Ján Horecký — faktická poznámka, 39. schôdza

Ďakujem za slovo. Pani kolegyňa Tina, dotknem sa tej časti, kedy si hovorila vo svojom príspevku o deťoch so zdravotným znevýhodnením alebo špeciálno-výchovno-vzdelávacími potrebami. Naozaj je na mieste otázka, čo s týmito deťmi bude ak školy, ktoré ich dnes, najmä súkromné a cirkevné školy, kde som povedal, že na súkromných školách je podiel trikrát väčší ako na štátnych školách, ak by tieto školy museli zvýšiť školné o 600 euro na dieťa a rok a tí rodičia týchto detí, ktoré i tak majú zvýšené náklady, by si to nemohli dovoliť, tak sa budú tieto deti musieť vrátiť do štátnych škôl, z ktorých mnohé odišli do súkromných či cirkevných práve preto, že sme sa o nich v tých štátnych školách nevedeli postarať. A to nie je obvinenie tých štátnych škôl, to je proste popis stavu a systému, aký na Slovensku v školstve máme. No čo s týmito deťmi bude? Viete, ja vám nepoviem priezviská, ale poviem tri mená, ktoré mi hneď vzišli na myseľ. To boli deti, ktorých rodičia prišli na moju školu, cirkevnú školu, a bola to už tretia, štvrtá, v jednom prípade piata škola v poradí, kde tieto deti chodili od dverí k dverom a zovšadiaľ boli buď s utrpením odídené alebo aj neprijaté. Títo chlapci sa volajú Martin, Matej, Danko a keď stretnem ich rodičov podnes kde na rôznych akciách, tak mi ďakujú za pomaly záchranu života, preháňajú tú zásluhu, lebo to bola kolektívna práca na cirkevnej škole. Chlapci sú úspešní, ale hlavne šťastní. Dokážu sa o seba postarať. Jeden je výborný športovec, jeden je primus absolvent s ocenením dekana na matfyze a ďalší už ani neviem, čím sa zaoberá, aha, ten končí teraz vysokú školu v Banskej Bystri... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)