Marián Viskupič — vystúpenie v rozprave, 61. schôdza

Ďakujem pekne za slovo. Takisto času je veľmi málo, tak len fakt veľmi rýchlo. Kolegyne, kolegovia, Vízia 2040 je pekná projekcia budúcej prosperity. Vízia správne pomenúva aktuálne problémy Slovenska, nízka produktivita, nízke mzdy, odchod našich talentov do zahraničia. Drahé, slabé domáce firmy, nízke inovácie, byrokracia, rozdrobená samospráva či neefektívny štát. Lenže potom je vo vízii zásadná chyba. Poplatná v dnešnej dobe, bohužiaľ nielen na Slovensku, ale aj v celej Európskej únii, ako recept na takmer každý problém ponúka vízia viac štátu alebo lepšie riadený štát alebo profesionálnejší štát alebo digitálny štát, dátový štát, strategický štát, regulačný štát. Štát, ktorý bude investovať, štát, ktorý bude koordinovať, štát, ktorý bude vyhodnocovať, štát, ktorý bude riadiť. Štát, štát, štát. To však nie je reštrukturalizácia Slovenska. To je reštrukturalizácia štátneho aparátu. Digitalizovaná byrokracia je stále byrokracia. Aj profesionálny úradník je stále úradník. Aj štát riadený umelou inteligenciou je stále štát, ktorý riadi a rozhoduje o človeku. Skutočná otázka, podľa mňa, pritom neznie, že ako urobíme štát výkonnejším, ale, čo všetko štát vôbec nemusí robiť. Ak chceme vyššiu produktivitu, nepotrebujeme, aby vláda vyberala strategické sektory a rozhodovala, kam má tiecť kapitál. Potrebujeme menej regulácií, menej papierovania, nižšie dane a odvody, ochranu vlastníctva, konkurenciu a stabilné pravidlá. Ak chceme vyššie mzdy, nepotrebujeme ďalšiu štátnu stratégiu, potrebujeme ekonomiku, v ktorej sa oplatí podnikať, investovať, inovovať a zamestnávať. Ak chceme viac domácich firiem a kapitálu, prestaňme trestať úspech daňami, reguláciami a politickou nepredvídateľnosťou. Ak chceme dostupné bývanie, potrebujeme viac bytov, nie viac dotácií. Treba odstrániť stavebnú byrokraciu, uvoľniť regulácie a nechajme ponuku reagovať na dopyt. Ceny bývania sú totiž aj cenou za regulácie. To isté platí pre potraviny. Potravinová bezpečnosť nevzniká tým, že vláda rozhodne, ktoré komodity sú strategické a ktorých domácich výrobcov treba podporovať. Potravinová bezpečnosť vzniká diverzifikovaným trhom, tisíckami farmárov, spracovateľov, obchodníkov, investorov a dodávateľských reťazcov schopných reagovať na krízu. Štát má chrániť vlastníctvo, zmluvy, bezpečnosť a férové pravidlá. Nemá plánovať poľnohospodárstvo. Potrebujeme konkurenciu, nie protekcionizmus. Vízia správne hovorí o subsidiarite, o menšom počte silnejších inštitúcií a rozhodovaní bližšie k ľuďom. Ale subsidiarita nemá znamenať len presun ďalších povinností z Bratislavy na obce. Má znamenať skutočný presun moci, peňazí a zodpovednosti. A ešte ďalej, ak službu nemusí robiť štát, nech ju nerobí. Ak ju vie lepšie zabezpečiť súkromná firma, obec, neziskovka alebo komunita, nech súťažia. Peniaze majú nasledovať človeka, nie inštitúciu. Najväčšou ilúziou dokumentu je predstava, že Slovensko potrebuje hlavne schopnejší štát. Slovensko však potrebuje práveže štát, ktorý vie, kde a kedy má prestať. Silný štát neznamená veľa úradníkov, veľa stratégií, dotácií a regulácií. Silný štát znamená funkčné súdy, ochranu majetku, bezpečnosť, obranu, vymáhanie zmlúv, férovú konkurenciu a predvídateľné pravidlá. Všetko ostatné treba neustále obhajovať, nie automaticky predpokladať. A dôvera? Tú nevytvorí strategická komunikácia na Úrade vlády ani program boja proti dezinformáciám. Dôvera vzniká vtedy, keď štát nemení pravidlá zo dňa na deň, keď nevytvára privilégiá pre vyvolených, tak ako tu rozprával kolega Alojz Hlina, keď neberie ľuďom polovicu výsledku ich práce a nechá ľudí slobodne rozhodovať o vlastnom živote. Skutočná vízia Slovenska do roku 2040 preto nemá byť, ako vytvoríme múdrejší štát, ktorý bude lepšie riadiť spoločnosť. Má byť, ako vytvoríme spoločnosť, ktorá bude štát potrebovať čo najmenej. Menej štátu, menej regulácií, nižšie dane, viac vlastníctva, viac konkurencie, viac kapitálu a viac osobnej zodpovednosti. A štát má byť silný tam, kde musí byť, a má byť slabý v oblastiach, kde ho netreba. Pretože úspešná krajina nie je tá, kde dostane občan viac od štátu, ale tá, v ktorej občan potrebuje štát čo najmenej. Ja teraz skončím a nechám ešte aspoň kúsok času aj kolegovi. Ďakujem pekne za pozornosť.