Michal Sabo — vystúpenie v rozprave, 61. schôdza

Dobrý večer. Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Vážený pán minister, vážené kolegyne, vážení kolegovia. A všetci, ktorí sledujete túto rozpravu. Ospravedlňujem sa, ak to trošku mnou bude dnes lomcovať v tejto rozprave, ale naozaj sa mi bude rozprávať veľmi ťažko, pretože posledné dva dni som v intenzívnom kontakte so svojimi priateľmi a priateľkami, ktorí intervenujú po situácii, ktorá sa nám stala v Staškove. A sú to presne tí ľudia, ktorí opakovane dlhé obdobie hovoria, že niečo nám tu nefunguje. 621 dní, vážení kolegovia, vážené kolegyne, 621 dní ubehlo od tragédie v Spišskej Starej Vsi, kým sa stala tá otrasná tohtotýždňová udalosť v Staškove. 621 dní. A poďme sa sami seba spýtať, bez ohľadu na to, aké stranícke tričko máme, či sme v koalícii, či sme v opozícii, či zastupujeme mimovládny sektor, či sme rodičia, priatelia, kamaráti. Akékoľvek tričko na sebe máme. Urobili sme naozaj všetko, čo sme mohli? Za tých 621 dní vyvinuli sme naozaj maximálne úsilie. Samozrejme, treba férovo povedať, že nie všetkým situáciám vieme zabrániť. Pochopiteľne. Ale naozaj sa sami seba úprimne spýtajme. Urobili sme tu všetko, špeciálne v tomto parlamente, v tejto Národnej rade, čo sme mohli, aby sme minimalizovali riziko akéhokoľvek incidentu. Využili sme všetky dostupné možnosti a všetok čas, ktorý sme tu mali v tomto parlamente, a všetky možnosti prevencie v čase, kedy sme čakali na túto konkrétnu legislatívu, ktorú práve teraz prerokovávame. Tak sa spoločne zamyslime a môžeme si na záver aj odpovedať. A pripomeňme si napríklad, že krátko po situácii, ktorá sa stala v Spišskej Starej Vsi, mojej drahej kolegyne aj z Progresívneho Slovenska, Dina Gažovičová, Inga Kosová a Viera Kalmárová, ktorej expertízu hádam ako bývalej hlavnej školskej inšpektorky nikto nebude spochybňovať, predložili návrh zákona, ktorý reflektoval presne na potreby, ktoré presne tieto situácie požadujú. Následne sme mali možnosť rokovať a prijať ako-tak funkčný zákon o psychologickej a psychoterapeutickej činnosti, ktorý napokon sme v tomto pléne prijali v októbri 2025, ale ono to nebolo až také jednoduché, bolo to, povedzme, kostrbaté. A cieľom, len pripomeniem, tohto návrhu zákona bolo z dostupnenie starostlivosti o duševné zdravie, pretože z dostupnenie starostlivosti o duševné zdravie je to, čo potrebujeme. Máme na to dáta, máme na to čísla, rozprávame sa o tom, všetci vieme, že je to potrebné, aby sme do systému dostali čo najviac profesionálne pripravených ľudí, ktorí môžu od 0 sekundy okamžite, keď im to bude umožnené, pomáhať. Dnes, bohužiaľ, títo ľudia, ktorí by mohli nastúpiť do systému, čelia legislatívnym bariéram. Je to tak. Tento zákon bol predletom v roku 2025, minulý rok stiahnutý z rokovania pre zásadné výhrady odbornej obce. Bolo to aj po mojej intervencii, kedy som spolu s odbornou verejnosťou, čo už len, predstavte si ten krok, že ste odborník a ste tak zúfalí a že už naozaj neviete, čo máte robiť, neviete, ako máte upozorniť na to, že vládny návrh zákona bude po prijatí nefunkčný, že ste ochotní sa postaviť s opozičnými poslancami a poslankyňami na tlačovú konferenciu v Národnej rade Slovenskej republiky. Aký krok mimo komfortnej zóny títo ľudia, títo odborníci a odborníčky museli spraviť? Napokon sa podarilo, návrh zákona o psychologickej a psychoterapeutickej činnosti bol stiahnutý z rokovania so sľubom na prepracovanie. Minister Šaško v tom momente, keď sťahoval návrh zákona, sľuboval maximálnu súčinnosť pri náprave. A napokon 10. júla 2025 sa konal štvrtý okrúhly stôl, pri ktorom som bol aj prítomný. Práve k tomuto návrhu zákona o psychologickej a psychoterapeutickej činnosti, kde sme sa po vzájomnej dohode a rokovaní dohodli, že zákon sa rozdelí na dve časti. Na zákon o psychologickej činnosti a zákon o psychoterapii. A v prípade zákona o psychoterapii minister Šaško a Ministerstvo zdravotníctva si osvojí odborníkmi a odborníčkami navrhnuté kroky a dohodli sme sa na konkrétnych termínoch. V rámci toho, v rámci tej dohody a v rámci tých konkrétnych termínov dohoda znela, že návrh nového nadrezortného zákona o psychoterapii by mal teda podľa dohody byť prerokovaný na jar roku 2026 a mal vstúpiť 1. septembra 2026 do platnosti. Asi, keď trávite čas v tomto pléne, viete, že zákon sme ani neprerokovali a tým pádom ani nevstúpil do platnosti. Teraz, vraj som sa dopočul, že Ministerstvo zdravotníctva pripravuje nariadenie vlády o ďalšom vzdelávaní psychológov, ktoré má upraviť pozíciu psychológov mimo zdravotníctva, a ja sa pýtam, že čo sa stalo s tým sľubovaným nadrezortným zákonom? A považujem za maximálne neférové, že celá odborná obec, ktorá bola súčasťou vzniku zákona, pripomienkovala ho, kritizovala ho a potom sa napokon s Ministerstvom zdravotníctva dohodla na odklade a príprave nového zákona, ani nebola len táto odborná verejnosť upovedomená o tom, že zo zákona ona nič nebude. Tento týždeň sme sa stretli v tomto parlamente s Víziou 2024, v ktorej sa píše, budem z nej citovať: „Pre Slovensko je nevyhnutné prijať starostlivosť o duševné zdravie ako rovnocennú súčasť verejného zdravia a primárnej starostlivosti so systematickou podporou v školách, dostupnou ambulantnou a komunitnou starostlivosťou a krízovou intervenciou pre všetky vekové skupiny.“ Sedí. Vidíme to v praxi. A práve spomínaný zákon o psychoterapii mal byť odpoveďou na túto víziu a na toto tvrdenie. Premiér Fico, keď tu stál a prezentoval víziu, tak povedal, opäť budem citovať: „Budúce generácie nás budú hodnotiť podľa toho, či sme Slovensko na zmeny pripravili. Či nás zmeny zaskočia alebo prekvapia, a vláda vychádza z potreby zlepšiť efektivitu riadenia.“ Opäť raz, zákon o psychoterapii, nadrezortný zákon o psychoterapii mal reagovať presne na tieto konkrétne potreby a, žiaľ, vidíme to v realite tohto týždňa. Opäť sme prekvapení a zaskočení situáciou, na ktorú nie sme pripravení. Čo mohla vláda robiť v čase čakania bez ohľadu na tento zákon? Bez ohľadu na túto legislatívu. Nehovorím to ja, hovoria to ľudia z odbornej verejnosti. Presne tí ľudia, ktorí pracovali na príprave zákona o psychologickej a psychoterapeutickej činnosti. Sú to odborníci, ako napríklad pred chvíľou spomínaný pánom Baškom hlavná školská psychologička Lucia Košťálová, Eva Klimová z komory psychológov, Viktor Križo, Marek Madro z IP a mnohí a mnohé ďalší hovoria kontinuálne dlhé roky to isté. Potrebujeme bez ohľadu na túto konkrétnu legislatívu intenzívne pracovať na tom, aby odborníci si vedeli vymieňať informácie bez legislatívnych bariér. Potrebujeme, aby inštitúcie efektívne spolupracovali, pretože dnes tomu tak nie je. Aby inštitúcie reálne si plnili svoje už teraz zákonné povinnosti, pretože tomu tak teraz nie je. Aby sme mali odborne pripravených ľudí, ktorí vedia konať, a aby sme do systému pustili odborne pripravených ľudí, ktorí dnes v tom systéme nemôžu byť. Ale hlavne, aby sme mali odborne pripravených ľudí, ktorí vedia čeliť situáciám, v ktorých sa práve teraz nachádzame. A to je napríklad aj radikalizácia ľudí, mladých ľudí na internete. Čo hovoria odborníci a odborníčky dlhé roky? Potrebujeme viac psychológov a psychologičiek, školských. Potrebujeme viac zásahových tímov, potrebujeme viac pedopsychológov, potrebujeme viac odborníkov a odborníčok presne tam, kde sa títo mladí radikalizovaní ľudia už teraz nachádzajú alebo kde môžu prepadnúť cez tú sieť pomoci, ktorej sa nedočkajú. A hlavne od zákonodarcov potrebujeme viac rešpektu k odbornej verejnosti a aby boli vypočutí a vypočuté. Čiže za mňa trochu menej plamenných tlačoviek o tom, že duševné zdravie mladých ľudí je prioritou, lebo tá realita tieto tlačové konferencie skúša pravdou. Len pripomeniem to, čo som už dnes povedal. Dva roky čakáme na to, že bude dofinancovaný národný projekt, ktorý dofinancuje práve personálne kapacity, ktoré potrebujeme. A financií do tohto národného projektu bolo poslaných presne nula. 0 €. CPP máme nevyškolené na aktuálnu situáciu. Nemáme dostatok dovzdelaných expertov a štát suplujú mimovládne organizácie, ktoré musia žobroniť vo verejných zbierkach, či už v Donio alebo kdekoľvek inde, o peniaze na svoju vlastnú činnosť, pričom, opakujem, suplujú štát. Alebo tu máme iniciatívne samosprávy, ako napríklad Trenčiansky samosprávny kraj, Bratislavský samosprávny kraj, ktoré nerobia kvôli legislatíve, ale naproti legislatíve iniciatívne, opäť musím povedať, suplujú štát. A ja som za každú jednu iniciatívnu samosprávu vďačný. 621 dní ubehlo. V čase medzi tragédiou od Spišskej Starej Vsi po Staškov a poďme sa pýtať. Vyvinula vláda Slovenskej republiky, vyvinuli sme my všetci, ktorí sme tu, maximálne úsilie na to, aby sme minimalizovali riziko akéhokoľvek ďalšieho incidentu. Naozaj úprimne sa spýtajme, či sme urobili všetko, čo sme mohli, aby sme minimalizovali, minimalizovali akékoľvek riziko. Či sme využili všetky dostupné možnosti prevencie v čase, kedy sme čakali na túto legislatívu. Nie. Kolegovia, kolegyne, nie, nevyvinuli sme maximálne úsilie a nevyužili sme všetky možnosti. Predvčerom ===== Či sme využili všetky dostupné možnosti prevencie v čase, kedy sme čakali na túto legislatívu. Nie. Kolegovia, kolegyne, nie, nevyvinuli sme maximálne úsilie a nevyužili sme všetky možnosti. Predvčerom, žiaľ, zomrela učiteľka rukou žiaka, ktorý nám opäť v nejakom momente prepadol cez systém pomoci a dnes sme, žiaľ, držali minútu ticha za ďalšiu obeť. V školách sa nám v čase, v reálnom čase sa nám rozpadá pocit bezpečia, a to aj, respektíve nie vďaka, ale kvôli spoločenskej atmosfére. A nikto, teda opravte ma, ak sa mýlim. Nikto z najvyšších poschodí politiky sa vôbec neprihovoril priamo, priamou rečou mladým ľuďom, ktorých teraz zaplavujú negatívne emócie v ich detských izbách, kde sú osamotenejší a osamotené, kde stačí takto málo, aby ich ten systém ponechal nechránených na fórach, kde na nich striehnú mnohé, naozaj nespočetné nástrahy, o ktorých my možno dnes ani netušíme. Nikto sa tým mladým ľuďom z najvyšších poschodí politiky neprihovoril. A mne dnes bolo na jednej strane strašne, som bol vďačný za pána ministra za jeho reakciu, prvotnú reakciu v Staškove, ale zároveň si uvedomujem, že veď krízová komunikácia musí byť úplná esencia politiky, že my nemáme ďakovať ministrovi za to, že zvládne krízovú komunikáciu, že naozaj až takto hlboko sme sa dostali. Viac odborníkov a viac odborníčok. Presne tam, kde mladí radikalizovaní ľudia alebo radikalizujúci ľudia sú. To je to, čo potrebujeme. A to je to, čo sme za 621 dní spoločne nedoručili.