Michal Sabo — vystúpenie v rozprave, 40. schôdza

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, keď si myslím, že v tomto parlamente ma už nemá čo prekvapiť, tak ono sa vždy nájde, niekedy aj každý deň, niečo, čo ma prefacká. Napríklad to, že rokujeme o zákone roka a predsedu vlády sme tu nevideli (reakcie z pléna), sme tu nevideli, hovorím. Najmä keď uvážime, v akej situácii sa nachádzame, o akých opatreniach rozprávame, s akým výhľadom, ja by som teda naozaj očakával, že pán premiér sa postaví pred nielen nás, lebo však akože na nás až tak možno nezáleží, ale pred verejnosť a nielen predtým, ako ten návrh rozpočtu príde do parlamentu, ale ešte predtým a povie, vážení, vážené, ideme robiť toto a toto, chceme to urobiť preto a preto, sľubujeme si od toho toto a toto a výsledok bude takýto a takýto. To by som považoval za celkom fér za jednanie a nie, že príde pán premiér ex post, keď už bude vlastne možno po hlasovaní. Ale vieme, v akej krajine žijeme, pravda. Premiér návrh rozpočtu nielenže dôsledne nepredstavil, nechal v tom osamote pána ministra Kamenického a ako som úvodom hovoril, že keď si myslím, že v tomto parlamente ma už nič neprekvapí, tak potom sa za mikrofón postaví práve pán minister financií Kamenický a namiesto toho, aby pokojne vysvetľoval návrh rozpočtu na budúci rok, tak sa sem prišiel vyplakať. A okrem toho teda, že sme videli Fantozziho slzy, lebo ho ranilo, že nemal pri debate o konsolidácii možnosť dokončiť svoje vystúpenie, čo je samo osebe kúzelné, keď si uvážite, že predseda parlamentu nedokázal si urobiť poriadky s poslancami, ktorí narúčali pokojný priebeh schôdze, ale zato dokázal pán predseda, ten istý predseda parlamentu, opakovane prerušiť rozpravu o konsolidácii a useknúť ju predčasne, hej? Tak sa stalo napríklad to, že síce pán minister sa tu prišiel vyplakať, že nemohol dokončiť svoje slovo ku konsolidácii, ale tak niektorí z nás napríklad ku konsolidácii vďaka tomu predčasnému ukončeniu rozpravy mohli ku konsolidácii povedať presne 0,0 slov. Ale pán minister Kamenický nemohol dokončiť, chudáčik, svoje vystúpenie. Jeden by ho poľutoval. Ale technicky mohol, samozrejme, mohol dokončiť svoje vystúpenie, ale to by tu nemusela byť už nastúpená celá koalícia, ktorá bola pripravená hlasovať, pravda. Vážení kolegovia, vážené kolegyne, Najvyšší kontrolný úrad to pomenoval úplne presne, ja sa s tým stotožňujem, a preto ho budem citovať: "Štát rezignoval na reformu fungovania štátnych a verejných inštitúcií." Ja si naozaj inak neviem úprimne predstaviť, ako by mohla nejaká konštruktívna a racionálna vláda dovoliť toto predložiť do parlamentu. A zjavne si minimálne jeden minister tejto vlády, tohto kabinetu, myslí, že navrhovaný rozpočet je šialenstvo a ten minister je minister Tomáš Taraba, inak by jeho podpora rozpočtu predsa nemohla mať takú šialenú hodnotu a cenovku, konkrétne menovite 2,5 miliardy eur z Envirofondu, ale o tom o chvíľu. V návrhu rozpočtu má vláda ciele, dobre, je super mať ciele, ale akosi, keď sa na to tak pozerám, opravte ma, ak sa mýlim, chýbajú plány, ako tie ciele naplniť. Vlastne ono je to celé ako zoznam prianí, len zas a znova tieto priania tejto konkrétnej vlády by asi ani Ježiško a Santa Claus nesplnili a najsmutnejšie na tom celom je, že zaplatíme to my všetci. Vláda naivne verí v rapídne navýšenie čerpania európskych peňazí, tiež verí, že rapídne zvýši sa výber daní. No prax posledných rokov nám, samozrejme, ukazuje tú realitu, že nádeje sú naozaj len zbožným prianím a míňajú sa tej realite. Pravdou tiež je, že to, čo hovorí opakovane kolega Štefan Kišš, že koalícia si nevie rozpočet a fiškálnu politiku obhájiť. Ako už je zvykom, tak rozpočet sprevádza minimálna verejná komunikácia, diskusia o obsahu toho návrhu neexistuje, informácií je absolútne minimum a forma, v akej niektoré ministerstvá predkladali svoje rozpočty, to sa nedá pomenovať inak ako len škandál. Chýba systematické porovnanie s prechádzajúcimi rokmi, až bolestivo chýba porovnanie s aktuálnym stavom, vláda nekomunikuje s kľúčovými partnermi, ministri opovrhujú zamestnávateľskými a priemyselnými zväzmi, niektorý z nich dokonca si osobne vypočuli spŕšku invektív a urážok, a pritom vláda, veď si len spomeňte, keď nastupovala, tak sľubovala, že ako bude vládnuť participatívne, ako bude komunikovať. A dnes sa napríklad samosprávy reálne o návrhu rozpočtu dozvedajú z priameho prenosu tlačových konferencií ministra financií a z tlačovky si predstavitelia a predstaviteľky samospráv musia robiť poznámky. Prosím vás, toto, že kam sme sa to dostali? Naozaj. Ja by som aj popravde chápal, keby sa toto stalo napríklad nováčikom v prvom roku vládnutia. Človek si povie, že okej, veď učia sa za pochodu, nie? Ale toto nie je realita tejto vlády, veď táto vláda, respektíve SMER, vládne už 15 rokov. Tiež by som chápal, keby sa takého nekomunikovanie stalo v čase nejakých mimoriadnych udalostí napríklad počas pandémie alebo keby sme boli vo vojne, samozrejme, v priamej vojne, nie v tej hybridnej, pretože v tej sme. Ale my nežijeme aktuálne žiadnu mimoriadnu situáciu, teda okrem mimoriadnej arogancie moci. Spomeniem, ešte raz sa vrátim k tomu citátu od Najvyššieho kontrolného úradu, s ktorým sa stotožňujem, že štát rezignoval na reformu fungovania štátnych a verejných financií. Je to pravda, pretože šetrenie na strane štátu podľa NKÚ zostáva na papieri. Budem citovať ďalej. "Formálne síce šetrí na prevádzke a zamestnancoch štátu, no zásadne nezreformoval najväčšie výdavkové položky na sociálno-dôchodkovú oblasť, verejné zdravotníctvo a zefektívnenie riadenia štátu a nepomohli tomu ani len niekoľkomiliardové investície do informatizácie a digitalizácie." Ja som sa pozrel napríklad na rozpočet ministerstva životného prostredia, presne tak ako kolegyňa Stohlová predo mnou, detailnejšie a naozaj teda nevychádzal som z úžasu, pretože kým teda obyvatelia majú variť džemy a piecť keksy, tak mzdové náklady ministerstva rastú napriek tomu, že počet zamestnancov je nižší ako vlani. A ako spomenula kolegyňa Stohlová, aj vlani teda navyšovalo ministerstvo životného prostredia kapitolu mzdové náklady, vtedy ale operovali navýšením mzdových nákladov kvôli tej spomínanej tretej štátnej tajomníčke a jej kancelárii, preto vlani navyšovali mzdové výdavky o 94 199 eur. Teraz, hoci už teda nemajú tretiu štátnu tajomníčku, namiesto poklesu, ulalá, hej, zázrak, mzdové výdavky opäť raz sa navyšujú. Za dva roky, čo majú mzdové náklady znižovať, minie minister Taraba o skoro 200-tisíc na mzdách viac. Mimochodom, ten spomínaný Environmentálny fond, ministerská organizácia táto konkrétna, Environmentálny fond mzdové náklady má naplánované nárast o 33 %, o 1 144 000 eur, dobre ste počuli, 1 144 000 eur. Ale poďme ďalej, pretože ministerstvo životného prostredia chce ísť, samozrejme, príkladom, hej, v úvodzovkách, nám všetkým, naplánovali si obstaranie elektromobilov v hodnote 300-tisíc eur. Za normálnych okolností by som povedal bravó, rozvoj bez emisnej dopravy, podpisujem sa, schvaľujem, ale v čase konsolidácie by som teda naozaj očakával stop všetkých nevyhnutných obstarávaní a predĺženie lehôt životnosti prostriedkov rôzneho charakteru techniky, vozidiel, výpočtovej techniky, kancelárskej techniky, mobilov a podobne. Ale zjavne na ministerstve životného prostredia namiesto kapitálových výdavkov majú iba, ako kolega Hargaš hovorí, kapitálové výhovorky. Takže navýšené mzdy plus elektromobily a už máme pol milióna doma, keby sme si vedeli odtrhnúť od úst. Sa pýtam, že koľko domov mohlo byť napríklad zateplených za túto sumu? Prepočítajte si. Minister Taraba a ministerstvo životného prostredia ani len nepredstierajú, že svoj rozpočet by brali vážne. Oni totálne odflákli napríklad stranu príjmov, veď z mnohých ukazovateľov v časti rozpočtu ministerstva životného prostredia napríklad pre Slovenský vodohospodársky podnik, sa jasne uvádza, že pôvodne rozpočtované príjmy Slovenského vodohospodárskeho podniku museli byť znížené o viac ako 19 miliónov eur, pretože vláda nezabezpečila novelizáciu zákonných noriem o cenách pozemnej vody, hej? Opäť, pomenujme si to rovno, ide v tomto prípade o jasné systémové zlyhanie, ktoré má priamu adresu a je to ministerstvo životného prostredia ako gestor vodného zákona, ktoré malo pripraviť tú spomínanú novelu a ministerstvo financií ju malo, povedzme, urgovať a, samozrejme, potom aj schvaľovať, ale to sa nestalo. No a dôsledkom toho je, že takto štát prichádza o príjmy, ktoré mohli ísť napríklad na údržbu vodných tokov, na protipovodňovú ochranu, ktorú vieme všetci, že potrebujeme, alebo na obnovy infraštruktúry, v ktorej máme neskutočný investičný dlh. Inými slovami, vláda sama svojou nešikovnosťou pripravila Slovensko o zdroje, ktoré dnes tak naozaj naliehavo potrebujeme, a nielen kvôli konsolidácii, áno, aj kvôli konsolidácii, ale aj kvôli tomu, že čelíme environmentálnym výzvam, environmentálnym problémom, čelíme čoraz väčším suchám a povodniam zároveň. Čiže tie peniaze by naozaj padli na, ako sa hovorí, úrodnú pôdu. A to ešte tam, prosím pekne, sa v kategórii Slovenský vodohospodársky podnik píše, opäť citujem: "Vzniká riziko, že štátny podnik v roku 2026 nebude schopný pokryť ani fixné výdavkové položky vyplývajúce zo zmlúv a ostane bez možnosti realizácie akýchkoľvek opráv a investícií." Famózne, tešíme sa, vodné stavby máme v havarijnom stave. To opäť hovorí NKÚ, to nehovorím ja, a napriek tomu si ministerstvo životného prostredia ani ministerstvo financií neurobia svoju domácu úlohu a takto len kvôli jednej zanedbanej úlohe, ktorú keby zahrnuli do svojho plánu legislatívnych úloh aj by tú úlohu splnili, by sme mohli mať plus 19 miliónov eur. Ale nie, tieto peniaze teraz chýbajú. Ak máte pocit, že snívate, tak nie, toto je realita. Ako vravím, na strane príjmov si ministerstvo životného prostredia veľkú prácu nedalo. Napríklad príjmy za znečisťovanie ovzdušia naplánovali v úplne rovnakej, identickej výške ako pred rokom. Ak by ste si povedali, že urobili to kvôli tomu, že stav sa nemení, no tak nie, stav sa, samozrejme, rapídne mení. Ono sa to stalo skôr preto, lebo ministerstvo životného prostredia je v niektorých svojich základných úlohách dosť bezzubé a jeho ťah na bránku, špeciálne v kategórii znečisťovateľ platí, ide absolútne stranou, a pritom je to jedna zo základných úloh ministerstva životného prostredia. Ale vzhľadom na to, že ministerstvo životného prostredia aktuálne riadi antiminister životného prostredia, nemám viacej otázok. Nasledujú fakty. V niektorých regiónoch Slovenska kvalita vzduchu naďalej predstavuje enormný problém. Vieme to nie rok, vieme to desaťročie. Slovensko patrí medzi krajiny Európskej únie s najvyššou intenzitou priemyselných emisií, je siedme pri emisiách do ovzdušia, štvrté pri emisiách ťažkých kovov do vody, znečistenie jemnými prachovými časticami oxidom dusičitým a ozónom spôsobuje na Slovensku ročne nie stovky, ale tisíce predčasných úmrtí. Celkové hospodárske škody z priemyselných emisií sa odhadujú na 9,3 miliardy eur a zrejme práve preto, lebo to dáva "logiku", si minister Taraba naplánoval príjmy z emisií zase len na tej iste rovnakej úrovni ako v roku minulom, kúzelné. Zato v kategórii odpady chce príjmy zvýšiť, aspoň niečo, hovorím si. Otázne však je, že ako konkrétne to chce robiť a akými opatreniami sa tam chce dostať. To je opäť nezodpovedané, pretože z predloženej dokumentácie som sa to nedozvedel. Z necelých 16 miliónov majú príjmy narásť na 30 miliónov, výdaje plánuje tiež navýšiť, čo je dobré. No opäť, ako hodnotí Najvyšší kontrolný úrad, otvorená zostáva kritická medzera medzi legislatívnymi cieľmi a praxou. Najväčší problém predstavuje pokračujúce skládkovanie bez predúpravy, ktorú táto koalícia, zhodou okolností opäť bez diskusie a na poslednú chvíľu, odložila a tiež nízka investičná úroveň do obehovej transformácie. Odhaduje sa, že minimálne 189 miliónov euro ročne chýba na úplnú transformáciu na obehové hospodárstvo. Bez výrazného posilnenia financovania regulačných opatrení a implementácie nových technológií Slovensko nesplní ciele do roku 2035 a stratí príležitosť ekonomicky zhodnotiť odpad ako zdroj surovín. To je citát opäť od Najvyššieho kontrolného úradu, ale podpisujem sa pod to, pretože toto presne o Tarabovom manažmente odpadov hovorím ja od momentu, ako nastúpil do funkcie ministra životného prostredia. Vzhľadom na to, že mám málo času, tak preskočím niektoré kategórie, ale na záver nemôžem nevynechať moju obľúbenú tému a to je kritická infraštruktúra. Už ikskrát sme to tu hovorili s kolegyňou Janou Hanuliakovou, ale aj pri tejto príležitosti to musím zopakovať, že aj napriek tomu, že v roku 2015 mala byť kritická infraštruktúra na Slovensku dobudovaná, ešte stále sme v stave, že pol milióna ľudí na Slovensku nemá pitnú vodu, 1,5 milióna ľudí nemá kanalizáciu a splašky tak nám končia v potokoch, riekach, na poliach a podobne. Aj kvôli tomu, že táto úloha bývalých vlád Roberta Fica je zanedbaná, do dnešného dňa Slovensko dlhodobo neplní požiadavky Smernice o čistení komunálnych odpadových vôd, aj kvôli tomu máme na krku žalobu Európskej komisie na Európskom súdnom dvore, ktorú prehráme, hovorím vopred. Kvôli nedostatočnému čisteniu sa zhoršuje aj kvalita povrchových vôd, podiel útvarov povrchových vôd s dobrým chemickým stavom klesol z 98 % na 71 a podiel vôd v dobrom ekologickom stave sa znížil z 56 na 41 v porovnaní rokov 2015 verzus ´21. No a v tejto situácii sme v stave, kedy revidovaná smernica z roku 2024 prináša ešte k tomu investičnému dlhu aj nové finančné záväzky v podobe dodatočného čistenia mikropolutantov, ktoré budú, samozrejme, vyžadovať zvýšené rozpočtové výdavky do roku 2027. Kde na toto konkrétne máme plán, sa pýtam. Nikde, neexistuje, a pritom včera bolo neskoro, pretože s týmito opatreniami musí Slovenská republika začať už v budúcom roku. Iba hovorím a rovno hovorím, že o rok pripomeniem. A takto si tu, prosím pekne, žijeme. Namiesto toho, aby sme sanovali problémy, aby sme investovali do prevencie, aby sme šetrili sami na sebe, si minister životného prostredia pripravil ako odpoveď, riešenie na všetky problémy Slovenska, zbesilý plán a to je ovládnuť vyše dve miliardy v Environmentálnom fonde ako nástroj na všetky nástroje, ale, samozrejme, vieme o kom rozprávame, nebude to nástroj na zelenú transformáciu a na rozvoj obehovej ekonomiky, nie, určite nie. Tých 2,5 miliardy z Environmentálneho fondu, ktoré Tomáš Taraba ešte na tejto schôdzi plánuje ovládnuť, použije, pochopiteľne, na to, čo táto koalícia ovláda najlepšie, na predvolebnú korupciu, na kupovanie si starostov, na kupovanie si najväčších priemyselníkov, ale aj na vydieranie starostov, ktorí počúvať nebudú. A ja sa len zamýšľam, zamýšľam nad tým, že či Robertovi Ficovi a Ladislavovi Kamenickému, že je úplne všetko jedno, alebo privreli nad Tomášom Tarabom okom, pretože inak si neviem vysvetliť, ako je možné, že premiér a minister financií sa touto pripravovanou novelou, tak ako bola navrhnutá a doručená do tohto parlamentu, sa vzdávajú akejkoľvek kontroly, slovom akejkoľvek kontroly, nad Environmentálnym fondom v sume 2,5 miliardy eur. Je to náhoda? Ja si nemyslím, že je to náhoda, skôr to môže byť niečo ako kupčenie za podporu pre tento rozpočet, možno je to kupčenie s nejakým solídnym budúcim miestom pre Tomáša Tarabu na kandidátke SMER-u, uvidíme. Spravíme si test budúcnosťou, ostatne ako vždy tá budúcnosť nám ukáže, kde je alebo kde bude pravda. Každopádne pamätajte, ja som vám to hovoril.