Ondrej Dostál — vystúpenie v rozprave, 52. schôdza

Budem hovoriť o podobnej téme alebo o rovnakej téme ako pani poslankyňa Plaváková. Tiež využijem, že je tu pán minister a myslím si, že tú analýzu, ktorú spomínala, ktorú spomínala pani Stanka, tajomníčka Kurilovská, na zasadnutí ústavnoprávneho výboru nemôže mať ministerstvo, pretože žiadna taká analýza nemôže existovať, pretože to ustanovenie o menších obecných prácach je zjavne protiústavné. Ale že úplne zjavne, lebo sú prípady, keď je to také, že sú pochybnosti, sú možné rôzne výklady, ale v tomto prípade proste niečo je napísané v ústave a to, čo je napísané v návrhu zákona, je v rozpore s tým, čo je napísané v ústave. Tiež teda spomeniem, že nás na to upozornil odbor legislatívy a aproximácie práva Kancelárie Národnej rady, ktorý konštatuje, že uloženie menších obecných prác ako druh sankcie za priestupok sa môže javiť ako problematické. Môže vyvolávať ústavnoprávne pochybnosti, a to najmä vo vzťahu k čl. 18 ústavy. A je otázne, či sa dá čl. 18 ods. 2 ústavy interpretovať tak, aby zahŕňal navrhovaný trest, sankciu za priestupok, o ktorom by nerozhodoval súd, ale orgán verejnej moci, správny orgán. Zároveň návrh zákona nepočíta s podmienkou výslovného súhlasu páchateľa s výkonom týchto prác. Poukazujeme preto na skutočnosť: čím môže byť trest uloženie obecných prác? Uložený bez súhlasu páchateľa a či je možné ho považovať za primeraný, keďže podľa návrhu zákona by mohol byť uložený za akýkoľvek priestupok. To, prečo hovorím, že tá situácia je jasná napriek tomu, že odbor legislatívy a aproximácie práva to napísal takým uhladeným spôsobom, tak v ústave sú zadefinované nejaké práva a slobody. A vo väčšine článkov, ktoré upravujú nejaké práva a slobody, je zadefinovaná aj možnosť a podmienky obmedzenia toho-ktorého práva. Ale tá možnosť a podmienky obmedzenia konkrétnych základných práv a slobôd bývajú väčšinou také rámcové, všeobecné a je ich potom potrebné nejakým spôsobom interpretovať. Interpretuje to zákonodarca tým, že schvaľuje konkrétne zákony, ktorými tie slobody obmedzuje, a potom Ústavný súd rozhoduje, či je to v intenciách toho vymedzenia, ktoré je zadefinované v ústave. Aby som nehovoril len všeobecne. V čl. 20 je definované vlastnícke právo a v ods. 4 čl. 20 je napísané, že vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu. Čiže nevyhnutná miera. Čo je to nevyhnutná miera? Verejný záujem. Rôznym spôsobom môže byť interpretovaný verejný záujem. Na základe zákona, to je jasné, a za primeranú náhradu, to by tiež mohlo byť viac-menej jasné, ale tiež tá primeranosť môže byť rôznym spôsobom definovaná. Ale je to všeobecné vymedzenie. Čl. 26 upravuje slobodu prejavu a právo šíriť a vyhľadávať informácie. Opäť v ods. 4 je zadefinované obmedzenie. Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, to je jasné, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti. Čiže, ak dám nabok „zákonom“, to je jasné, tak opäť má ísť o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné. Tam opäť je to na interpretácii toho, čo je nevyhnutné. A potom sú tam tie účely: na ochranu práva, slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti. Keď si spomeniem, že podobným spôsobom je vymedzené skrátené legislatívne konanie. Je to na interpretácii toho, čo je nevyhnutné. A potom sú tam tie účely: na ochranu práva, slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti. Keď si spomeniem, že podobným spôsobom je vymedzené skrátené legislatívne konanie, respektíve dôvody skráteného legislatívneho konania a čo vy všetko ste schopní tvrdiť, že je nevyhnutné a v záujme akých cieľov, ako to viete našiť, tak opäť je to niečo, s čím sa dá hýbať. Ale ten čl. 18 ods. 2, kde sú, kde sú stanovené obmedzenia zo zákazu nútených prác alebo nútených služieb, nie je takto všeobecný. Je úplne konkrétny. A teda čl. 18 ods. 1 hovorí o tom, že nikoho nemožno poslať na nútené práce alebo nútené služby a ods. 2 hovorí, že ustanovenia ods. 1 sa nevzťahujú na a potom je tam päť písmen, ktoré obsahujú rôzne výnimky z toho zákazu. A tri z nich sú už na prvý pohľad nesúvisiace s tými menšími obecnými prácami ako sankciou za priestupok. Béčko je vojenská služba alebo iná služba ustanovená zákonom namiesto povinnej vojenskej služby. Žiadny súvis. C je služba vykonávaná na základe zákona v prípade živelných pohrôm, nehôd alebo iného nebezpečenstva, ktoré ohrozuje životy, zdravie alebo značné majetkové hodnoty. Opäť žiadny súvis s priestupkovým zákonom a D je konanie uložené zákonom na ochranu života a zdravia alebo práv iných. Opäť zjavne to nemá žiadny súvis so zákonom o priestupkoch. No a potom sú tam dve písmená, ktoré teoreticky by mohli mať nejaký vzťah k priestupkovému zákonu. V písmene E je ako výnimka definovaná, že menšie obecné služby na základe zákona. A toto podľa tej rozpravy bolo vlastne myslené pôvodne tak, že tie menšie obecné práce sú menšie obecné služby. No len v zákone, v návrhu zákona v § 15a, ktorý upravuje menšie obecné práce, ods. 8 znie: „Výkon menších obecných prác podľa tohto zákona sa nepovažuje za výkon menších obecných služieb podľa osobitných predpisov.“ Čiže škrtáme písmeno E. Nemôže to byť ani výkon menších obecných služieb. A na začiatku je záchrana. Ostáva nám písmeno A, ktoré hovorí, že výnimkou sú práce ukladané podľa zákona osobám vo výkone trestu odňatia slobody alebo osobám vykonávajúcim iný trest nahrádzajúci trest odňatia slobody. A počas rozpravy na ústavnoprávnom výbore došlo teda k tomu, že predkladatelia sa odvolávali, že áno, asi je to písmeno A, no ale to písmeno A to nemôže byť, lebo sme v režime priestupkového zákona, navrhujú sa menšie obecné práce ako sankcia za priestupok, za konanie, ktoré je priestupkom. A písmeno A hovorí, že sú to práce ukladané podľa zákona osobám vo výkone trestu odňatia slobody, ale keď niekto spácha priestupok, tak nie je vo výkone trestu odňatia slobody. Alebo druhá možnosť, osobám vykonávajúcim iný trest nahrádzajúci trest odňatia slobody. Ale priestupok a sankcia za priestupok nie je nahrádzanie trestu odňatia slobody. Trest odňatia slobody a tie tresty, ktoré ho nahrádzajú, sú upravené v Trestnom zákone. A objasňujú sa v rámci trestného konania. Sankciu neukladá správny orgán, ale ukladá a rozhoduje o nej súd. Čiže tam neexistuje, že by písmeno A, ktoré zjavne a úplne explicitne sa týka trestného konania a trestov ukladaných v rámci trestného konania, mohlo byť vykladané tak široko, že by zahŕňalo aj priestupkové konanie, ktoré nie je trestné konanie. Veď je ho správny orgán a nerozhoduje súd, ale správny orgán. Nie je tam trest odňatia slobody ako možná sankcia. Nie je možné, aby písmeno A zahŕňalo aj priestupkové konanie. Čiže ja len zrekapitulujem. Máme tu päť výnimiek zo zákazu nútených prác alebo nútených služieb. Tri sú zjavne mimo, nemajú nijaký súvis s priestupkovým zákonom. Jedna teoreticky, keby to chcel niekto tak vykladať, by možno aj mohla – tie menšie obecné služby –, ale samotný zákonodarca vylučuje menšie obecné služby, lebo tie majú iný charakter. To teraz nejdem rozoberať, ale priamo v zákone je explicitne napísané, že menšie obecné práce nie sú menšie obecné služby, čiže škrtáme aj písmeno E a ostáva nám písmeno A, ktoré, keď iba tak odvrknete na zasadnutí ústavnoprávneho výboru, že z analýzy nám vyšlo, že by to mohlo byť písmeno A, tak, ak si neprečítate to písmeno A, tak sa s tým môžete uspokojiť, ale ak si to písmeno A prečítate, tak je zjavné, že písmeno A sa vzťahuje na Trestný zákon a trestné konanie, nie na priestupkový zákon a priestupkové konanie a je to úplne jasné. Čiže v čl. 18 ods. 1 máte zákaz nútených prác. V ods. 2 máte päť výnimiek z toho zákazu a ani jedna z tých piatich výnimiek nie je použiteľná na vami navrhované menšie obecné práce. Tak aj ja si dovolím apelovať na pána ministra, aby na pôde Národnej rady vysvetlil tie pochybnosti o nesúlade návrhu zákona s Ústavou Slovenskej republiky, pochybnosti, ktoré zazneli v stanovisku parlamentnej legislatívy, o ktorých sme hovorili na pôde ústavnoprávneho výboru, predpokladám, že aj na pôde ľudskoprávneho výboru a opakovane aj v piatok, aj dnes o nich hovoríme v pléne. A nie sú to pochybnosti také, že ja si myslím, ale sú to pochybnosti také, že som vám tu prečítal celé znenie ods. 2 v čl. 18 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý hovorí o výnimkách a myslím, že som jednoznačne preukázal, že žiadna z tých výnimiek nie je použiteľná. Tak pokiaľ nechcete vedome prijať protiústavný zákon, tak by ste sa mali aspoň pokúsiť obhájiť ústavnosť vami navrhovaného riešenia, aj keď uznávam, že by ste to mali ťažké a že je to vlastne nemožné. Ďakujem.