovať zbytočným zmenám v dokumentoch, administrácii a procesoch, že nemajú nervy, čas, energiu, silu a, štát potom povie, peniaze na to, čo je podstatné. Na podporné opatrenia, to znamená inklúziu vo všetkých svojich zmysloch, a na kurikulárnu reformu. Toto sú dve základné veci. Spomínal som tri. To tretie je potom, aby sme mali stredný manažment, aby sme nemali zabezpečenie školy ako pred 50 rokmi. To už som vám vysvetľoval pri iných príležitostiach. Takže toto sú tri veci, ktoré škola potrebuje, a potom nechať ich žiť a pracovať. Zabezpečiť im tie podmienky. Teraz k samotnému návrhu zákona. Ide to do prvého čítania a priradil by som to k zázrakom, ak by ste to podporili, lebo toto sa nestáva, že by sme sa zhodli naprieč politickým spektrom a naprieč opozíciou a koalíciou. Ale, ak by sa to náhodou stalo, a dúfam, že nie náhodou, tak potom dopredu avizujem, že budem chcieť hovoriť s predkladateľmi, s kolegyňami o podľa mňa potrebnej zmene a vysvetlím ju teraz. Považujem za správne adresovanú tú požiadavku na prípravu tých podmienok, možno aj stavebných úprav, ktoré avizuje rodič teda škole, ktorá je v tom verejnom školskom obvode. Avizuje, že najskôr tri roky pred nástupom dieťatka, ak si dobre pamätám ten návrh. Ale to najskôr znamená, že to môže dať aj tesne rok predtým a ja by som nechcel, aby riaditeľ, ktorý alebo pani riaditeľka z objektívnych dôvodov nevie splniť tú požiadavku v nejakom kratšom čase alebo z iných objektívnych dôvodov, aby sa stalo, že vlastne poruší zákon. To ten návrh. Ale to najskôr znamená, že to môže dať aj tesne pred rok predtým a ja by som nechcel, aby riaditeľ, ktorý, alebo pani riaditeľka, z objektívnych dôvodov nevie splniť tú požiadavku v nejakom kratšom čase alebo z iných objektívnych dôvodov, aby sa stalo, že tí vlastne porušia zákon. A my máme napísané v 3.2.1, teda v zákone o školskej správe, verejnej správe v školstve, že, ak riaditeľ poruší zákon, tak je to dôvod na odvolanie z funkcie zo strany zriaďovateľa. Nechcel by som, aby sa stal nejaký riaditeľ obetným baránkom toho, že niekto nevie zabezpečiť povinnosť, či spoločnosť, či regionálny okresnej správy alebo iný teda aktér v tej veci, ktorú riaditeľ nemusí vedieť zvládnuť vlastnými silami, ak ide o stavebné úpravy. Dámy a títo, to nenapádam ducha, úmysel, ani dobrý zámer toho zákona, len upozorňujem na riziká. To je moja práca a snaha pomôcť, že prispieť k tomu, aby sme zabezpečili, aby toto, toto nehrozilo takáto vec. No a to je vlastne to podstatné, čo chcem, lebo o zvyšku sa oplatí rozprávať až potom, keby tento návrh zákona nejakým zázrakom prešiel do druhého čítania. Takže ďakujem za vypočutie, pozornosť a považujem tento návrh za zaspravený.