Ján Horecký — vystúpenie v rozprave, 6. schôdza

Pán predsedajúci, ďakujem za slovo. Vážený pán podpredseda vlády, pán minister, vážené dámy a páni, nedalo mi nevystúpiť, keďže v čase, kedy bola prinesená do tejto snemovne veľká novela školského zákona a príslušných zákonov som bol slúžiacim ministrom školstva, hoc len krátky čas, tak v tom čase som mal príležitosť naskočiť do rozbehnutého vlaku, dobiehať dokonca jeho meškanie a opravovať niektoré nedostatky. Takto pred rokom som musel novelizovať školský zákon práve kvôli transformácii zariadení poradenstva a prevencie, ako o tom hovorila pani Kalmárová. Išlo presne o personálne limity, požiadavky, ktoré stanovovali minimálny počet piatich fyzických osôb na plný úväzok alebo troch pri špecializovaných zariadeniach poradenstva a prevencie. Predstavte si, že toto sa dialo v novembri, decembri, pričom účinnosť zákona bola od 1. januára 2023. Je to typický príklad, kedy horlivosť, hoc aj s dobrým úmyslom, ak ju nesprevádza znalosť problematiky, vedie k nevykonateľným ustanoveniam zákona. Nevedel som si predstaviť, podobne ako mnoho ľudí na Slovensku, že odborníci, ktorých potrebujeme a ktorí sú zamestnaní na čiastočné úväzky aj v nejakých iných inštitúciách, dajú v tej neistej dobe rozpadu vlády výpoveď a nastúpia na plné úväzky do zariadení transformovaných prevencie a poradenstva, ktoré boli aj z politických dôvodov spochybňované, boli predmetom zbytočného politického zápasu, pretože tak ako to už bolo spomínané viackrát, tento zákon, táto úprava, myslím aj ten školský zákon, ktorý som predkladal, aj táto dnešná novela sú nadčasovou vecou, ku ktorej sa táto republika musí konečne prihlásiť. Predstavte si, že títo odborní zamestnanci v zariadeniach poradenstva a prevencie celé roky pracujú bez akýchkoľvek štandardov. Jednoducho tak, ako ktorý z nich vyštuduje na svojej vysokej škole, ako ktorý z nich sa postaví k požiadavke a k potrebe klienta, teda príde rodič s dieťaťom, referuje o ťažkostiach, ktoré má, tak tak ako sa postaví, ako si to vyhodnotí sám od seba, bez akýchkoľvek štandardov, tak to bude. Viedlo to k takej praxi, že takému turizmu do poradní, kedy rodič obiehal jednotlivé poradne, kým nedostal tú pečiatku s tým papierom, ktorý chcel. Bola tam veľmi nízka prepojenosť spolupráce medzi školami a medzi, kde sa vlastne tie problémy prejavujú, ktoré deti majú, a medzi týmito poradňami. Nebola tam žiadna dôležitá pupočná šnúra, ktorou by všetky informácie boli pospájané a dali do obrazu. Hovorím vám to naozaj veľmi jednoduchým laickým jazykom. Predstavte si maminu, ktorá príde s dieťaťom, s ktorým sa niečo, niečo deje, ktorí sa trápia, príde do poradne a na základe svedectva dieťaťa interpretuje celú tú situáciu. Situáciu, ktorá sa odohráva v škole. Škola o tom ani nemusí vedieť. Zrazu príde do školy papier s pečiatkou, takto máte postupovať. Z môjho pohľadu odborníka na vzdelávanie to bol hrubý amaterizmus, ktorý vznikol z toho, že toto bolo za chrbtom záujmu politikov, za chrbtom záujmu tejto republiky. Podobne ako školstvo. Jednoducho dnes je to ďalší krok k tomu, aby boli prijaté riadne štandardy, aby bolo transparentné financovanie, aby to financovanie malo hlavu a pätu, aby to nebolo naozaj iba na počet klientov, čo zvádzalo k tomu, že si zariadenia poradenstva a prevencie financované zo samospráv, z originálnych kompetencií, ktoré to nemuseli vnímať, tieto samosprávy, pri svojich problémoch ako svoju prvú prioritu. Tie to vnímali ako vec štátu, tak neposkytovali dostatočné prostriedky. Aká je na to odpoveď ľudí, ktorým záleží na svojej práci? Žiaľbohu, zvádzala k zlej praxi naháňania počtu klientov na počet bez ohľadu na to, aká by mala byť systematická starostlivosť. Naproti tomu štátne zariadenia pracovali úplne inak. Nikam sa neponáhľali, ony boli financované najmä podľa výkonu, nie podľa počtu klientov. A táto disproporcia poskytovateľov prakticky rovnakej služby, ale principiálne iným spôsobom a za iných podmienok vo veci, ktorá je prioritou, mala by byť prioritou, je deklarovanou prioritou tohto štátu, poskytnúť každému dieťaťu vzdelávanie, maximalizovať jeho, jeho potenciálne úspešnú dráhu prispôsobením tomu, čo to dieťa potrebuje, to, čo tak jedným slovom nazývame inklúzia v tom dobrom slova, najlepšom slova zmysle chápania, tak aby sme sa posunuli niekam inam, než sme dnes aj podľa posledných výsledkov PISA. Preto teraz zopakujem to, čo som už povedal predtým, aj poslanecký klub KDH bude hlasovať za tento zákon, nielen preto, že je to pokračovaním systematickej práce, na ktorej poli som odviedol aj ja, keď som mal tú príležitosť a česť slúžiť ako minister, obrovský kus práce, ale preto, že to je potrebné pre túto krajinu a pre deti, ktoré v tejto krajine žijú. Ďakujem za slovo. (Potlesk.)