Zora Jaurová — vystúpenie v rozprave, 22. schôdza

Ďakujem, pán predsedajúci. Vážená pani ministerka, vážené kolegyne, kolegovia, ďakujem vlastne všetkým, ktorí to tu vydržali. Nebolo to vôbec veselé stretnutie dneska. A vlastne bolo tu naozaj veľmi veľa povedané o tom, aké všelijaké dôvody existujú na odvolanie pani ministerky. A určite by sa dalo ešte pokračovať, ale asi to už nemá v tejto chvíli žiaden zmysel. Ja by som teda na záver tejto rozpravy chcela byť vlastne taká veľmi osobná, nezvyknem to robiť, ale myslím si, že tu sa to možno hodí. Viete, pani ministerka, my sa vlastne vôbec osobne nepoznáme a nikdy sme nemali žiadnu možnosť ani osobne diskutovať, ani si vymeniť nejaké názory, že by som ako keby navnímala, ako vy rozmýšľate, takže aj kvôli tomu sa mi asi relatívne ťažko vciťuje do vášho vnútorného sveta, ale ja som sa naozaj niekoľkokrát úprimne počas aj tejto rozpravy, aj predtým pokúšala nejako pochopiť to, čo robíte, pochopiť, aké sú vaše ambície, aké sú vaše motivácie, plány, sny a možno je to taká profesionálna deformácia niekoho, kto sa celý život venuje dramatickým umeniam, že vlastne sa stále snažím hľadať tú motiváciu postavy. Ale podľa mňa to je aj základ ľudských vzťahov, medziľudskej komunikácie, nejakého spolužitia, že snažíme sa pochopiť, prečo ten druhý koná tak, ako koná. A ja vo vašom prípade mám trocha málo informácií, aby som to dokázala pochopiť, pretože nekomunikujete. A môžem sa snažiť psychologizovať, môžem teda si vás nakresliť ako tú filmovú postavu, ale asi to veľmi neprehlbuje moje pochopenie vás ako človeka. A možno keby ste aj dnes z tohto pultu nám povedali trocha viac o tom, aké sú tie vaše motivácie, prečo vlastne robíte to, čo robíte, čo chcete dokázať, aké sú tie vaše sny, tak by sme možno lepšie rozumeli vašim krokom a lepšie by sme možno aj chápali to, čo robíte, a možno by sme to až tak veľmi nekritizovali, lebo z toho, čo ste tu počuli, je vám asi jasné, že tomu naozaj nerozumieme. Len vy ste to nespravili, nespravili ste to ani dnes, nespravili ste to ani nikdy predtým a opäť ste zase len prečítali niečo, čo vám niekto iný napísal. A poviem vám aj ja niečo také osobného o mojich motiváciách, o mojich pocitoch. My tu totižto dnes ako opozícia, ako tí, čo navrhujeme ten návrh na vaše odvolanie, máme oveľa ťažšiu úlohu, ako by sa vám možno mohlo zdať, lebo vy si možno myslíte, že áno, celý deň vás tu kritizujeme, to je veľmi ľahké, my nemáme zodpovednosť, vy ju máte. Ale viete, ja sa pohybujem v kultúre už veľmi dlho a za každým jedným z tých bodov, o ktorých sme tu dnes debatovali, vidím všetkých tých ľudí, ktorých sa to týka, vidím všetku tú zmarenú energiu, ktorá je za tým. Vidím zničené úsilia, vidím udupané nádeje ľudí, ktorí v kultúre pracujú. A v ten dnešný deň to nebola len nejaká naša správa o vašich zlyhaniach, to bola podľa mňa veľmi smutná správa o stave slovenskej kultúry. A verte mi, a nehovorím to teraz ako kritiku, hovorím vám to ako nejaký môj pocit, že každá jedna časť toho, čo sa tu dnes preberalo, mňa napríklad úprimne bolí. A ja sa tak znova teda zamýšľam nad tým, že prečo ste sa tu dnes ocitli a ako sa pri tom cítite. Určite to nie je príjemné, ja tomu rozumiem. Ja dokonca viem veľmi dobre, aké ťažké je pre ženu v politike pracovať často veľmi tupom a hostilnom mužskom prostredí, a dokonca viem veľmi dobre aj to, aký komplikovaný je rezort kultúry, koľko obrovských eg musí človek každodenne manažovať a koľkí ľudia – vlastne niekedy aj všetci – majú pocit, že kultúre rozumejú a majú k nej čo povedať. Ja viem, že to nemáte ľahké. Ale viete to aj vy? Byť ministrom je služba – to je také klišé, ktoré sa hovorí, ale ono je to naozaj tak. A podľa mňa sa tá práca dá robiť iba vtedy, ak má, dá sa robiť dobre iba vtedy, ak má človek elementárnu pokoru a úctu k tomu a k tým, čomu a ktorým má tú svoju službu poskytovať. A ja sa obávam, že tu bude skutočné jadro problému, ktorý tu dnes od rána riešime. Ja keď som nastúpila do tohto parlamentu, tak som si dala také predsavzatie, že sa budem snažiť každý jeden deň za každých okolností pristupovať ku každému jednému poslancovi so základnou úctou a rešpektom voči jeho osobe, a to bez ohľadu na to, ako veľmi s ním nesúhlasím, alebo aj keď urobí nejaké strašné veci, ktoré sa mi nebudú páčiť, a nehovorím, že to bolo iba hlboko morálne rozhodnutie. Ono bolo aj veľmi pragmatické, pretože v jednej chvíli som vlastne pochopila, že ak nedokážem sa takto k ľuďom tu chovať, tak tu nebudem vedieť existovať štyri roky a tá moja misia, kvôli ktorej tu som, nebude mať zmysel. Vy ste sa skúsili niekedy nad svojou prácou zamyslieť z tohto uhla pohľadu? Skúsili ste si odpovedať na otázku, či máte rešpekt a úctu ku kultúre v celej jej šírke, či máte rešpekt a úctu k ľuďom, ktorí ju tvoria, k ich pohnútkam, k ich plánom a k ich snom? Má vaša misia zmysel? Skúste si položiť túto otázku. Asi si ju nepoložíte teraz, ale možno niekedy, keď budete sama, keď budete rozmýšľať nad svojou budúcnosťou, nad tým, čo po vás ostane v slovenských politických dejinách. Má vaša misia zmysel? Má zmysel aj pre niekoho iného ako pre vás? A úplne na záver a možno pre inšpiráciu, ale aj preto, aby tu zaznela aj nejaká stáročiami overená múdrosť, nie iba tie naše dočasné. Ešte jedna krátka Ezopova bájka. Bájka o kavke a orlovi. Kavka videla, ako sa orol na svojich silných krídlach vzniesol dolu, chytil do pazúrov jahňa a odletel s ním do svojho hniezda. Kavka si povedala, že aj ona je dosť veľká a silná na to, aby dokázala urobiť to, čo urobil orol. A tak sa s veľkým šuchotom peria a zúrivou náladou rýchlo spustila na chrbát veľkého barana. Keď sa však pokúsila opäť vzlietnuť, zistila, že sa jej nepodarí ujsť, pretože sa jej pazúry zamotali do baranovej vlny. A baran si sotva všimol, že tam kavka je. Pastier uvidel trepotajúcu sa kavku, pribehol, chytil vtáka a pristrihol mu krídla. Večer dal kavku svojim deťom na hranie.„Aký smiešny vták,“ povedali deti, „ako sa volá? “– „To je kavka, deti. Ale keby ste sa jej spýtali, povedala by, že je orol.“ Ďakujem.