Michal Sabo — vystúpenie v rozprave, 33. schôdza

Ďakujem, pán predsedajúci, opäť za slovo. Ja som neplánoval v tomto druhom kole vystúpiť, mal som pocit, že v tom prvom vystúpení za klub, v tom tridsaťminútovom, že som využil všetok čas a priestor, ktorý som chcel k tejto téme, ale som rád, že sa rozprávame o duševnom zdraví a že tu vznikla síce taká jednostranná debata, lebo druhá strana mlčí a svedčí, ale že to je, tejto dôležitej téme venujeme toľko času na tejto pôde, je vzácne. Dovolím si jednak sa ospravedlniť za to slovo „zvracanie", som netušil, že fyziologické procesy sú také citlivé, ale potom som si vlastne spomenul, že Martina Šimkovičová bola v Slovenskej národnej galérii a tiež s tým mala problém. Takže ospravedlňujem sa. A vrátim sa k tomu výroku pána predsedajúceho, že teda psychológovia a psychiatri nemajú robiť politiku. No vec sa má tak, že psychológovia konkrétne a psychoterapeuti, teda odborná verejnosť sa snažila robiť v prípade tohto návrhu tohto konkrétneho zákona robiť politiku. A robili naozaj všetko, čo mohli, a vynaložili veľa síl a energie, času do toho, aby z toho zákona vytiahli esenciu toho najlepšieho možného. Ale musím sa vrátiť k tomu, že s akou odozvou sa stretli. Ja som to hovoril vo svojom prvom vystúpení. Odborná verejnosť organizovala po zverejnení teda toho návrhu aj hromadnú pripomienku, ktorú podporilo 4 500 približne ľudí, fyzických aj právnických osôb, no a pripomínam, že táto hromadná pripomienka nebola akceptovaná, resp. išla na vládu s rozporom, ktorý nebol odstránený. Čiže sa vraciam k tomu, že ako si ministerstvo zdravotníctva, poťažmo vláda, váži odborný hlas, hlas odborníkov a odborníčok k téme, keď nie je schopné s nimi ani korektne komunikovať, ani im povedať, že dobre, skúste nabudúce, alebo neviem čo. Ale oni nedostali ani zápisnicu z medzirezortného pripomienkového konania, z rozporka, hej? (Reakcia navrhovateľa.) No tak dokážte, že bola odoslaná. (Reakcia navrhovateľa.) Ale tak mi, tak dokážte, že bola odoslaná. Dajte mi podateľňu, čas, kedy, pod akým číslom, dokážte to. A, no a druhá časť toho, čo pán Gašpar povedal, teda že psychológovia a psychoterapeuti a psychiatri nemajú robiť politiku, tak predpokladám teda, že pán predsedajúci narážal na otvorený list, ktorý bol poslaný predsedovi vlády. Ja viem, že je to citlivé písať nejaký otvorený list, ale títo odborníci, o ktorých sa rozprávame, majú čísla, majú dáta a oni vidia, čo ten zhrubnutý jazyk a to, ako sa politici, špeciálne koalície, správajú vo verejnom priestore, ako deformujú diskusiu, aký jazyk používajú, ako sa vyjadrujú a po každej jednej homofóbnej, mizogýnnej, hocijakej inej poznámke vidia, aký dopad to má na duševné zdravie ľudí tejto krajiny. Špeciálne na mladých ľudí a na ľudí, ktorí sú buď teda deti v predškolskom, školskom veku, aj predškolskom podotýkam, alebo sú na stredných školách, a my nemáme pre nich dostačujúcu záchrannú sieť, ktorá by im v tých stavoch, ako sa cítia a ako im je, pomohla. Veď o tom celý čas rozprávame. A keď raz odborníci a odborníčky vidia, že haló, my nemáme kapacity na to, aby sme pomohli všetkým, napríklad OZ-ko, ktoré prevádzkuje najväčšiu linku pomoci, internetovú poradňu pre mladých ľudí, hovorí, že každý, neviem koľký, šiesty-siedmy telefonát môže byť iba obslúžený, tak aký ďalší dôkaz potrebujete o tom, aby ste povedali, že dobre, urobíme krok alebo dva, alebo tri späť, spomalíme, lebo to má dopady. A potom sa stane niečo ako Spišská Stará Ves, stane sa dvanásťročný chlapec, ktorý si vezme život kvôli homofóbnej šikane, a prejde to tým spravodajským cyklom, niektorí citliví politici a političky k tomu dajú stanovisko, koaliční väčšinou nie, lebo veď museli by si priznať trošku viny a ideme ďalej, a ideme ďalej bez povšimnutia. A potom sem príde takýto mačkopes, ktorý nič nerieši, nerozširuje podľa toho pôvodného zámeru dostupnosť k zdravotnej starostlivosti, naopak ju zužuje, po prvé, ten požadovaný cieľ, ktorý mal byť, že sa rozšíri mimo zdravotníctva pomoc, robí naopak, hej, zužuje sa. Spomínali sme s kolegyňou Kalmárovou že psychodiagnostické testy, to opäť pohorelo. Dva ciele, ktoré boli v pláne obnovy a odolnosti v rámci duševného zdravia, končia absolútnym fiaskom. A potom dnes na vláde bola teda informácia o priebežnom plnení úloh akčného plánu duševného zdravia na roky ´24 až 2030. No ja mám paniku z toho pri tej kvalite tej parlamentnej, teda nie parlamentnej, politickej práce a odbornej práce, ako sledujeme, o čom sa rozprávame, že ako tento akčný plán dopadne. Ja naozaj mám dôvodné obavy, ako horíme a ešte horieť budeme. A my tu nerozprávame len o verejnom jazyku, o tom, aká, aký problém je šikana a nedostupnosť starostlivosti, my tu máme kopec ďalších stresových faktorov špeciálne pre mladú generáciu, ktorá vôbec nie je obsiahnutá, na ktorú ministerstvo zdravotníctva nielenže v tejto práci, ani pri tomto zákone nemyslí. Ja sa pýtam, dokedy tu budeme sa, no niekto si dovolil kritizovať nejakého politika, že povedal neviem čo alebo, alebo čo. To je, to je to, čo vy v tom čítate? Že niekto vás kritizuje kvôli tomu, ako komunikujete, namiesto toho, aby ste si z toho zobrali, že aha, máme problém, urobme krok späť a začnime s čistým štítom. Dobre, veď sa dohodnime. Máme spoločenskú dohodu, že od zajtra začíname korektne, zabudneme, čo bolo, bolo, nikto nebude už vyhadzovať nikomu nejaké suky a neviem čo, ale poďme už niečo robiť. Poďme konečne niečo robiť. Čo viac potrebujete? Ďalšiu tragédiu, ďalších osem tragédií? Čo ešte potrebujete na to, aby ste si povedali, že robíme krok späť a ideme nanovo? Čo? Povedzte mi to. (Potlesk.)