Gabriel Paľa — vystúpenie v rozprave, 49. schôdza

Vážený pán podpredseda, vážené dámy, vážení páni, tak som sa dočkal, prichádzam z terénu, z akademickej pôdy a teda je mi cťou, že môžem vystúpiť práve k vysokoškolskému zákonu a jemu príslušným zákonom. A chcem povedať, že naozaj prichádzam z terénu, v ktorom sa veci kazia a sú pokazené, a teší ma, že aj keď sa niektoré veci vo vysokoškolskom zákone pokazili, že ich teraz ideme opravovať a že im dávame novú nádej a šancu na úpravu. Dotknem sa vo svojej rozprave zákona č. 172 a potom aj zákona autorského č. 185. Cieľom toho zákona 172/2005, ktorý je príslušný vysokoškolskému zákonu, je zabezpečiť, aby podpora výskumu a vývoja na Slovensku bola efektívna, transparentná a prispievala k inováciám a konkurencieschopnosti našich vysokých škôl a našej krajiny zároveň. Navrhovaná úprava § 19 ods. 4 zákona prináša zmenu, ktorá si zaslúži svoju pozornosť. Už kolegyňa predo mnou v rozprave vystúpila a podobne to namietala, ja sa k tomu vyjadrím podobne, pretože som priamo zainteresovaný aj do projektovej činnosti ako vysokoškolský pedagóg. Zavedenie pravidla, že projekty do 200-tisíc eur môžu byť posudzované výlučne domácimi hodnotiteľmi síce môže pôsobiť ako administratívne zjednodušenie, no otvára otázku dôveryhodnosti celého tohto procesu. My sme na Slovensku veľmi malá komunita, odborníci sa poznajú navzájom, na pracoviskách spolupracujú v rámci projektov a teda je tam veľké riziko, že vznikne konflikt záujmov alebo že si tak, poviem to jednoducho, sami sebe si. A práve toto vnímam ako nie celkom férový prístup, zvlášť ak jedným z dôležitých faktorov a bodov vysokého školstva do budúcnosti je internacionalizácia, ktorá má práve vťahovať zahraničných odborníkov do našich procesov, aby sme my mohli verifikovať svoje procesy s Európou a so svetom a zároveň aby aj svet videl, na akých princípoch pracujeme my. Nejde teda o to, že chceme spochybniť našich odborníkov, vedcov, hodnotiteľov, ide skôr o to, aby sme tú nezávislú externú perspektívu zapojili a vnímali ich pripomienky a návrhy, ktoré nás môžu potom posunúť a zabránime tým klientelizmu. Skúsenosti zo zahraničia nám ukazujú, že riešením nie je voľba medzi domácimi a zahraničnými hodnotiteľmi, ale ich kombinácia. V Nemecku napríklad aj pri menších grantových programoch sa kladie dôraz na peer review, nezávislé odborné panely, čím sa posilňuje aj dôvera v kvalitu a férovosť rozhodovania. Veď apropo, ak si zoberieme periodické hodnotenie výskumnej, vývojovej, umeleckej a tvorivej činnosti vysokej školy, ktoré každá vysoká škola absolvuje raz za šesť rokov, si tiež na hodnotenie týchto výstupov kontrahujeme a voláme zahraničných odborníkov, ktorí posudzujú tieto naše výstupy. Ak to robia tam, nevidím dôvod, aby sme toto nemohli mať aj v rámci projektov, a preto si myslím, že úplne vylúčiť nie je celkom správne riešenie, skôr by som povedal, že poďme riešiť kombináciu. Napríklad do 50-tisíc eur stačí jeden zahraničný odborník, nad 50-tisíc dvaja zahraniční odborníci. Čiže cieľom by teda nemalo byť len zrýchliť proces, ale aj zachovať dôveru v to, že verejné prostriedky sú prideľované férovo, odborne a bez pochybnosti. Toľko k tomu prvému zákonu. Ten ďalší zákon, autorský zákon č. 185. Navrhuje sa v ňom vyňatie počítačového programu zo špecifického režimu zamestnaneckého diela vytvoreného zamestnancom verejnej vysokej školy a Slovenskej akadémie vied a jej organizácii v súlade so smernicou Európskeho parlamentu o právnej ochrane počítačových programov. Takto znie dikcia tejto zmeny. Navrhovaná úprava v § 89 sa môže na prvý pohľad javiť ako iba technická zmena, no ide však v skutočnosti o zásadnú zmenu postavenia autorov počítačových programov. Vylúčením autorov softvéru v pôsobnosti § 90 ods. 10 ich pripravujeme o právo napríklad na dodatočnú odmenu v prípade, že sa ich dielo ukáže ako mimoriadne úspešné. Inými slovami, ak dnes autor predá svoje dielo pod cenu a to následne prinesie vysoké zisky, zákon mu dáva možnosť domáhať sa spravodlivejšej odmeny. Po novom by táto možnosť pre programátorov zanikla, čo vnímam ako diskriminačné. Rozumiem argumentu, že chceme mať právnu istotu pre firmu, pre investora a že softvér je často produktom tímovej práce, ale vzniká aj v rámci pracovnoprávnych vzťahov a tie môžu prinášať rôzne anomálie. To neznamená, že by sme mali rezignovať na základný princíp spravodlivého odmeňovania autorov. Najväčší problém tejto úpravy vidím v nerovnováhe. Silnejšie postavenie majú firmy, slabšie majú tí jednotlivci, najmä tí freelanceri, mladí vývojári. Práve tí sa môžu ľahko dostať do situácie, keď za svoj podiel na úspešnom projekte dostanú iba jednorazovú odmenu bez akýchkoľvek možnosti podieľať sa na jeho budúcom zisku. A vieme, že softvérové produkty sú veľmi zaujímavé v dnešnej dobe. Zahraničná prax ukazuje, že podpora inovácií a ochrana autorov sa nemusia vylučovať. Napríklad v Nemecku, v Česku existujú mechanizmy, ktoré zohľadňujú špecifiká softvéru, no zároveň sa snažia zachovať primeranú rovnováhu medzi investorom a tvorcom. Preto by sme mali zvážiť naozaj, či úplne vylúčime z tejto ochrany práve týchto autorov. Cieľom by nemalo teda byť len zjednodušiť podnikanie, ale aj zachovať dôveru, že úspech sa delí spravodlivo medzi tých, ktorí ho vytvorili. Ak to tak neurobíme, opäť to vyzerá tak, že títo ľudia, mladí ľudia budú odchádzať preč a budú tvoriť softvér pre zahraničné firmy, kde sa domôžu spravodlivého rozdelenia nielen na autorských právach, ale aj na zisku z podielu pri tomto vývoji. Pri tejto diskusii o autorskom zákone chcem ešte pripomenúť, že nemali by sme zabudnúť ešte na jednu dôležitú vec, a to je postavenie univerzít a výskumných inštitúcií. Súčasný model autorského zákona posilní postavenie autora tak, že autorské práva k dielu vzniknutému na pôde univerzity patria v plnom rozsahu jemu. To je pochopiteľné z pohľadu ochrany tvorcu. Teraz to otočím. Tvorca je chránený, lebo má sto percent. Ale čo z pohľadu univerzity a férovosti opäť, keď univerzita poskytuje nielen priestor, poskytuje piár, poskytuje background, poskytuje všetky možné veci, ktoré tento výskumník má k dispozícii a nemá z toho táto univerzita, fakulta nič. Čiže napriek tomu všetkému hľadajme spôsob, aby toto rozdelenie bolo win-win. Nejde o to brať práva autorom, ale opäť o nastavenie rovnováhy, ktorá umožní mať minimálne, ak nie podiel na autorstve, autorstvo nech pokojne ostane u autora, ale nech je podiel na výnosoch. Nech tá inštitúcia, univerzita, fakulta má podiel na výnosoch a nech je tam ešte rozdelený alebo pridelený, alebo zahrnutý do toho aj investor. Nech sa toto takýmto spôsobom delí, aby sa neudialo to, že budeme mať stopercentný podiel autorstva u autora a to bude proautorský systém, ktorý ale systémovo je slabší, alebo sto percent bude mať inštitúcia to autorstvo a vtedy je tento model síce možno efektívny pre univerzitu, ale demotivujúci pre tvorcov. Hľadajme zmiešaný model, ktorý presne v rovnováhe rozdelí nie práva, ale výnosy. Výnos z tohto nejakého autorského, nejakého nového modelu prinesie pre univerzitu nové prostriedky na to, aby ten vývoj, výskum mohol ďalej pokračovať. Chcem povedať, že po dohode s KDH a s kolegami sme sa rozhodli, že v prvom čítaní toto, tento zákon alebo túto novelu, alebo pri tejto novele sa zdržíme a do druhého čítania predložíme vlastný pozmeňujúci návrh. Verím, že bude rovnomerný, spravodlivý a k dispozícii tak, aby bol aj baran celý, aj vlk sýty a bude to win-win. Ďakujem veľmi pekne, prajem ešte pekný deň.