Gabriel Paľa — vystúpenie v rozprave, 61. schôdza

Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, kolegyne, kolegovia. Na úvod by som chcel povedať takú jednu tézu, ktorá si myslím, že patrí na túto pôdu a zaiste s ňou budete všetci súhlasiť. Ak ide o deti, mali by sme odložiť politiku, lebo nás to raz môže veľmi mrzieť. Aj v tomto duchu vlastne budem teraz ja ten svoj príspevok prednášať. A chcem poďakovať naozaj za úprimnú snahu pánovi ministrovi. Druhá rovina aj v prípade predloženia tohto zákona, ale aj v tom, ako sa zachoval v tej inkriminovanej chvíli a situácii, naozaj má môj obdiv v tom, že to zvládol takýmto spôsobom aj napriek tomu všetkému, že možno tlak je trochu iný. Chcem sa zároveň poďakovať, aby som na to nezabudol, aj svojmu kolegovi, pánovi poslancovi Horeckému za jeho príspevok, ktorý bol síce obsiahly, ale myslím si, že ako minister školstva, bývalý minister školstva, má čo povedať do tejto situácie, do tejto témy. A zároveň je spolu so svojimi kolegami, pánom poslancom Stachurom a pani Slanou Kolejákovou, predkladateľmi zákona, ktorý rieši tú jednu inkriminovanú časť, ku ktorej sa aj potom dostanem, ohľadom ochrany a sociálnych sietí. Začal by som asi tak, že tu včera padla pekná otázka. Kde je pôvod radikalizácie? A ja som vystúpil s faktickou poznámkou a povedal som, že je tam zaiste vplyv médií, spoločenská klíma, externé prostredie, interné prostredie, konflikt a tento konflikt, ak by sme išli ho rozobrať do podrobna, tak by sme zistili, že ten konflikt môže byť vonkajší, ale on je najprv vnútorný, ktorý v tom človeku vzniká, v tom mladom človeku, ktorý nemá odpovede na otázky, a tento konflikt vnútorný postupne prejde do konfliktu vonkajšieho, až končí následne radikalizáciou. Teda, ak by sme mali povedať čosi ako tu pre naše ďalšie uvažovanie, tak konflikt, to už je jedno, či vnútorný, či vonkajší, je pôvodca alebo zdroj pre následnú radikalizáciu. Preto je veľmi dôležité začať riešiť konflikty spôsobom, ktorý naozaj dáva priestor v stupňoch voľnosti pre uvažovanie jednej aj druhej stránky. No a teraz poďme ďalej. Keď hovoríme o bezpečnosti detí, nemali by sme hovoriť predovšetkým o paragrafoch, o kompetenciách, či nových inštitúciách, koordinátoroch, ale mali by sme hovoriť o konkrétnych deťoch, učiteľoch, ale aj rodičoch. Tragické udalosti nám totiž vždy veľmi bolestivo pripomenú, že varovný signál, ktorý sa včas nezachytí, môže mať následky, ktoré sa už nedajú napraviť, často fatálne následky a sme toho v posledných dňoch svedkami. Ako otec a pedagóg považujem bezpečnosť detí v školách za jednu zo základných, až priam kľúčových povinností štátu. A preto rozumiem cieľu, s ktorým tento návrh prichádza. Potrebujeme systém, v ktorom škola nezostane sama. Snažíme sa o to. Systém, ktorý dokáže spojiť školu, poradenské zariadenia, sociálne služby, zdravotníkov, políciu, keď sa objavia konkrétne problémy alebo vážne signály ohrozenia. Napokon samotný návrh zákona hovorí o potrebe identifikácie miery rizika a prijímania opatrení prostredníctvom koordinovaného systému. S touto myšlienkou, samozrejme, sa dá súhlasiť, priatelia. Avšak dajme pozor, aby sme pri tom budovaní nebudovali ďalšiu administratívnu štruktúru, ale budovali systém, ktorý bude v praxi pomáhať dieťaťu, škole, učiteľom a rodičom. Preto mám tu niekoľko pripomienok, respektíve otázok, a naozaj, pán minister a kolegyne, kolegovia, neberte to ako vyrývanie, ale ako možno príspevok k tomu, že som človek, ktorý pracujem v akademickej pôde už viac ako 30 rokov a jednou z tém, ktorou som sa zaoberal a na ktorú som pracoval aj v spolupráci s Trnavskou univerzitou alebo s Univerzitou Cyrila a Metoda, bola mediálna výchova. Tak teda prvá vec je vzťah nového systému k tomu, čo na Slovensku už existuje. Od roku 2017 u nás pôsobia koordinátori ochrany detí pred násilím. Ministerstvo práce dnes uvádza 46 takýchto koordinátorov pôsobiacich na celom Slovensku. Ich úlohou je prepájať jednotlivé subjekty ochrany detí a organizovať multidisciplinárnu spoluprácu. Nový zákon pritom vytvára ďalšiu koordinačnú štruktúru – národného koordinátora, regionálnych koordinátorov, radu integrovaného systému, regionálne rady a podobne. Preto považujem za legitímnu otázku, a pritom chcem povedať, že naozaj ešte raz opakujem, nevyrývam, pýtam sa: prečo najskôr neposilníme a zákonne neukotvíme sieť ľudí, ktorí už v regiónoch pracujú, majú skúsenosti a poznajú miestne školy, úrady aj rodiny? Škola totiž v krízovej chvíli nepotrebuje ďalší formulár, a to asi sa dá súhlasiť. Potrebuje vedieť, komu je potrebné zavolať. Potrebuje človeka, ktorý dvihne telefón, situáciu pozná, vypočuje, poradí, pomôže nastaviť ďalší postup. Bolo vidieť, že sa to zlepšuje a že aj teraz v tom poslednom prípade to konanie bolo, veď pán minister sám spomínal, že už v piatok sa diali kroky, v pondelok sa diali kroky. Čiže je to nastavené, pracujme na tom ďalej. Musíme pritom ale pamätať aj na jednu dôležitú vec a realitu zo slovenských škôl. Nie každá škola má, to čiže psychológa. Poznám školy, kde psychológ má iba čiastočný úväzok ako doplnok k nejakým iným predmetom. Nie je to celkom dobrý systém, aby takto sme psychológa riešili na pôde školy. Nie každá škola má kompletný podporný tím. Najmä menšie či regionálne školy potrebujú dostupnú odbornú pomoc zvonka. Hovoril som o konflikte. Hovoril som o vonkajšom konflikte, vnútornom a radikalizácii. My poznáme inštitút, ktorým sa na školách aj v tých podporných tímoch dá pracovať s konfliktom. Od roku 2004 máme zákon o mediácii a postupne sme pracovali na mediácii civilnej v zmysle spotrebiteľskej, rodičovskej, manželskej. Existuje termínus technicus vážený aj školská mediácia. Tá profesionálna mediácia je mediácia, ktorá sa zaoberá naozaj záležitosťami z obchodu, zo služieb, spotrebiteľských vzťahov a podobne. Školská mediácia môže byť aj ako metóda. Ale ešte, čo je dôležité, existuje aj tzv. rovesnícka mediácia. A to je veľmi dobrá vec a veľmi dobrá prax, kedy starší spolužiaci pomáhajú preklenúť konflikty tým mladším, teda rovesníci. Na tento inštitút sme trochu zabudli a preto viem, že aj ministerstvo spravodlivosti má rôzne konštruktívne skupiny, ktoré pracujú na hľadaní tých riešení aj po tom konflikte v Spišskej Starej Vsi. Sa udiali stretnutia. Nezabúdajme na tento inštitút mediácie. Sám som garantom študijného programu mediácia a probácia. A od roku 2006 učíme tento študijný program, už som to tu spomínal kedysi v pléne, na Gréckokatolíckej teologickej fakulte Prešovskej univerzity v Prešove a teraz už aj na Univerzite Komenského, Právnickej fakulte, ako spoločný študijný program. A naozaj tento inštitút je prevenciou tejto radikalizácie. Nemáme na to zabúdať. Tak ako nám isté opatrenia, konkrétne zákazy, príkazy nevyriešia tento problém, ale čiastočne ho môžu vyriešiť, tak aj mediácia, školská mediácia nám môže tento problém pomôcť vyriešiť. Neznamená teda, že zavedením mediácie alebo školskej mediácie sa všetko vyrieši alebo sa udeje, že mávnutím čarovného prútika sa všetko zrazu dá do poriadku. No nie, ale môže tomu napomôcť a ja nás vyzývam k tomu, aby sme aj na tieto veci v tomto zákone alebo aspoň v aplikačnej praxi a v metodikách mysleli. Druhá otázka, ktorej sa chcem venovať, je otázka postavenia rodiny. Návrh zákona pracuje s pojmom dieťaťa alebo mladého človeka, ktorý môže byť ohrozený okrem iného v dôsledku, citujem, negatívneho vplyvu sociálneho prostredia. Zákon zároveň správne dodáva, že takéto riziko musí vyplývať z konkrétnych a objektívne zistených skutočností. Práve preto však potrebujeme mimoriadne presné pravidlá. A na to apelujem. Kto bude rozhodovať, čo už predstavuje negatívny vplyv sociálneho prostredia a čo nie? Podľa akých kritérií? Ako bude do procesu zapojený rodič? Rodinu totižto nemožno vnímať iba ako jeden z možných zdrojov rizika. Vo veľkej väčšine prípadov je práve rodič človekom, ktorý svoje dieťa pozná najdlhšie, najhlbšie, najintímnejšie a nesie zaň prvotnú zodpovednosť. A práve rodič by mal byť tým, ktorý je pomocníkom. Často dnes v školách vzniká bariéra medzi školou a rodičom. Či to už je z pohľadu toho, že rodič nemá čas a všetko necháva na školu, alebo je to v tom, že škola nemá nejakým spôsobom záujem pracovať alebo ututlávať tento problém. To už je jedno, ale rodič naozaj je jedným z tých, ktorý je prvý vychovávateľ, prvý hýbateľ v budúcnosti svojho dieťaťa. Preto by postavenie rodiča a jeho zapojenie do plánu ochrany malo byť v zákone formulované čo najjasnejšie, samozrejme s výnimkou prípadov, keď je samotné rodinné prostredie preukázateľným zdrojom ohrozenia. Tak to sú samozrejme iné prípady. Treťou otázkou je hranica medzi prevenciou radikalizácie a ochranou základných slobôd. To je veľmi citlivá oblasť, pretože návrh teda definuje radikalizáciu prostredníctvom správania smerujúceho k násilnému alebo protiprávnemu konaniu, k vážnemu obmedzovaniu práv iných ľudí alebo k narušeniu základných princípov demokratického a právneho štátu. To je podstatné spresnenie, ktoré treba pri diskusii o zákone aj uvádzať. Napriek tomu bude mimoriadne dôležité, ako sa zákon začne uplatňovať v praxi. Preto potrebujeme veľmi jasnú metodiku, o ktorej som hovoril aj na výbore, a kontrolné mechanizmy, aby sa predmetom zásahu nestal legitímny náboženský, konzervatívny, liberálny či akýkoľvek iný demokraticky vyjadrený názor len preto, že je výrazný alebo niekomu nepohodlný. Demokratický štát má zasahovať proti Aby sa predmetom zásahu nestal legitímny náboženský, konzervatívny, liberálny či akýkoľvek iný demokraticky vyjadrený názor len preto, že je výrazný alebo niekomu nepohodlný. Demokratický štát má zasahovať proti násiliu a protiprávnemu konaniu. Nemá však rozhodovať o tom, ktorý slušne a zákonne formulovaný názor je správny. To je veľmi dôležité. No a napokon posledná vec, ktorej sa chcem venovať, je tu, už tu dneska mnohokrát spomínaný online priestor a sociálne siete. Aj sociálne siete fungujú, priatelia, tak ako médiá, že zarobiť si na seba vedia ako len tak, že budú ponúkať reklamný priestor, ktorý im priniesie financie. Ten reklamný priestor, samozrejme, je bonifikovaný od počtu zhliadnutí, lajkov a podobne. A teda je jasné, že tieto sociálne siete bojujú o priestor, bojujú o senzácie. Boja sa o svoje zisky. A preto jednoducho je potrebné sa tejto oblasti venovať. Každopádne ešte raz, pán poslanec Horecký a kolegovia podali takýto zákon o ochrane maloletých osôb v digitálnom priestore a o povinnostiach poskytovateľov platforiem sociálnych sietí. Preto myslím si, že táto časť by z tohto zákona mala byť vypustená a mala by byť samostatne prejednaná v samostatnom zákone a od apríla alebo z jari je tento zákon predložený do parlamentu. Len neviem, či preto, že je opozičný, sa mu nevenuje pozornosť, ale naozaj je pripravený veľmi dôsledne. Nerieši všetko a jasne, ale určuje ten základný point, od ktorého sa je možno odraziť. Jasné, že bojujeme tu často, a tu to bolo dnes aj včera cítiť, či zákaz verzus výchova, formácia alebo vzdelávanie. Asi nedokážeme nájsť tú presnú hranicu, ale formácia, výchova, vzdelávanie úzko súvisí aj s nejakými príkazmi a zákazmi. Asi viete, že ak vychovávate doma svoje deti, tak tiež to je formou nejakého dohovorenia, ale aj nejaké hranice. A ja možno som naivný. V dobrom. Ale verím, že prevenciou sa dá urobiť viac ako represiou. A preto som za to, aby sme viac s ľuďmi pracovali. Kolegyňa Jaurová povedala, že musíme počkať na legislatívu, ktorá príde z Európy. Áno, asi to tak bude potrebné, aby sme poslali nám všetky tie pravidlá, princípy, zaviedli do našich zákonov, ale pri tom čakaní, prosím vás pekne, by sme mohli začať formovať, vzdelávať, vychovávať, používať pozitívne príklady. Možno teraz utrúsim trochu zo svojho povolania. A možno poznáte ten príbeh o Abigail a Dávidovi zo Biblie, kde Abigail svojou prácou, dnes by som povedal mediáciou, komunikáciou, zastavila konflikt a Dávid nešiel sa pomstiť. A teda zabránila možno tragédii. Takýchto príkladov je veľmi veľa aj v Biblii a my to robíme prostredníctvom náboženskej výchovy, často etickej výchovy, ale myslím si, že ak tieto príbehy vieme transformovať do reči týchto ľudí mladých, tak práve mediálna výchova má svoje miesto, svoj priestor a to už nechávam na zváženie na ministerstvo, či to bude tak, ako som spomínal včera, v rámci medzipredmetových vzťahov alebo v rámci nejakých tém, ktoré budú prierezové, alebo to bude riadny predmet. Poviem vám príklad. Ak dovolíte, z mojej praxe, keď som prišiel na jednu základnú školu, pretože ma zavolala pani riaditeľka, aby som porozprával deťom čosi o vplyve Facebooku a sociálnych sietí. Boli to piataci na základnej škole. Viete si spočítať ich vek? Tak som prišiel do tej triedy a pýtam sa ich: „No, čo, mladí, viete, čo je Facebook? Poznáte?“ „Áno, jasné.“ „A kto z vás má Facebook?“ Predstavte si, že viac ako polovica triedy dvihla ruku. Vieme, od akej vekovej hranice môžu deti mať konto na Facebooku? A tak som naivne opäť sa ich pýtal: „A kto vám vytvoril konto? Sami ste si urobili konto? Brat, kamarát, priateľ a tak ďalej?“ Ale padlo niekoľkokrát aj mamka, ocko. Tak som sa ich opýtal. Iba tak: „A aký dátum narodenia vám uviedli pri registrácii vášho konta? Klamali?“ A bolo ticho. A bolo ticho. A predstavte si, že toto bolo stretnutie. Samozrejme, tam bola aj pani učiteľka dozorujúca a ju to tak nadchlo, že teda povedala: „A nemohol by si prísť a rozprávať aj s rodičmi?“ Tak som prišiel pred jedným rodičovským združením a vstúpil som do tej jedálne, kde tí rodičia boli. A aj ich som sa opýtal, že či vytvárali svojim deťom kontá. Samozrejme, priznali šťastie. A tak som začal možno nenútene im vyprávať o tom, aký vplyv má Facebook v takomto veku, ako kradne deťom detstvo. A viete, čo som potom pri niektorých rozhovoroch vycítil a zistil? Pri všetkej úcte, taká mamička, ktorej manžel pracuje v Holandsku. Je introvertná, nemá nijaké kamarátky. Tak ona si vytvorila zo svojej dcéry kamarátku na Facebooku. Aj také prípady sú. Aj také prípady sú, preto je veľmi dôležité hovoriť o mediálnej výchove a o tých hraniciach, ktoré určujeme. Mňa pán Prokeš Zasempa, s ktorým som istú časť života prežil, bol mi aj oponentom. Rozprával jeden taký príbeh o tom, ako je dôležité učiť, formovať a nie stavať múry alebo zábrany. A vysvetľoval to na takom príklade, že predstavte si dom na brehu mora, kde rodič má strach o to svoje dieťa, tak postaví veľký 6 m múr, aby mu to dieťa neušlo do toho mora a keďže sú tam aj hlbočiny, sa nejakým spôsobom neutopilo. Čo sa bude diať? To dieťa bude hľadať cestu, ako ten múr preliezť, podliezť, prevŕtať, preskočiť a podobne, nakoniec k tomu moru príde. Neznajúc problematiku sa utopí. O čo lepšie a múdrejšie je zobrať to dieťa bez tých múrov k tomu moru a vysvetliť mu: „Pozri sa, tu je príliš tmavá voda, tmavá farba vody. To znamená, tu bude hlbočina. Tu nevstupuj, tu nechoď. Tu je svetlejšia voda a teda tu je plytčina, tu môžeš ísť. Po takúto hranicu choď, ďalej nie, lebo si ublížiš.“ Samozrejme, to dieťa má tendencie ísť a skúšať, ale dobrým dohováraním, dobrým vzťahom, dobrou komunikáciou v rodine a dôvere rodič–dieťa sa tomu vie zabrániť. Na toto apelujem, priatelia. Aby sme podporili prevenciu, formáciu a tých ľudí, ktorí sú v teréne a robia cez svoje občianske združenia. Kedysi dávno Tvoja žabka v Košiciach. Ovce.sk, pamätajte. Robili a pracujú na tom, že táto téma je dôležitá. Treba ich povzbudiť, treba im podať uznanie a treba im dať priestor, pretože tam je ten prvý zárodok tej prevencie a učiť deti kritickému mysleniu, aby neprijímali všetko, čo na Facebooku, na sociálnych sieťach vidia, pretože oni si to nevedia zrátať. Oni vo svojom veku nevedia posúdiť, čo má akú hodnotu, akú vážnosť. A teda opakujem ešte raz, navrhujem a prosím, aby sme túto časť zo zákona vyňali, aj keď si uvedomujem, že naozaj sú tam kritériá, pravidlá do 16 rokov. Rozumiem všetkým tým dôvodom, ale mali by sme o tom rozprávať obšírnejšie a zodpovednejšie a trošku viac koncentrovanejšie, a nie pod napätím, v akom sme teraz všetci. V psychicky vybičovanom čase, keď každý chce urobiť to najviac, a ja neupieram, že aj to, prepáčte, skrátené legislatívne konanie, o ktorom sme hovorili ráno na výbore, chcelo byť dobrým úmyslom, lebo ja vždy vidím v človeku, človek bol stvorený ako dobrý. V základe dobrý. Vidím, hľadám v tom ten dobrý úmysel, že chceli čosi urobiť, ale musím povedať, že bol to taký pokus, ktorý nebol celkom patrične trefný, pretože si myslím, že to, či mesiac skôr alebo neskôr ten, dámy, zákon prijmeme, už nevráti život tej mamičke, tej pani učiteľke. Mali by sme naozaj práve sa centrovať a aj tak je dostatok času na to, aby sme to v riadnom legislatívnom konaní, veď diskutujeme teraz o tom, dotiahli do konca a spustili procesy, nastavili pravidlá a možno nie takým spôsobom, že na balkóne a kdesi v útrobách Národnej rady sú ľudia z ministerstva školstva a sú k dispozícii a nám budú radi odpovedať na otázku metodiky a podobne. Predstavoval by som si možno tak, aby sme ako kluby alebo ako politické strany dostali možnosť, pozvánku: poďte do takej jednej skupiny a poďme o tom rozprávať, hľadajme riešenia, nominujme odborníkov. Ale nie takýmto spôsobom, že tu sú tí ľudia a môžeme si s nimi podiskutovať. To nie je koncepčný systematický proces. Budem končiť, vážené kolegyne, kolegovia. Jeden múdry človek povedal takú peknú myšlienku, ktorá mi tak utkvela v pamäti: Nie všetko, čo sa dá spočítať, sa počíta. A nie všetko, čo sa počíta, sa dá spočítať. Ak sa jedná o ochranu našich detí, tak toto platí niekoľkonásobne. Môžeme vytvoriť rady, koordinátorov, metodiky, formuláre, informačné systémy, ale skutočným meradlom tohto zákona nebude počet vytvorených pozícií. Bude ním jediná otázka: Keď sa jedno konkrétne dieťa dostane do vážneho problému, príde pomoc skôr, než bude neskoro, alebo opäť budem lamentovať, že čosi nefunguje. A pritom upozorňujem, že nie som fatalista, keď si myslím, že nejaký systém vie všetko vyriešiť a že zabránime zrazu násiliu. To sa nedá. Ale môžeme to pripraviť tak a eliminovať to riziko tak, aby bolo čo najmenšie. Preto považujem za potrebné, aby sme v ďalšom legislatívnom procese veľmi dôkladne riešili posilnenie existujúcej siete koordinátorov ochrany detí, jasné postavenie rodiča, rodiny, presnú hranicu medzi nebezpečenstvom radikalizácie a legitímnym uplatňovaním základných práv a slobôd, viaczdrojovú prevenciu, formáciu, výchovu, školskú mediáciu, psychológov, alternatívne formy, spôsoby riešenia konfliktov. No a napokon aj tie sociálne siete, ktoré by sme mali ale vyňať. Našim cieľom by nemalo byť vytvoriť nefunkčný systém, ale systém, ktorý hľadá riešenia. Chcem poprosiť a zároveň aj zaželať všetkým odborníkom, pán minister, aj vám, aj všetkým tým, ktorí budú na tomto systéme úpenlivo pracovať, pretože verím, že takáto snaha bude na ministerstve, aj ten váš tím pracovníkov, a vyprosujem im naozaj tvorivé invencie, zdravý rozum a možno čo najväčší počet rozumných ľudí v okolí, odborníkov, ktorí dajú celému tomu zákonu zmysel. No a zachránia ľudí pred nejakým ohrozením, nedajbože, pred stratou života. Prosím nás všetkých, aby sme nechali bokom akýkoľvek cynizmus a vyhli sa možno takým tým podivným a zvláštnym debatám, ktoré aj medzi nami to napätie zväčšujú. Lebo ak my máme byť tí, ktorí sme zákonodarci a máme vytvárať systém, ktorý prináša pokoj do škôl, tak ak my ten pokoj nebudeme mať, tak ako ho chceme potom diseminovať, preniesť a posunúť do školského prostredia napríklad alebo do rodín. Čiže aj na nás veľmi záleží, ako my budeme tuná v týchto priestoroch Národnej rady spolunažívať a sami eliminovať konflikty medzi sebou. Ďakujem veľmi pekne, prajem všetko dobré.