Zora Jaurová — iné vystúpenie, 9. schôdza

Vážené kolegyne, vážení kolegovia, čo dodať? (Povedané so smiechom.) My tu už vlastne druhý deň rokujeme o jednom zákone, a teda konečne skončilo prvé čítanie zákona o FPU, a tento ďalší zákon je v podstate analogický. Je to také déja vu a vlastne by sme tu mohli celú tú rozpravu s menšími obmenami vlastne zopakovať znovu, tak to si asi ušetríme. Ja iba veľmi stručne zhrniem, že všetky tie výhrady, ktoré, tie... najmä tie procesné výhrady, ktoré sme mali k tomu prvému zákonu, máme aj k tejto novele zákona o Audiovizuálnom fonde, pretože opäť ide o poslanecký návrh, ktorý neprešiel medzirezortným pripomienkovým konaním, a opäť teda tá dôvodová správa neuvádza ani dáta, ani analýzy, ani nič podobné. A hovorím, že znovu by sme tu mohli hovoriť o tom, že prečo vlastne vládne politiky sa realizujú cez poslanecké návrhy, ale o tom sme už asi dnes diskutovali dosť a asi sme túto tému vyčerpali, pretože na tieto otázky nedostávame odpovede. Ja možno využijem túto príležitosť na taký príbeh o Audiovizuálnom fonde, alebo vôbec príbeh, ktorý veľmi často rozprávam v zahraničí. Ja sa naozaj venujem kultúrnym politikám a financovaniu kultúry celkom dlho a musím povedať, že príbeh slovenského Audiovizuálneho fondu je v niečom veľmi zaujímavý, veľmi výnimočný a z hľadiska kultúrnych politík v zásade aj signifikantný, pretože hovorí o tom, ako dobré politiky môžu priniesť výsledky v relatívne krátkom čase. My vždy keď, ako keby štát, keď prijíma nejaké politiky, tak veľakrát ten horizont, v ktorom sa ukazujú tie výsledky, nie je až taký rýchly, a tento príbeh Audiovizuálneho fondu hovorí o tom, že keď sa proste robia dobré politiky, tak tie výsledky sa ukážu veľmi rýchlo. Určite sa mnohí z vás pamätajú, že začiatkom tohto tisícročia, v tých dvetisícich rokoch boli také, bolo také obdobie, kedy sa na Slovensku nenatočili za niektoré roky, nenatočil ani jeden film, a ten dôvod bol, že... bol, tie dôvody boli, samozrejme, rôzne, jedným z hlavných bol práve, nazvime to, riadený krach filmových štúdií na Kolibe a v podstate rozpad celého audiovizuálneho sektora a vlastne reakciou aj na túto pomerne alarmujúcu situáciu v slovenskej audiovízii, ktorá ako keby na nejaký čas prestala existovať, boli snahy tej odbornej obce o založenie moderného verejnoprávneho, nezávislého fondu. Tento fond vznikol tak, ako by podľa mňa takéto fondy vznikať mali, tak ako by sa takéto politiky realizovať mali. Vznikol vlastne zdola, vznikol na ná... na návrhy a na diskusiu z odbornej obce, vznikol v roku 2008 a v roku 2009 udelil prvé granty. A to znamená, že reálne existuje koľko? Možno 14-15 rokov? Pamätáte sa, keď som hovorila, že boli roky, kedy sa nenatočil ani jeden film. No v roku 2022 vzniklo na Slovensku 50 filmov pre kiná, a nielen to, ale v rokoch 2015 až 2019 bol slovenský audiovizuálny trh za toto obdobie vyhodnotený ako najrýchlejšie rastúci trh v celej Európe podľa údajov European Audiovisual Observatory, ktoré sleduje celú Európu, teda nielen Európsku úniu, je to tá Beyond EVE Europa, a bol to naozaj najrýchlejšie rastúci trh s nárastom za toto obdobie 17,8 %, čo je z ekonomického hľadiska veľmi rapídny nárast. Výsledok už po niekoľkých rokoch, odkedy Audiovizuálny fond začal fungovať, bol, že nielen že sa začali nakrúcať filmy, nielenže ten audiovizuálny priemysel rástol, ale tie filmy postupne začali získavať aj ceny na medzinárodných festivaloch, začali byť medzinárodne známe, slovenskí producenti začali robiť koprodukcie medzinárodné, pretože to je jediný spôsob, ako dnes točiť filmy. A napriek tomu, že tá doba nepraje veľmi nárastu divákov v kinách, tak vlastne tie slovenské filmy si začali získavať aj divákov. A práve preto, že na začiatku tých dvetisícich rokov tu bola taká zlá situácia, tak sa tá slovenská, slovenská audiovízia dá chápať aj ako také laboratórium a v zásade príbeh Audiovizuálneho fondu napriek tomu, že v začiatkoch si prešiel takými detskými chorobami, ktoré vôbec neboli jednoduché, kde vlastne hneď v začiatkoch bolo treba odstraňovať veľmi zásadné konflikty záujmov o ktorých sa tu dnes celý deň bavíme, tak je to naozaj úspešný príbeh dobrých politík. A toto treba mať na pamäti pri tých debatách, ktoré tu vedieme a ktoré sú určite prínosné. Toto treba mať na pamäti, že špeciálne tá audiovízia je dobrý príklad, pretože to na rozdiel možno od aktivít, ktoré podporuje Fond na podporu umenia, ktoré sú umelecké a ktoré sú menej merateľné, tak audiovízia je predsa len priemysel a ten priemyselný cyklus je oveľa ľahšie merať a aj tie výsledky je oveľa ľahšie merať. Rozumiem tomu, že existuje nejaká snaha zjednotiť povedzme tie dozorné komisie, aj keď si nemyslím, že je argument povedať, že aby obidva fondy fungovali rovnako, lebo tie dva fondy nie sú rovnaké ani náhodou, kým Fond na podporu umenia majoritne rozdeľuje verejné prostriedky, Audiovizuálny fond, doňho prispievajú rôzne typy prispievateľov, čiže len časť jeho prostriedkov pochádza zo štátneho rozpočtu a relatívne významná časť tých prostriedkov pochádza od rôznych iných typov prispievateľov, ako sú napríklad televízie, prevádzkovatelia retransmisie a tak ďalej a tak ďalej. To znamená, že, ja nehovorím, že to je argument pre alebo proti, ale, ale nie sú to rovnaké fondy a tým pádom nemusia mať rovnaké orgány. Čo sa týka toho, že vo fonde sú nejaké, nejaké kontroly, to je podľa mňa štandardná vec. Zatiaľ vždy, vlastne pokiaľ aj nejaké nejasnosti boli, tak zatiaľ vždy tie kontrolné mechanizmy, ktoré má štát k dispozícii, fungovali a špeciálne pri audiovízii ten charakter tých projektov, ktoré ten fond podporuje, je relatívne komplikovaný, pretože sa bavíme o naozaj veľkých projektoch, ktoré sa realizujú počas dlhého časového obdobia, ktoré sa realizujú v medzinárodných koprodukciách, a veľmi ľahko môžu vzniknúť aj nejaké nejasnosti ohľadne vyúčtovaní. To znamená, že ja určite a myslím si, že aj celý audiovizuálny sektor podporuje to, aby tie kontrolné mechanizmy boli niekoľkostupňové, niekoľkovrstvové a aby sa naozaj zaručilo to, že, že štátne peniaze sa vynakladajú v súlade so zákonom. Takže na základe vlastne všetkého toho, čo sme tu dva dni hovorili, ja opätovne si myslím, že, že takýto zákon, ktorý je predložený, by sa mal predkladať iným spôsobom, a tak isto ako pri tom prvom zákone by som chcela za klub Progresívneho Slovenska požiadať predkladateľov o stiahnutie návrhu a o jeho predloženie v štandardnom režime s medzirezortným pripomienkovým konaním, kde budeme vedieť vlastne si vyjasniť to, že či takýto zákon je potrebný, alebo nie je potrebný. Ďakujem pekne.