Zora Jaurová — faktická poznámka, 22. schôdza

Ďakujem, pán predsedajúci. Ja som rada, pán poslanec Dostál, že nie iba ja dostávam tieto bezobsažné odpovede z ministerstva kultúry, vidím, že nás je viac. (Povedané so smiechom.) Aj ďakujem, teda že ste pripomenuli, aká je úloha opozície v tomto parlamente, lebo ja odkedy tu sedím, tak vlastne stále tu tak počúvam od tých koaličných poslancov, že prečo to berieme tak vážne, že oni asi nie sú zvyknutí na to, že opozícia si robí svoju prácu. Ale ja si myslím, že veľmi dôležitá a možno aj veľmi zaujímavá je tá paralela, ktorú ste robili s tými mečiarovskými časmi, a je celkom namieste spomínať ľudí, ako bol pán minister Hudec alebo pán Slobodník, lebo áno, oni mali takú podobnú ideologickú bázu ako tú, ktorú vidíme dnes, len ten rozdiel medzi tým, čo bolo vtedy, a tým, čo je teraz, je, že nech boli akokoľvek ideologicky na úplne inej strane, tak aj pán Hudec, aj pán Slobodník boli ľudia, ktorí v kultúre niečo urobili, ktorí napísali nejaké knihy, ktorí mali nejaké vzdelanie, hovorili svetovými jazykmi a vlastne tej kultúre aj rozumeli, len mali na ňu úplne iný názor ako povedzme máme my. Len, bohužiaľ, dnes nám vládnu ľudia, ktorí kultúre nerozumejú, ktorí nemajú ani potrebné vzdelanie, ani potrebný prehľad, a oni sú na to ešte hrdí. A to je to, čomu tu my dnes čelíme, prečo tu my dnes sedíme, pretože ja keď počúvam, ako pán Machala povie, že on chce vymazať kultúrnu pamäť Slovenska a vytvoriť novú, tak mňa mrazí v chrbte, lebo toto nie sú len ľudia, ktorí nemajú radi kultúru, ala oni ju nenávidia, oni nenávidia tých ľudí, ktorí tam pracujú, a tá nenávisť vždy splodí len ďalšiu nenávisť... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)