Roman Michelko — vystúpenie v rozprave, 61. schôdza

Kolegovia, toto je naozaj moja priorita. Ja sa takýmito vecami dlhodobo a systematicky zaoberám, takže určite by som nešiel na tlačovku, dokonca som prerušil jednu alebo prehodil jednu vec. Dobre, prvá základná vec, ktorú by som chcel povedať k tejto vízii. To, čo nám predložila akadémia vied, je skôr prognóza. To, čo by som možno očakával od Prognostického ústavu. Sú tam rôzne varianty vývoja, optimistický, pesimistický, realistický. Sú tam nejaké makroekonomické opatrenia, ale vraciam sa k tomu, čo tu bolo raz povedané. Víziu nemajú dávať akademici, ale politici. Silní politici, politici s víziou, s jasnou predstavou, kde posunúť krajinu, tí urobili z priemerných alebo zaostávajúcich krajín prosperujúce. Ale samozrejme, bolo to preto, lebo dokázali urobiť nejaký dlhodobý konsenzus, dokázali urobiť to, čo si dneska veľmi ťažko viem predstaviť. Že by sa celá politická societa alebo absolútna väčšina, aspoň na úrovni ústavnej väčšiny, dohodla, že budú sa striedať politické garnitúry, ale budú niektoré priority, ktoré sú nemenné. Či už vy alebo my budeme vládnuť, ale toto a toto, tých päť, šesť bodov, podpora vzdelávania, toľko a toľko percent HDP do vysokého školstva, toľko a toľko do vedy, toľko a do inovatívnych vecí, taký a taký model financovania, to sa meniť nebude. To bude tabu. Všetci sa zhodneme na nejaké veci. Vtedy má vízia zmysel, ale poďme k nejakým ďalším veciam. Takže v tejto vízii je plno makroekonomických opatrení, ale chýba to, čomu sa hovorí leadership. Vízia, ktorú presadzuje nejaký politik, ktorý má predstavu, kde má tá spoločnosť do roku 2040 byť. Čo je najzásadnejšou výzvou našej politickej generácie? Najzásadnejšou výzvou našej politickej generácie je to, že ako spoločnosť sme sa ocitli v pasci strednopríjmových krajín. Nie sme už úplne chudobní, ale k tým najbohatším krajinám máme ešte ďaleko. Kolega Štefunko tu povedal, že sme tu niekde na 75 % priemeru HDP. Ono to stagnuje. My sme sa z podstatne nižšej úrovne v roku 89 dostali na nejakých 75 – 78 % a v zásade od krízy 2008 stagnujeme na 73 až 75 – 76 %. To znamená, že model dobiehania, ktoré nám naoktrojovali neoliberálne koncepty, zlyhal, vyčerpal sa. Ako tu bolo spomenuté, koncept dobiehania najvyspelejších krajín založený na troch pilieroch vysoko kvalifikovanej, vysoko disciplinovanej a veľmi nízko platenej pracovnej sily zlyhal. Dostali sme sa do pásu strednopríjmových krajín. A vďaka absolútnej absencii vízií, absencii vizionárov medzi politickými elitami sa z tejto pasce nevieme dostať. Nie je pravda, že jeden kolega mi tu povedal, ktorý mimochodom je strašne dlho v politike, že keby pred 20 rokmi boli vízie. Boli obrovské množstvo vízií. Ja som možno jeden z piatich poslancov, ktorý chodí pravidelne do parlamentnej knižnice, tak som si také tie bachanty zobral ešte z roku 2008, kde boli podobné vízie. Len tak enumeratívne. V roku 2000 bola stupavská konferencia. Boris Zala vtedy prišiel s nejakým konceptom alebo snahou o dosiahnutie štátnej doktríny. Potom bolo Minerva, neoliberálny koncept, ľudia okolo Mikloša a podobne. A potom Slovakia Plus robila celú sériu takých tých výročných stretnutí v Častej Papierničke. A v tom roku 2008 – 2009 tiež Slovenská akadémia vied urobila a vtedy si pamätám, že v rámci večerov na tému Hybel a Milan Blaha mali debaty s autormi tejto koncepcie a boli špeciálne po jednotlivých kapitolách. Bolo to fajn a dobrá inšpirácia aj pre súčasnú STV, verejnoprávnu televíziu. Zavolajte si politikov, zavolajte si akademikov, zavolajte si ľudí z praxe a debatujte, či a do akej miery vieme implementovať niektoré idey tejto akože vízie, ale ono to podľa mňa nie je vízia. Ono je to skôr a oveľa viac prognóza. Ešte jedna vec, ktorá bohužiaľ neprežila jedno volebné obdobie. V roku 1997 vznikol Úrad pre stratégiu rozvoja vedy, techniky a spoločnosti. Bohužiaľ, bolo to rozhodnutie vlády a bohužiaľ tento úrad, ktorý má napríklad Francúzsko a množstvo ďalších štátov, neprežil volebné obdobie. Nebol vôbec ani len zákonom, nebol vôbec už ústavným zákonom a je veľká škoda. Na čele tohto úradu bol profesor Rastislav Tóth, známy politológ. Naozaj to bol taký mozgový trust, ktorý dával impulzy a je veľká škoda, možno žlčanie v nose, že bol zrušený. Poďme k ďalším veciam. Stredoeurópske krajiny sa stali krajinami beznádeje. Poďme si tak krátko enumeratívne, akým vývojom sme prešli od tých 90. rokov. Tak v ranných 90. rokoch generácia politikov mala viaceré ciele a míľniky, ktoré sa postupne, keď so značným oneskorením, podarilo naplniť. Cieľ bol jasný. Najprv bolo také všeobsiahle heslo späť do Európy, čo bolo metafora zaradenia našich spoločností medzi najvyspelejšie spoločnosti, kam medzivojnové Československo patrilo. Áno, postupne sme sa stali členmi Rady Európy, OECD, neskôr v dvoch vlnách aj členmi NATO. Pre mnohých bol veľký míľnik aj vstup do Európskej únie v roku 2004. No a potom sa čakalo, kedy skončí prechodné obdobie na voľný pohyb pracovnej sily. Stali sme súčasťou Schengenu a nakoniec aj eurozóny. A náš sen o začlenení medzi najvyspelejších štátov narazil na realitu. Už 15 rokov stagnujeme v percente HDP na hlavu na úrovni 73 až 75 % alebo 76 % priemeru HDP Európskej únie. Jasné, že politiky, ktoré mierili k cieľu, sa vyčerpali. Politický diskurz sa sploštil. Stáva sa plytkým. Zredukoval sa, doslova zdegeneroval na politické debaty o tom, či výška DPH na niektoré tovary bude v základnej či zvýšenej výške. Chýba vízia, predstava, ako robiť politiku, aby sme sa dostali z pasce, v ktorej vezieme. Toto je problém celej V4. Zároveň chýba vízia spoločnosti premýšľať nad viac ako štvorročným legislatívnym horizontom, ktorý majú jednotlivé politické garnitúry. Dnes po 36 rokoch transformácie musíme so smútkom konštatovať, že nádeje intelektuálov v Rand Corporation a mnohých think-tankov na Západe a západných univerzít, ktorí verili, že do roku 2050 nastane konvergencia medzi socializmom a kapitalizmom, úplne skrachovali. Vtedy sa myslelo, že kapitalizmus a socializmus aj vďaka súpereniu budú postupne preberať pozitívne prvky jednotlivých politických systémov a eliminovať tie zlé. Ako dnes vieme, nenastala konvergencia, ale anexia. Východný blok sa rozpadol a stal sa semiperifériou Západu, ktorý naopak po strate konkurencie či alternatívy odhodil všetky zábrany a vo oveľa väčšej miere začal prehlbovať svoje najhoršie vlastnosti. Už spomenutí intelektuáli predpokladali alebo aspoň dúfali, že absorbcia východného systému do sveta pluralitnej demokracie a trhového hospodárstva prinesie nové prístupy a pohľady na kvalitu spoločenského riadenia či civilizácie. Okrem iného to bol akcent na garanciu sociálnych istôt či odmietanie fetišu neustáleho rastu HDP ako ukazovateľa vyspelosti spoločnosti a jeho nahradením napríklad indexom kvality života. Dnes vieme, že cesta do elitného klubu nie je automatická a na to, aby sme sa tam dostali, je mnoho objektívnych aj subjektívnych prekážok. Medzi tie subjektívne patrí absencia sofistikovaných elít, ktoré neveria v zázračnú ruku trhu, ktorá všetko vyrieši, ani ekonomické neoliberálne koncepty. Medzi objektívne prekážky patrí aj neexistencia silnej a filantropickej, sofistikovanej a vizionárskej kapitálovotvornej vrstvy. Pokus pri privatizácii skarikoval nás na zopár oligarchických skupín. No a tie sa ukázali ako veľmi efektívne pri presadzovaní svojich záujmov. Doslova excelovali v schopnosti ovplyvňovať politické rozhodnutia vo svoj prospech a dnes už bezpečne ovládajú celé sektory, napríklad zdravotníctvo. No, na to, aby bola spoločnosť naozaj vyspelá, musí disponovať najnovšími technológiami a tie sú prioritne tam, kde je domicíl kapitálu. Ukazuje sa, že táto skutočnosť je výraznou prekážkou, ktorá spôsobuje naše zaostávanie. Ak naša ekonomika nebude mať vyššiu produktivitu práce, sotva sa to prejaví, pretaví do vyššej životnej úrovne, vyššieho indexu kvality života. Keďže len štruktúra výroby, ktorá dáva vysokú pridanú hodnotu, dokáže spoločnosť potiahnuť vyššie, je veľmi dôležité, aby sme mali nadkritickú sumu vlastníkov, ktorí takéto výroby budú umiestňovať v našich krajinách. Druhou veľmi dôležitou okolnosťou je štruktúra a kvalita vzdelávacieho systému. A tu je ďalší problém. Za ostatných 30 rokov sme išli formou extenzívneho a inkluzívneho rozvoja vysokého školstva. Neexistuje zhoda na pevnom či rastúcom percente HDP, ktoré budeme investovať do školstva. Neexistuje dohoda na systémovej podpore vedy a výskumu so špecifickými politikami na zabezpečenie čo najrýchlejších aplikácií výsledkov aplikovaného výskumu do praxe. Nemáme jasnú koncepciu podpory inovatívnych startupov, predovšetkým však stratégiu ich presadenia na globálnej úrovni. Nie 1,5-miliónové Estónsko má 10 unikórnov, 10 startupov, ktoré sú valuované na viac ako 1 miliardu. Každý pozná startupy typu Skype, Bolt, Wolt a mnoho ďalších. Majú digitalizovanú štátnu správu, je to malý štát a je to niečo, čo je hodné našej pozornosti. Samozrejme, ak sa hovorí o Estónsku, tak jediné, čo – a samozrejme, je to vec na debatu – je ich daňový systém, ktorý medzitým sa už redukoval, ktorý vlastne stojí a padá na tom, že všetko investované, nerozdelené a neskonzumované, pokiaľ sa reinvestuje, tak sa môže dať priamo do nákladov. V nejakej modifikovanej podobe je to možné aj u nás, ale samozrejme vieme, aké sú dopady, čiže fajn. Ale takto to nestačí. Toto nie je jediná vec a toto nie je to, čo spôsobilo, že dneska malé Estónsko alebo aj Fínsko má toľko jednorožcov. Nevytvárame dostatočné podmienky na bolestivú, ale nevyhnutnú transformáciu vysokého školstva, ktoré by štruktúrou vzdelávania prispôsobilo potrebám trhu práce. No a nemáme stratégiu či dostatočné získavanie talentov, predovšetkým z východnej Európy. K tomu sa ešte vrátim. Ja, keď som tak pozeral, že či máme vôbec nejakých vizionárov, nejakých ľudí, ktorí povedia a deklarujú nejakú predstavu, víziu, tak čítam si úspešných politikov, čítam si teda podnikateľov. Nedávno ma zaujal – nedávno, päť rokov je tomu naspäť – rozhovor Štencla, človeka, ktorý založil Sygic, jednu z najvýznamnejších apiek, ktoré robia v podstate navigáciu. A on hovoril, že čo veľmi potrebuje, že ak chceme, aby sme natiahli zaujímavých ľudí, tak musíme byť niečím zaujímaví a dať nejakú pridanú hodnotu. Napríklad vyhrať nejaké priestory, nejaký univerzitný kampus alebo nejakú nejakú časť. Potrebuje, že ak chceme, aby sme natiahli zaujímavých ľudí, tak musíme byť niečím zaujímaví a dať nejakú pridanú hodnotu. Napríklad vyhradiť nejaké priestory, nejaký, nejaký univerzitný kampus alebo nejakú, nejakú časť mesta na testovanie samoriadiacich mozgovriedel. On sám povedal, že má obrovský problém hľadať kvalifikovaných ľudí, ktorí by boli schopní a ochotní pracovať v jeho firmách a že dokonca uvažuje o tom, že urobí vlastnú súkromnú univerzitu, ktorá mu kádre bude vychovávať. Tam je predsa úplne jasná dohoda medzi školstvom a aby dokázalo dodať ten typ kvalifikácie, ktorú potrebujú najinovatívnejší a najzaujímavejší, by som povedal, inovatívnejší podnikatelia, ktorí dávajú obrovskú pridanú hodnotu. Buďme konkrétni. Skúsme sa inšpirovať štátmi, ktoré sa vyhli pasci strednomorí príjmových krajín. Pre nás najbližším takým príkladom je Fínsko, ktoré má podobnú kultúru. Je to aj Južná Kórea, Taiwan, ázijské tigre. Len tak. Mimochodom, v roku 1960 bolo HDP K-hany a HDP v Južnej Kórei rovnaké. Dneska sú tam obrovské priepasti. Prečo? Preto, lebo Južná Kórea mala jasnú stratégiu, ako sa dostať z veľmi chudobnej a zaostalej krajiny medzi špičku. Mimochodom, Fínsko. Fínsko bolo v veľmi podobnej situácii ako Slovensko. V roku 1989 padol východný blok. A Fínsko bolo asociovanou krajinou RVHP. Prišlo o východné trhy, obrovské zákazky, ktoré Sovietsky zväz dával Fínsku, spadli a oni pochopili jednu vec. Budúcnosť nie je v takej výrobe, budúcnosť je vo vzdelaní. A vzdelanie sa stalo absolútnou prioritou. Dodnes je fínsky vzdelávací systém jedným z najväčších vzorov. A predstavte si, dokázali to, čo my asi nedokážeme, aj veľmi ma to mrzí. Dokázali sa presne dohodnúť na tom, čo som vravel na začiatku. Budeme sa striedať. Máme pluralistickú demokraciu, ale dohodneme sa v troch alebo štyroch prioritách, ktoré sa nebudú meniť. A tie priority sú podpora vzdelávania, podpora vedy, podpora aplikácií. Toto všetko spôsobilo, že vo Fínsku v 90. rokoch vznikol fenomén Nokia. Neskôr Angry Birds a podobne, množstvo, takisto ako Estónsko, startupov, to je štát, ktorý naozaj dneska má 120, 130 % priemeru GDP. A mal obrovský pokles po roku 90, keď stratil sovietske trhy. Čo musíme zmeniť? Ak máme šancu, akože samozrejme, keby som povedal, že urobme tu na nejaký EVILX, teda bradstanovú ligu špičkových univerzít, tak je to naivné, ale a to chcem povedať, my musíme, a tam poviem presne ako, sa snažiť získať čo najviac mozgov z krajín, pre ktorých môže byť Slovensko atraktívne. Takisto chcem povedať jednu vec. Koľko je podiel HDP na vede na Slovensku, 1 %? Jeden z najvýznamnejších štátov, ktorý je veľmi inovatívny a s ktorým zahraničnou a vnútornou politikou extrémne nesúhlasím, ale musím súhlasiť s tým, ako podporujú vedu, výskum a aplikácie, je Izrael. Viete, koľko má Izrael, koľko dáva na vedu? 6,3 %. Prečítajte si knihy ako je Start-up Nation alebo Budeš inovovať. A tam to vidíte. Ďalšie veľké hospodárske zázraky sa stali napríklad v Singapure. V roku 1965 bol Singapur veľmi chudobným, bažinatým apendixom Malajzie, ktorá ho vyvrhla. A veľký vizionár, ktorý 30 rokov bol na čele tohto štátu, Lee Kuan Yew, napísal aj knihu Z tretieho sveta medzi elitu, úspešný príbeh Singapuru. Z tejto veľmi zaostalej krajiny, ostrovného štátu s takmer nulovým nerastným bohatstvom, z neho urobil absolútnu špičku, kde je obrovská, vysoká miera HDP na hlavu. Samozrejme, mal jednu takú výhodu, ktorú asi my nebudeme mať. Politický systém Singapuru politológovia nazývajú defektná demokracia alebo superdominantná demokracia. Rôznymi technikami, ktoré teraz nebudem hovoriť, písal som o nich v jednej zo svojich ôsmich kníh. A tam sa píše, že nikdy tam opozícia nemá viac ako šesť mandátov v 80-člennom parlamente. To sa potom vládne. A to samozrejme dáva víziu. Od roku 65 sa tam nevystriedala vláda. Napriek tomu to funguje. To, čo tam funguje, je nejaká možno osvietená diktatúra. Poďme teraz k jednej predsa len takej prípadovej štúdii. Lebo na tom sa najlepšie vidí, ako napríklad sa Taiwan stal špičkovou krajinou, ktorá je dneska absolútna jednotka v tvorbe čipov. Vieme, že to má rôzne geopolitické kontexty. Ak by sa tá najväčšia továreň na výrobu čipov TSMC dostala do vojny, teda Čína a Taiwan, tak celý svetový priemysel počítačov a mobilov a neviem čo by bol ohrozený. A viete, Taiwan mal v 70. rokoch obrovský problém konkurovať, vyrábal teda výrobky s nízkou pridanou hodnotou, ale mali takého jedného vizionára, bol to minister hospodárstva a mali veľmi silnú diasporu v Stanforde, v Silicon Valley a tak ďalej a títo ľudia prišli a spoločne urobili jednu víziu a poviem vám krátky príbeh v troch vetách, ako vznikla jedna dneska spoločnosť, ktorá robí absolútne kvantá čipov, ktorá robí obrovskú, vysokú pridanú hodnotu Taiwanu. Takže minister Katie Lee pozval Morgana Chana, ktorý bol top manažérom Texas Instruments a ktorý dokonca kandidoval na prezidenta tejto spoločnosti a nevyšlo mu to, tak ho prijal, urobil výskumný ústav výroby čipov. Špeciálne urobil oddelenia, stiahol mozgy z celého sveta, z Berkeley, z Caltechu, z MIT. A títo ľudia začali budovať, kúpili teda holandské prístroje, ktoré robia dneska tú litografiu. Začali budovať najväčšiu spoločnosť. Takým spôsobom, že, a to je tá vízia, 48 % kapitálu na vytvorenie TSMC dala taiwanská vláda. Philips tam dal 58 miliónov v roku 85, za čo získal 27,5 % akcií. Ostatné dali miestni podnikatelia, ktorí pôsobili v úplne iných oblastiach, chemickom priemysle, v plastoch, v textile. Taiwan dal štedré daňové úľavy a výsledok – TSMC od začiatku nebola súkromná spoločnosť, ale bol to projekt taiwanskej vlády. My potrebujeme takýchto vizionárov, ktorí majú predstavu, akým spôsobom Slovensko napríklad urobí také niečo. Môžeme urobiť zo Slovenska Silicon Valley stredoeurópske. No ťažko, ale predsa len aspoň pokúsiť sa treba. Jasné, že nemáme dosť rizikového kapitálu. Nemáme to, čo napríklad má Izrael, izraelský štátny investičný fond, ktorý podporuje a propaguje startupy. Ale určite potrebujeme vizionára, ktorý by niečo také chcel, ktorý by mal veľkú silu. Áno a toto by mala byť premiérska téma. Čo je teda komparatívna výhoda Slovenska? Čo môžeme poskytnúť? Ak chceme byť úspešní, musíme prilákať najlepšie mozgy z celej východnej Európy. Paradoxne geopolitická situácia nám celkom nahráva. Ponúknuť šancu na sebarealizáciu študentom, vedcom, inovátorom, starturistom z východného bloku, z Bieloruska, Ukrajiny, Ruska, Moldavska, ale aj Kazachstanu, teda pre ruskojazyčnú menšinu, pre ľudí s podobným kultúrnym vzorcom. Ak urobíme pri univerzitách vedecké huby a startupové údolia, ak vytrvalo budeme podporovať najinovatívnejších ľudí a dáme im možnosť na rozvoj nášho regiónu, postupne sa naozaj môžeme stať veľmi vyspelou spoločnosťou s vysokou mierou pridanej hodnoty, s vysokým HDP na hlavu a s vysokou kvalitou indexu života. Slovensko a Česko sú najpriemyselnejšie krajiny v Európe, ale dnes je to skôr handicap. Navyše, ak slovenský priemysel je v podstate monokultúrny, výroba automobilov. Ak nezískame a racionálne nezískame intelektuálny potenciál nielen Slovenska, celého nášho regiónu, naše zaostávanie bude pokračovať. Frustrácia občanov bude narastať a postupne budeme ďalej a ďalej prepadať a skončíme na chvoste rebríčkov krajín, kde žiť nie je žiadnou výhodou. Politická koncovka – všetky tieto vízie majú jeden zásadný problém. Ja som ich povedal asi päť. Nie všetci kolegovia tak vedia. Nemali politickú koncovku. Sú to slohové cvičenia. Je to niečo, čo akademici povedia, príde nová vláda a úplne ich zaprie. Preto sa snažím, aby toto nejakú koncovku malo. V čom vidím koncovku? V tom, že tento dokument by mal byť základným podkladom na diskusiu o štátnej doktríne, ktorá by mala byť prijatá ústavnou väčšinou a vtelená do ústavy. To by znamenalo, že každé garnitúry, ktoré sa budú striedať, budú rôzne striedať akcenty v daňových veciach, v sociálnych štandardoch. Ale ak sa nájdeme a zhodneme na troch, štyroch prioritách, ktoré sa nebudú meniť s meniacimi sa garnitúrami, Slovensko má šancu. Preto musíme urobiť všetko preto, aby takéto vízie boli rezistentné na politické cykly, striedanie garnitúr a aby toto všetko nebolo vystavené disrupcii koncepcií po striedaní politickej moci. Preto teraz avizujem, že budem navrhovať nejaké uznesenie v tom zmysle, aby sme nezobrali len toto na vedomie, lebo to je potom naozaj ďalšia z mnohých koncepcií, ale aby sa dopracovala táto koncepcia v zmysle širokého spoločenského konsenzu, aby to vyústilo do nejakého záväzného dokumentu, ktorý bude záväzný pre viacero garnitúr. Dá sa to urobiť jedine tak, že sa to prijme ústavnou väčšinou. Inak nemá význam podľa mňa prijímať, dať niečo na vedomie. Buď sa snažme urobiť niečo, čo prežije túto garnitúru, čo bude naozaj vízia do roku 2040, čo v roku 27 prípadná možná nová garnitúra nezmení, nevykašle sa na to a bude naopak rozmýšľať. Otázka je posledná. Sme toho vôbec schopní? Dá sa normálne, keď teraz počúvam, každý príde: „No však tá vízia je dobrá, ale vy, vy, ktorí ste si toto urobili, ako sa vôbec opovažujete hovoriť, všetko ste popreli,“ – takýmto prístupom, takýmto prístupom nikdy k ničomu nedôjdeme. Buď nájdeme v sebe dostatok ľudskej veľkosti a povieme si, že napriek tomu, že sme ľudia, ktorí majú v mnohých akcentoch rozdielne názory, v zásade väčšine z nás ide o budúcnosť a prosperitu Slovenska a dokážeme sa na niečom zhodnúť, alebo potom nie. Potom urobme naozaj z politického kolbišťa politický džihád a odstreľme sa zo zákopu, ale jediný, kto na tom bude tratiť, bude Slovensko. Ďakujem pekne, pán poslanec, na vaše vystúpenie šesť faktických.