Michal Sabo — vystúpenie v rozprave, 39. schôdza

Dobré ráno všetkým, vážený pán predsedajúci, vitajte v službe. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, vážený pán minister a aj všetci, ktorí sledujete a ktoré sledujete, síce v programe prerokovávania teraz ešte stále svieti, že prerokovávame návrh zákona o psychologickej a psychoterapeutickej činnosti, no pravda je taká, ako ste aj počuli z úvodného slova pána ministra zdravotníctva, že už ide iba o zákon o psychologickej činnosti, pretože psychoterapia bola vypustená. Ak ale dovolíte, ja chcem chvíľu zotrvať pri tej psychoterapii a to preto, aby som dokreslil, prečo je pre mňa tento zákon tak hlboko citlivou záležitosťou, priam srdcovou záležitosťou a, žiaľ, tak trošku s kostrbatým a trpkým koncom. A, prepáčte, budem osobnejší, možno osobnejší, než toto plénum je vôbec zvyknuté. Pravda je taká, že psychoterapia mi zachránila život. Vec sa má tak, že bez toho, aby som si pýtal nejakú odozvu, tak dnes mám narodeniny, ale od roku 2008 ich neoslavujem, pretože v tento deň namiesto toho, aby som oslavoval, som cestoval z Bratislavy do Bardejova, lebo som bol vyzdvihnúť osobné veci a úmrtný list môjho otca, ktorý tam v kúpeľoch nečakane umrel. A aby toho málo nebolo, tak takto presne pred rokom presne v deň narodenín som pochoval mamu. Takže isto rozumiete, že môj vzťah k tomuto dátumu je svojský. A síce neoslavujem, tak mám narodeninové prianie. Naozaj z hĺbky zo srdca si prajem, aby všetci ľudia v tejto krajine mali skutočne bezbariérový prístup k starostlivosti o svoje duševné zdravie. Hovorím naozaj z vlastnej skúsenosti, pretože psychoterapia mi zachránila život, bez nej by som tu dnes možno nestál. Potom, čo zomrel nečakane môj otec, som sa totižto ocitol v špirále smútku a šoku, sebapoškodzovania a vďaka mojej sestre som po veľmi dlhej dobe vyhľadal pomoc, odbornú pomoc. Bola mi diagnostikovaná posttrauma, ktorá sa rozvinula do ťažkej depresie, a bola to práve terapia, ktorá ma vrátila späť do života. Nestalo sa to hneď, netrvalo to týždeň, netrvalo to mesiac, ale vrátila ma späť do života. A vtedy som sa aj zo svojej vďaky odborníkom a k odborníčkam, ktorí mi pomohli, začal venovať osvete, spoznal som mnoho skvelých ľudí, odborníkov a odborníčok a mnoho z nich dodnes považujem za blízkych priateľov a blízke priateľky. A aj cez týchto ľudí som od úplného začiatku sledoval vznik a tvorbu tohto zákona. Zákona, ktorý na začiatku mal taký renesančný cieľ – poskytnúť tú dostupnú zdravotnú starostlivosť, a nielen zdravotnú starostlivosť o duševné zdravie, všetkým ľuďom bez bariér a dostať do systému čo najviac odborne pripravených ľudí, ľudí pripravených pomáhať a, žiaľ, misia tohto zákona päť rokov po tom, čo sa začalo v auguste 2020 pripravovať, končí, poviem to nežne, kotrmelcom. Ako som povedal, tak pôvodným cieľom tohto zákona bolo rozšírenie starostlivosti a to, aby sa do systému bezbariérovo dostali odborníci a odborníčky, ktorí sú pripravení pomáhať. Od augusta 2020 mal ten tím, ktorý pripravoval tento zákon, rôzne zloženie, tí ľudia prichádzali, odchádzali z rôznych vzťahových dôvodov aj kvôli tomu, že sa menila dynamika aj vedenia tímu, opakovane sa menilo znenie tohto zákona, návrh mal iks verzií, až sme sa dostali teda k tej poslednej, resp. predposlednej, ktorá bola stiahnutá pred letnými prázdninami z rokovania parlamentu, pretože tá verzia, ktorá bola stiahnutá pred prázdninami z parlamentu, bola neopraviteľná, a to nehovorím ja, to povedal dokonca Odbor legislatívy a aproximácie práva Národnej rady Slovenskej republiky. Ja som aj spoločne so zástupcami odbornej verejnosti navyše hovoril, že tá verzia bola chaotická a bola nevykonateľná v praxi. Aspoň to málo, čo by sa teoreticky dalo opraviť, sme chceli opraviť a pripravili sme pred letom pozmeňujúci návrh, ktorý som chcel aj podať, ale, žiaľ, som to nevystihol, pretože, ako som spomínal, ten zákon bol stiahnutý, ale vážim si, naozaj si vážim, pán minister, že veľa z toho, čo sa objavovalo v tom pozmeňujúcom návrhu, sa dostalo aj do tejto verzie. Naozaj veľa z toho pozmeňováku si ministerstvo zdravotníctva osvojilo, za čo som úprimne vďačný. Čo je negatívne, tým som vlastne začal, že kvôli veľmi komplikovaným vzťahom z toho návrhu vypadla psychoterapia, paradoxne aj napriek tomu, že tá psychoterapia bola pôvodným zámerom, pôvodným cieľom tejto novely, resp. tohto zákona. Ako sme spomínali, tak ona sa dočká síce svojej legislatívnej úpravy, vo výbore sme sa dozvedeli teraz, že by to možno mohlo byť budúci rok, ak vôbec, či hádam, ťažko povedať, každopádne si veľmi, naozaj veľmi želám, aby od momentu august 2020, kedy sa to začalo pripravovať, v roku 2026, po šiestich rokoch, sa psychoterapia konečne dočkala svojho toľko potrebného uznania v tejto krajine. Dnes teda rokujeme o návrhu, ktorý nielenže nenapĺňa svoj pôvodný cieľ, ale on nie je ani dopracovaný. Už teraz je jasné, že to, čo dnes schválime, pretože predpokladám, že o jedenástej sa to schváli, bude potrebné čoskoro novelizovať a to dokonca aj pre naozaj zásadné pripomienky Slovenskej komory psychológov, ktorá mala byť pri tvorbe tohto zákona hlavným partnerom, no nebolo tomu až tak. Navyše som pri tvorbe zákona odsledoval veľmi nemilý jav, a možno budem kvôli tomu, čo teraz poviem, aj v nevôli, na prvom mieste nebol pacient, nebola pacientka, nebol klient, nebola klientka. A pritom, to si hádam nemusíme nejako košato hovoriť do detailov, slovenské duševné zdravie aj potom, čo sa udialo počas pandémie, aj potom, čo sa deje vplyvom sociálnych sietí, aj vďaka tomu, že máme investičný dlh a tak ďalej a tak podobne, slovenské duševné zdravie potrebuje pomoc tu a teraz. Nielen tie akútne prípady, ale aj prevencia, ktorá vie zamedziť tomu, aby tie ďalšie akútne prípady pribúdali. Hádam nemusím pripomínať, že prevencia šetrí ďalšie, budúce náklady. Také je to jednoduché, čím skôr to zasanujete, tým menej toho potom budete musieť riešiť. Žiaľ, ministerstvo zdravotníctva namiesto toho, aby urobilo naozaj maximum preto, aby tá pomoc bola čo najdostupnejšia, podporuje kastovníctvo. Ministerstvo zdravotníctva priamo na svojej pôde nielenže dáva priestor, ale prispôsobuje tvorbu legislatívy osobným záujmom naozaj úzkej skupiny ľudí, osobným záujmom, kedy nejde o pacienta, o pacientku, o klienta a o klientku, ale o ich partikulárne záujmy. A táto skupina je vedená istým nemenovaným docentom, zhodou okolností bývalým spolupracovníkom ŠtB, čo je podľa mňa v priamom rozpore s charakterovým a morálnym vybavením osobnosti psychológa. Títo ľudia, ktorí sú zoskupení okolo tohto pána, nielenže hrajú na seba a nekompromisne presadzujú ideu, že existujú väčší a vyvolenejší odborníci než tí ostatní odborníci, čo je bulšit, prepáčte, ja rozumiem, že pre niekoho je náročné zliezť z vlastného piedestálu po tom, čo si ho roky pestujete, tak si prikladáte a tak si hoviete v tej svojej dôležitosti, ale je to paradox. Paradox, keď si uvedomíte, že rozprávate o psychológoch, že niekto nevie pozrieť ďalej za svoje vlastné záujmy. Ešte raz, skupina, ktorej nejde o pacientov a pacientky, lebo keby šlo skutočne a úprimne, tak dnes sa nerozprávame o zákone o psychologickej činnosti, ale rozprávame sa o zákone o psychologickej a psychoterapeutickej činnosti tak, ako to bolo pôvodne mienené, nie o tomto. Ale to by muselo platiť keby bolo keby a keby sme nezotrvávali v stave, kedy sa klinická psychológia prezentuje ako nadradená všetkým ostatným psychológiám. Tento naratív, bohužiaľ, zotrváva a ministerstvo zdravotníctva ho živí a je to viac než škodlivé, pretože neexistuje akože psychológia a potom tá pravá psychológia je psychológia klinická a všetky ostatné psychológie sú si rovné. To, že jedna je viac psychológia a ostatné sú menej psychológie, tak to naozaj nefunguje. Klinická psychológia je iba jednou zo špecializácií. Bodka. Na záver, nechcem vás už dlhšie zdržiavať, lebo sú aj ďalší kolegovia, ktorí sa chcú zapojiť do diskusie, chcem naozaj úprimne a osobne pozdraviť všetkých školských, pracovných, poradenských, dopravných psychológov a psychologičky, ktorí vo svojej pracovnej každodennosti robia maximum pre svojich klientov a klientky, pre pacientov a pacientky, robia najlepšie ako vedia, ako môžu, resp. nerobia svoju prácu, robia svoje poslanie a za to si ich neskutočne vážim. Ďakujem im za to, že to robia aj napriek tomu, že štát, systém, vláda, legislatíva v mnohom hrá proti nim a títo ľudia nesú na svojich pleciach slovenské národné, keď už teda je to také moderné dávať všade nálepku, slovenské národné duševné zdravie. A, samozrejme, zdravím aj forenzných, zdravím aj akademikov a zdravím aj klinických psychológov, tých, ktorí majú skutočne na prvom mieste ľudí, pomoc ľuďom a nie samých seba. Ďakujem za vašu prácu, veľmi si ju vážim. No a na záver, keďže vystupujem za klub Progresívneho Slovenska, tak musím povedať, že klub PS novelu zákona o psychologickej činnosti nepodporí, keby som prehliadol ten proces a keby som prehliadol ten na kosť ohlodaný obsah, tak akosi sa nám tam objavil prílepok nesúvisiaci, o ktorom bude rozprávať kolega Oskar Dvořák. Ďakujem. (Potlesk.)