Vladimír Ledecký — vystúpenie v rozprave, 22. schôdza

Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, vážené kolegyne, kolegovia, ja som možno tuná jediný pamätník, keď som bol súčasťou toho, že kompetencie sa presúvali na samosprávu, teraz to ide naspäť, a preto si a už som bol niekoľko rokov starosta, keď sa to dialo, tak preto si dobre pamätám na to obdobie a dneska, keď to mám hodnotiť, že sa to presúva naspäť, tak treba si povedať, s akými očakávaniami sme tie kompetencie presúvali na obec a čo sa zlepšilo, alebo čo sa zhoršilo tým, že sa tie kompetencie presúvali na obec. No ja z vlastnej skúsenosti viem, že som prebral škôlku, ktorá mala dve triedy, nič iné tam nebolo a v každej jednej triede bolo lokálne vykurovanie a teraz tá škôlka má kapacitu 100 detí, je komplet zmodernizovaná, je tam všetko, čo má byť. Kapacita je tak vypočítaná, že deti od 2 rokov berieme do materskej škôlky. Takže keď niekto tvrdí, že samospráva z kapitoly školstva brala tie peniaze a presúvala niekde inde, tak určite, určite to nie je pravda, lebo všade na okolí poznám školy, ktoré úplne vyzerali inak, naozaj tí starostovia v nejakom tom stave tie školy prebrali, v nejakom v tom inom stave školy sú, nehovoriac o tom, že vtedy sa práve zmenilo, že voľbu riaditeľa zabezpečuje samospráva. Aj v tomto si myslím, že sa navolili kompetentní riaditelia, a tým, že tá samospráva mala čo do toho povedať, tak celé to nejakým spôsobom fungovalo. Keby to bolo na mne, aby som sa vyjadril k tomu, či schváliť ten presun kompetencií naspäť na štát alebo nie, tak poviem vám, že neviem sa celkom rozhodnúť a osobne si myslím, že to vôbec nie je podstatná vec, lebo rodičia si to vôbec nevšimnú a na deti to nemá žiadny vplyv. Samospráva a štát si to určite všimnú, lebo tie toky peňazí budú troška inak, ale nie je to až také, až také dôležité. Zachytil som, ako pán minister minule hovoril, že nabuptnáva, alebo narastá nám počet žiakov na špeciálnych školách, no tak, pardon, nie na špeciálnych školách, ale na základných umeleckých školách a tak ja si myslím, pán minister, že to je automaticky, lebo sa zmenilo financovanie centier voľného času tak, že tie obce a mestá dostanú tie peniaze bez toho, aby museli to centrum prevádzkovať. Tak prirodzene všetky obce alebo väčšina obcí a miest obmedzili to fungovanie centra alebo zrušili, lebo však tie peniaze v tých podielových daniach dostanú a je veľa činností, ktoré sa dajú presunúť pod základnú umeleckú školu a tí žiaci normálne funguje v systéme základných umeleckých škôl. Ja si stále spomínam, ako ma raz navštívili pracovníci Svetovej banky, ktorí robili pre našu vládu a prišli sa porozprávať o tom, ako funguje diagnostikovanie žiakov u nás v regióne a nestíhali si zapisovať, keď som im vysvetlil, že ako môžu byť správne diagnostikovaní žiaci, keď riaditeľka alebo zástupkyňa riaditeľky špeciálnej školy zároveň diagnostikuje tých žiakov a ona sa vlastne rozhoduje, že či tých žiakov umiestni do tej špeciálnej školy a tí ekológovia budú mať prácu, alebo ich pošle do normálnej školy, a tí ekológovia tú prácu nebudú mať, tak rozhodovala sa, ako rozhodovala. Čiže tí experti zo Svetovej banky boli prekvapení z našich slovenských špecifík a ja si myslím, že pri probléme základných škôl, materských škôl a celej tej problematiky naozaj treba vyjsť do tých regiónov a porozprávať sa s kompetentnými ľuďmi vždycky a stále. Ale moje vystúpenie nemá byť o tom, že čo v tom zákone je, ale moje vystúpenie má byť o tom, čo v tom zákone nie je. A rád by som v prvom rade povedal, že v tom zákone v podstate vôbec sa nič nerozpráva o reedukačných centrách, ako povedala jedna moja kolegyňa Tina Gažovičová, že pred pár mesiacmi generálny prokurátor vydal správu, dokonca žiadal, aby k tomu bolo zasadnutie v parlamente, lebo tvrdil podľa jeho pohľadu, že tie zistenia, ktoré boli, sú veľmi závažné a keďže u nás bolo, u nás v dedine bolo reedukačné centrum a dlhé roky som s ním žil, tak môžem povedať, že len 10 % z toho, čo vyjde na povrch, tých 90 % je tam skrytých, to znamená, že naozaj v tých reedukačných domoch máme obrovský problém a mali by sme sa tomu venovať. Jedná sa síce o 380 detí, ale viete, to nie sú hrušky alebo jablká, že kilo hore-dole, to sú ľudia a buď z nich ľudia vyrastú, z ktorých bude mať táto spoločnosť osoh alebo naopak, takže každý jeden zachránený človek je dôležitý a navyše tí, čo sa hlbšie tomu venujeme, vieme, že každý jeden žiak, ktorý je určený, alebo je v tom reedukačnom domove, každý jeden mal v rodine taký patologický jav, že naozaj za to nemôžu tie deti, ale za to môžu tie rodiny. A tie rodiny nieže nie sú schopné tie deti vychovávať a ochrániť, ale, naopak, im vyslovene škodia. To znamená, je na nás, na našej spoločnosti, aby sme tieto deti ochraňovali a aby sa im nestalo ešte niečo horšie, ako v tých rodinách zažili. A preto každý jeden mesiac, ktorý sa tomu problému nebudeme venovať, si myslím, že je stratený a kto iný sa má tých detí zastať, keď nie cudzí ľudia a práve v opozíciách, ktoré sa majú tomu venovať. Ďalšiu vec, ktorú vnímam a ktorú vnímam veľmi problematickú, je dvojzmenná prevádzka. Ja vám, pán minister, tu nebudem hovoriť o tom, že koľko žiakov, koľko tisíc žiakov je v dvojzmennej prevádzke, lebo naozaj to asi viete lepšie, ale tá dvojzmenná prevádzka určite nedosahuje takú kvalitu ako jednozmenná prevádzka, a preto si myslím, že treba robiť naozaj všetko pre to, aby sme vybudovali dostatok priestorov, aby tá dvojzmenná prevádzka bola v minimálnom režime a najlepšie v žiadnom režime. Nemáme dostatok priestorov ani na fungovanie školských klubov a práve v tých školách, kde to najviac potrebujú, kde je ten nárast žiakov najväčší. A takisto jedálne, ešte stále sa vydáva suchá strava spravidla v školách, kde sú Rómovia alebo Rómovia z vylúčených rómskych osád, lebo na ten nárast žiakov, tam neboli pripravení a nehovoriac o tom, že rovnako nám chýbajú materské škôlky, a práve zase tam v tých lokalitách, kde to najviac potrebujeme, kde ten nárast žiakov bol veľmi vysoký. A keď to skombinujeme, že tí žiaci chodia na dvojzmennú prevádzku, majú suchú stravu a navyše nemajú školské kluby, nemajú telocvične a nemôžu chodiť do tých predškolských zariadení, tak nám z toho vychádza, že my tým deťom nijakým spôsobom nepomáhame v tej integrácii. A viete, čo je najhoršie? Najhoršie je, že teraz počúvam od ministra sociálnych vecí, ako ide brať sociálne dávky, ktoré vychádzajú na jedného človeka 1,80 euro na deň, keď má zdravé ruky a nepôjde na aktivačnú prácu do inej obce pracovať, spravidla zberať smeti alebo odpadky, a teraz si predstavte, že on má, tá žena, lebo každý je evidovaný na úrade práce, lebo inak by musel platiť odvody, a teraz si predstavte tú ženu, ktorá má mnohopočetnú rodinu, manžel kdesi robí, ona je evidovaná na úrade práce, a teraz deti chodia na dvojzmennú prevádzku, majú suchú stravu, menšie deti nemajú kde chodiť do škôlky, nechodia do škôlky, čo si tá žena má počať. Ako môže ona prijať tú aktivačnú činnosť v inej obci, aby vypadla z domu na pol dňa, alebo sa pýtam, čo tie deti medzitým budú robiť? Aká bude starostlivosť? Čo tá naša spoločnosť tým dokáže? Ako tomu pomôžeme? Takže naozaj treba ísť do tých regiónov, pozrieť sa na tie konkrétne prípady a niekedy zvážiť, či to rozhodnutie od stola na prvú je naozaj také úžasné a povedať, kto má zdravé ruky a zdravé nohy, bude pracovať. Nie vždy, nie vždy je to tak. A poslednú vec, ktorej by som sa chcel dotknúť, to je to, čo je v tom zákone, a to je národnostná škola. Ja si myslím, že to je nápad, ktorý nám segregáciu nijako nevyrieši a naozaj keď chceme, aby tie deti sa kdesi posunuli a posunuli sa tým správnym smerom, tak ja si osobne myslím, že funguje celodenné vzdelávanie, celodenné vzdelávanie je cesta z tohto kruhu. To znamená, že musíme im zabezpečiť, aby chodili do materských škôl. Musíme im zabezpečiť, aby chodili do školy, musíme im zabezpečiť, aby chodili a vytvoriť podmienky, aby chodili do toho klubu detí, podľa možnosti do tej základnej umeleckej školy a na krúžky a tak ďalej. A keď to vieme zabezpečiť a udržíme tie deti v tej škole viac ako tých povinných štyri hodiny, ktoré ich to tam nebaví alebo päť hodín vyučujúcich, ktoré ich to tam nebaví, tak vtedy vieme z tých detí niečo vykresať. A to sú moje skúsenosti, ktoré podľa mňa veľmi fungujú, len to nesmieme robiť formálne, ale musíme to robiť so zanietením reálne a musíme motivovať všetkých aktérov od starostu, cez učiteľov, riaditeľov a všetkých aktérov k tomu, aby to nejak tak fungovalo a vtedy si myslím, že nejaké výsledky sa dosiahnu. Ďakujem pekne.