Dávid Dej — vystúpenie v rozprave, 61. schôdza

Ďakujem veľmi pekne. Ak sa pokúsim byť stručný, vážený pán minister, kolegovia a kolegyne. Samozrejme, by som neúplne opakoval to, čo už tu bolo povedané, lebo ja samozrejme súhlasím s mojimi predrečníkmi a predrečníčkami. Ja sa to pokúsim zase z takého kontextu možno toho, že nie je to až tak dávno, keď som sám maturoval. Nie je to ani 10 rokov dozadu, ale teda prečo to hovorím, je, že tiež som bol súčasťou toho školského systému, ako dajme tomu žiak a študent, a preto si myslím, že teraz z pohľadu možno nie odborníka, ale práve naopak toho človeka, ktorý je žiakom a študentom, mám k tomu, čo povedať. A poviem aj taký možno vlastný príbeh. Ja som to spomínal. Jednoducho, prečo sa mladí ľudia radikalizujú? Samozrejme, by to mohlo byť na debaty dlhé niekoľko hodín. Ale to, prečo sa to deje, je častokrát jednoducho preto, že človek sa ocitne v zlej sociálno-ekonomickej situácii a tak ďalej. Jednoducho, častokrát narazí na ten systém, či už právom alebo neprávom. A ja si pamätám, že keď som bol vo veku niekde medzi 16, 17, 18 rokov, teda plus mínus niekde na tej strednej škole, keď som mal maturovať. Ja som to minule spomínal, boli sme v takej zlej životnej situácii, že sme sa takmer ocitli na ulici, nie doslova, ale takmer. Nemali sme veľmi kde ísť a tam človek čaká, že pomôže ten štát a podobne a tá pomoc neprišla. Ja vlastne úplne chápem, prečo sa mladí ľudia častokrát radikalizujú. Je to pocit hnevu, frustrácie, beznádeje. Je tam už tá taká revolta v tom človeku a podobne. A na tom akokeby možno ani nie je nič zlé, lebo potom človek má aj tú chuť možno niečo zmeniť a podobne a je to jeden z tých dôvodov, prečo vôbec som aj ja išiel do politiky. Či už sú to aj sociálno-ekonomické témy, vzdelávanie a tak ďalej. No a tu ja práve vidím ten problém, keď ten štát nepodá tú pomocnú ruku, či už v tých sociálno-ekonomických otázkach alebo naopak možno zlyháva ten vzdelávací systém. Nechcem hovoriť o školstve ako takom, lebo to by tiež boli debaty na dlhé hodiny a mohli by sme sa baviť o tom, aké zásadné reformy by školstvo potrebovalo. Veľmi rád by som tú debatu niekedy dal, ale teda chcem povedať to, že ja vnímam školu ako ten bezpečný priestor, že práve škola by mala byť tým bezpečným miestom, lebo nie všetci majú možno doma ten bezpečný priestor alebo niekde inde. A žiaľ, vidíme to, že nie je tomu úplne tak. No a môžem sa opýtať, prečo, ale ja by som chcel povedať, čo by tomu mohlo pomôcť. A situácia je taká, že dnes bola tu spomínaná mediálna výchova a tak ďalej, ale ja mám pocit, že tým, že aj tie školy sú v zásade úplne apolitické, tak tam ani nie je priestor na nejakú spoločenskú debatu. Ja nehovorím, že školy teraz majú robiť propagandu jednej onakej takej strane, samozrejme, že nie, ale práve škola by mala byť tým priestorom, čiže je to nejaká občianska náuka alebo podobne, kde sa dá moderovaným spôsobom, kde učiteľ tú diskusiu o spoločnosti, o politike a tak ďalej moderuje. A mohli by sa ľudia o tom baviť, len viete, že keď nemôžete sa ani v škole o tom baviť, ani doma a prídete na sociálne siete, samozrejme, vidíte tam politikov a političky, ktorí proste vedia vykresliť tú emóciu, zlosť a podobne, tak tí mladí ľudia častokrát sa v tom nájdu, vidia sa, lebo sú nahnevaní na celý svet. Majú proste pocit nejakej revolty a podobne, chcú dobyť celý svet. Však ja som nebol v zásade iný, nikdy som sa našťastie neradikalizoval ku krajnej pravici, že s týmto som ja našťastie problém nemal, ale viem to pochopiť, prečo sa to deje u mnohých mladých ľuďoch, že vidia jednoducho tie vzory tých politikov, ktorí šíria nenávisť a podobne. No a teda, čo s tým? Samozrejme, bolo by najlepšie, keby politici a političky sa nad tým zamysleli, ale tak vieme, ako fungujú tie algoritmy na Facebooku a podobne. Toto úplne nehrozí. No ale tu je práve od toho tá škola, aby mohla poskytnúť ten bezpečný priestor, aby sa mladí ľudia mohli baviť hoc aj kriticky o tom, akým spôsobom, z čoho sú frustrovaní a podobne. A samozrejme, ideálne keby štát vedel responzívne, teda adresne riešiť sociálno-ekonomické problémy v tej rodine. A ja som teda chcel navrhnúť jedno to riešenie. Nemám veľa času, ale teda chcem hovoriť o islandskom modeli. Netvrdím, že toto, čo tu priniesol pán minister, je ako celok zlé. Ono to nie je zlé, veď sú tam dobré veci, bolo to tu spomínané, ale samozrejme ten problém je tak komplexný, že to nevyrieši jeden návrh zákona, hoc by bol geniálny. A ja teda spomeniem, čo pomohlo mne v tej dobe a ako som ja dajme tomu tie časy dajme tomu nejako zvládol. Spomeniem zrovna teda islandský model. Je to niečo, čo možno je samozrejme všeobecne známe. Ten islandský model hovorí o tom, že sa snaží vytvoriť vhodné podmienky mladým ľuďom na to, aby vedeli adekvátnym spôsobom rozumne tráviť voľný čas. Sú to rôzne športové, mládežnícke aktivity a podobne. Ale prečo to spomínam, je, že tam dochádza k spolupráci, sa vytvárajú komunity, lebo to je ten problém, že mladý človek chce byť niečím súčasťou, chce niekde patriť, jednoducho sa chce niekde zaradiť. Vždy je lepšie, keď sa zaradíte do nejakej komunity, ktorá má za cieľ, dajme tomu, či už je to nejaký športový klub, je to, ja neviem, iná voľnočasová aktivita, ako to, keď sa začnete radikalizovať na sociálnych sieťach a tam začnete, dajme tomu, si vybíjať tú svoju zlosť a frustráciu. No a ten islandský model hovorí o tom, že sa spojili školy, rodičia, samosprávy, dokonca polícia, športové kluby a voľnočasové kluby, ktoré sa teda venujú mládeži. No a čo sa stalo? Samozrejme, na Islande to riešili, preto mali pomerne vysoký problém so závislosťou mladých ľudí na drogách, alkohole a podobne a tento islandský model adresným spôsobom pomohol k tomu, že sa znížila závislosť u mladých ľudí na alkohole, drogách a podobne. Ale to isté sa dá preniesť aj dajme tomu na tú radikalizáciu, takže aj vzhľadom na to, že nemám veľa času, chcel som ponúknuť nejaké riešenie. A netvrdím, že sa to má volať islandský model, ale ak chceme niečo zlepšiť, tak treba zásadným spôsobom, ja viem, že je to otázka peňazí, ale treba doniesť ľudí do systému. Bolo to tu spomínané, školskí psychológovia. Ja si pamätám, toto teraz absolútne nemyslím ako výčitku k tým daným ľuďom, ale ja, keď som mal stretnutie so školským psychológom, bolo to len vtedy, keď sme si vybrali strednú školu. A čo mi ten psychológ povedal, je, že na akú vysokú školu sa nehodím a na akú by som sa hodil, čo som vedel aj bez toho, aby mi to povedal. No tak viem, ktoré predmety mi išli, ktoré mi nešli. Ale ja si myslím, že toto je to, že škola by mala byť bezpečný priestor, kde máme kvalitných ľudí, ktorí jednoducho vedia moderovať hoc aj politickú diskusiu, bez toho, aby robili propagandu akejkoľvek politickej strane. Zároveň potrebujete ľudí, ktorí sú dajme tomu odborníci na duševné zdravie, lebo jednoducho tí ľudia dnes na tých školách nie sú. Je to pomerne ťažké tých ľudí zaplatiť, dostať do systému a tak ďalej, čiže je potrebná zmena financovania, legislatívy a tak ďalej. 80 % mladých ľudí podľa prieskumov zažilo šikanu alebo hejt na sociálnych sieťach a samozrejme, že sociálne siete sú na to predurčené, aby sa to tam dialo. Ako som hovoril, tie algoritmy to posilňujú a tak ďalej. A preto si myslím, že by bolo dobré, keď už nemám teda veľa času, by som vás chcel teda vyzvať, aby sme sa aj my ako politici a političky správali príkladom a zodpovedne. Viem, že to nie je jediné riešenie na to, aby sme túto situáciu vyriešili, ale myslím si, že každý by mohol začať od seba, tak ako tu boli výzvy na rodičov, školy, neviem koho každého, tak ja by som chcel aspoň vyzvať nás bez ohľadu na to, či sme v opozícii alebo v koalícii, aby sme sa aspoň trošku nad tým zamysleli. A dávali aj trošku, alebo brali ohľad na to, že tí mladí ľudia alebo celkovo tá spoločnosť nás sleduje na tých sociálnych sieťach a som presvedčený o tom, že tá radikalizácia do nejakej miery súvisí aj s tým, v akom stave je naša spoločnosť. A ak sa asi tu nad niečím zhodneme, tak sa zhodneme na tom, že tá situácia v spoločnosti nie je dobrá. Mám asi posledné dve minúty. Poviem teda na záver, okrem toho teda islandského modelu chcel som spomenúť nielen mediálnu výchovu. Ale dôležitá je aj výchova kritického myslenia. To je veľmi dôležité a samozrejme aj finančná gramotnosť a podobne. Toto sú predmety, ktoré ja som nikdy na škole nemal. Nemal som na škole mediálnu výchovu, nemal som kritické myslenie a nemal som finančnú gramotnosť. Som presvedčený o tom, keby systémovo tieto veci dnes v školstve sú, že sa učí finančná gramotnosť, mediálna výchova alebo teda kritické myslenie, som presvedčený o tom, že by sa mladí ľudia radikalizovali menej. A tá situácia by nemusela byť taká drastická. Takže chcem iba povedať na záver, mám poslednú minútu. Radikalizácia mladých ľudí sa nedá vyriešiť jedným dvoma videami, jedným návrhom zákona. Je to komplexný problém, ktorý sa dá riešiť len hĺbkovými reformami. Dajme tomu aj v sociálno-ekonomických témach, v školstve ako takom, len viete, tam treba dve veci. Jedna sú peniaze, tie, žiaľ, nemáte v rozpočte, minimálne nie na to, na čo by ich bolo vhodné, a politickú vôľu tu tiež nemáte, takže neočakávam, že sa niečo zásadné zmení, ale je to určite dôležitá spoločenská výzva, ktorej sa treba venovať a pokladám tú... V sociálno-ekonomických témach, v školstve ako takom, len viete, tam treba dve veci. Jedna sú peniaze, tie, žiaľ, nemáte v rozpočte, minimálne nie na to, na čo by ich bolo vhodné, a politickú vôľu tu tiež nemáte, takže neočakávam, že sa niečo zásadné zmení, ale je to určite dôležitá spoločenská výzva, ktorej sa treba venovať a pokladám túto tému za dôležitú a preto si myslím, že školstvo a vzdelávanie ako také by mala byť jedna z priorít vlád bez ohľadu na to, kto v tej vláde bude. Ak chcete mať vzdelaný a úspešný národ alebo teda kvalitné verejné služby, potrebujete mať ľudí, ktorí majú dostupné vzdelávanie bez ohľadu na to, odkiaľ pochádzajú, kde sa narodili, akej farby pleti sú. Takže