Marián Viskupič — vystúpenie v rozprave, 61. schôdza

Ďakujem pekne za slovo. Vážený pán predsedajúci, vážený pán predseda NKÚ, vážený pán minister, kolegyne, kolegovia. Dnes máme pred sebou štátny záverečný účet za rok 2025 a bol by som rád, keby sme na neho nepozerali iba ako na súbor tabuliek, percent a miliárd. Je to výsledok jedného konkrétneho roka hospodárenia štátu a zároveň veľmi dobrá odpoveď na otázku, kam sa Slovensko ekonomicky posúva alebo zosúva, koľko štát vybral, koľko štát minul, ako rástla ekonomika. Alebo nerástla. A čo sa dialo so zamestnanosťou, investíciami a dlhom. Keď si tie čísla poskladáme vedľa seba, vidíme obraz, ktorý som presvedčený, že nemožno zľahčovať. V roku 2025 skončila verejná správa s deficitom viac ako 6 miliárd €, konkrétne 4,45 % hrubého domáceho produktu. Verejný dlh na konci roka dosiahol takmer 84 miliárd € a bolo to 61,39 % hrubého domáceho produktu. A keď sa pozrieme na samotný štátny rozpočet, tak ten mal príjmy približne 27,3 miliardy € a výdavky vyše 33,4 miliardy €, a teda hotovostný schodok viac ako 6,1 miliardy €. Pre človeka, ktorý sa nepozerá každý deň na verejné financie, sa to dá povedať veľmi jednoduchšie, alebo veľmi jednoducho. Štát za jediný rok minul o viac ako 6 miliárd € viac, než mal na príjmoch. Alebo to možno treba povedať ešte inak. Ono sa niekomu zdá, že 4,5 % hrubého domáceho produktu, však to je vlastne malé číslo. Ale keď sa pozriete, kolegovia, na samotný štátny rozpočet, tak každé piate euro chýbalo. Z 5 €, čo sa minulo, bolo treba jedno požičať. Toto už je podľa mňa akože alarmujúce. Samozrejme, musím teda korektne povedať, že ten deficit bol nižší ako rozpočtovaných 4,72 % hrubého domáceho produktu. Ale bolo by veľmi zavádzajúce skončiť pri tejto informácii a prezentovať to ako dôkaz úspešnej konsolidácie, tak ako to prezentuje minister financií. Použijem slová Najvyššieho kontrolného úradu. Veď len posun časti plánovaných dodávok vojenskej techniky zlepšil saldo oproti rozpočtu približne o 618 miliónov €. To je teda viac než samotné celé zlepšenie deficitu oproti pôvodnému rozpočtu. Čiže nie zlepšenie, nie konsolidácia, časť výdavkov sa jednoducho neuskutočnila v plánovanom roku. Toto je tá realita. No a práve preto sa pri tomto záverečnom účte musíme veľmi vážne pozrieť na to, čo teda vláda nazýva konsolidáciou. V roku 2025 boli prijaté opatrenia v celkovom objeme približne 2,7 miliardy €. Už ich skladba veľa napovedala. Príjmové opatrenia boli výrazne väčšie ako úspory na strane výdavkov. Inými slovami, oveľa väčšia časť konsolidácie, takmer celá konsolidácia, bola postavená na tom, že štát z ekonomiky vyberie viac peňazí, než na tom, že by štát začal šetriť, alebo inak povedané, menej míňal. V praxi to konkrétne znamenalo tieto zmeny. Toto si treba povedať znovu. Takže, základná sadzba DPH išla z 20 na 23 %. Podnikateľom a živnostníkom pribudla úplne nová daň z finančných transakcií. Zvýšili sa už nespomínané sektorové dane. Prišla nová daň zo sladených nápojov. Zdanili sa elektronické cigarety. Zvýšili sa ceny za diaľničné známky a cestné mýto. Zvýšilo sa odvodové zaťaženie časti zamestnancov a väčším firmám so zdaniteľnými príjmami nad 5 miliónov € sa zaviedla 24 % sadzba dane z príjmov. Inak najvyššia zo všetkých V4, zo celej V4, ale zároveň aj najvyššia spomedzi všetkých postkomunistických krajín Európskej únie. No a práve pri poslednom bode sa treba na chvíľu zastaviť. Samozrejme, nie každá firma s príjmami nad 5 miliónov € je nadnárodný gigant. Ale medzi podnikmi, ktorých sa toto vami nastavené vyššie zdanenie týka, sú firmy, ktoré na Slovensku desiatky rokov zamestnávajú stovky ľudí, investujú desiatky alebo stovky miliónov €, objednávajú služby od ďalších domácich dodávateľov a tvoria významnú časť nášho exportu. No ale presne od takýchto spoločností všetci chceme, aj vláda chce, aby tu zostávali, aby rozširovali výrobu, aby ďalšiu investíciu neurobili o pár desiatok km ďalej za hranicou. No ale bohužiaľ, keď vidíme, čo tu vláda nastavila a keď sa pozrieme, aká je realita, lebo už máme takmer ďalší rok za sebou, tak vidíme opačný trend. Len za minulý týždeň boli medializované tri ďalšie konce výroby na Slovensku. Bosch zatvára závod v Bernolákove, výrobu presúva do Srbska, čo sa dotkne asi 150 ľudí. Hubert po 200 rokoch zatvára výrobu v Seredi a kompletnú produkciu presúva do sesterských závodov v Českej republike. Nemecký Fritzmeier po viac ako 20 rokoch končí v Bánovciach nad Bebravou. Výrobu presúva do Česka a Nemecka. Odišiel Samsung. Teraz najnovšie vnímame správu Volkswagenu o Martine. Je to závod, kde 25 rokov Volkswagen fungoval. Za tie roky do neho investoval okolo 320 miliónov € a jednoducho dnes zamestnávajú približne 700 ľudí. No a Volkswagen ho má predať, pravdepodobne spoločnosti MAN v rámci vlastného koncernu. No ale zároveň sa hovorí o presune dnešnej výroby komponentov pre osobné autá do zahraničia a martinský závod sa bude musieť preorientovať na inú výrobu. A samozrejme, bohužiaľ, rozpráva sa aj o ďalšom prepúšťaní. Ja sa pýtam, keď sa nám v priebehu týždňov takto kopia správy o zatváraní závodov a presunoch výroby za hranice, je to skutočne chvíľa, kedy má vláda všetkým, aj veľkým, aj malým zamestnávateľom ďalej zvyšovať náklady? OK, každá z týchto A sa aj o ďalšom prepúšťaní. Ja sa pýtam, keď sa nám v priebehu týždňov takto kopia správy o zatváraní závodov a presunoch výroby za hranice, je to skutočne chvíľa, kedy má vláda všetkým, aj veľkým, aj malým zamestnávateľom ďalej zvyšovať náklady? OK, každá z týchto firiem má svoje vlastné dôvody na odchod. A nebolo by teda korektné tvrdiť, že za ich odchod môže jedna konkrétna daň. Ale to, čo môže za ten odchod, je ten toxický kokteil jednotlivých parametrov. A štát by ale mal robiť všetko preto, aby tú časť podmienok, ktoré ovplyvniť vie, firmám nezhoršoval. Ale, bohužiaľ, deje sa opak. Ale treba mať vždy na pamäti, že o tieto investície a pracovné miesta nesúťažíme tuná sami so sebou. Súťažíme vždy s Českom, Poľskom, Maďarskom, Srbskom, ďalšími krajinami, ktoré sa veľmi potešia, keď niečo odíde od nás a príde ku nim. Potom je tu transakčná daň, ktorá tiež vznikla roku 2025. Už pri jej prijímaní sme upozorňovali, že je škodlivá pre podnikateľské prostredie, že jej negatívny dosah môže byť väčší ako fiškálny prínos, ktorý od nej vláda očakáva. Tieto upozornenia samozrejme vláda nezohľadnila. Vystupovali sme proti nej už pri schvaľovaní rozpočtu na rok 2025 a opakovane sme hovorili, že zdaňovať samotný pohyb peňazí bez ohľadu na to, či firma vytvára zisk, je zlý smer. No a dnes už nemusíme hovoriť iba o predpokladoch, máme výsledok. V štátnom záverečnom účte bol pri dani z finančných transakcií rozpočtovaný výnos približne 574 miliónov €, realita bola 389 miliónov. Rozdiel je takmer 185 miliónov €, čiže približne tretina očakávaného výnosu jednoducho chýbala. Štát zaviedol úplne novú daň, zasiahol ňou bežné podnikateľské platby naprieč ekonomikou, pridal firmám ďalší náklad, ďalšiu administráciu a nakoniec z nej ani zďaleka nevybral to, s čím pri zostavovaní rozpočtu počítal. Ak sa vám predpoklady líšia o 30 %, to sa nedá baviť o nejakom rozumnom plánovaní. Ďalšia vec, čo teda v záverečnom účte nie je, ale rozpočtová rada vypočítala, že práve transakčná daň znížila rast Slovenska o 3,1 %. Preto ešte stále, prosím, uvažuj o tom, koalícia. Zrušte. Zrušte túto daň. Každopádne firma ju neplatí podľa toho, či mala dobrý rok alebo zlý rok. Platí ju pri akejkoľvek finančnej transakcii. Môže byť v zisku, vtedy si to, povedzme, možno vie dovoliť, môže byť na hrane, ale môže práve masívne investovať alebo zápasiť s poklesom objednávok. Daň vzniká akokoľvek. Proste skutočne takýto typ dane penalizuje ekonomickú aktivitu samotnú a zásadne zhoršuje konkurencieschopnosť slovenských podnikov voči firmám v krajinách, kde podobnú daň nemajú, a to sú vlastne všetky ostatné relevantné krajiny možno s výnimkou Maďarska. Skutočne máme dokonca veľmi konkrétny príklad toho, ako sa konsolidačné opatrenie prenesie z paragrafu v zákone k bežnému človeku. Samotný záverečný účet napríklad pri dopravných podnikoch uvádza, že im rástli prevádzkové náklady aj v dôsledku zvýšenia DPH a transakčnej dane. Následne konštatuje, že tento vývoj viedol vo vybraných aglomeráciách k úprave taríf a zároveň k potrebe ďalšieho dofinancovania prevádzkovej straty. Čiže vláda zvýšila náklady podniku, podnik ich musí niekde pokryť, nakoniec samozrejme viac zaplatí cestujúci občan, konečný spotrebiteľ. Podobne je to s DPH. Priemerná inflácia bola v roku 2025 4 % a samotný záverečný účet správne uvádza, že cenový vývoj ovplyvnilo zvýšenie dane z pridanej hodnoty a niektorých spotrebných daní. Najrýchlejšie rástli ceny služieb, pričom samozrejme DPH bola jedným z faktorov. Keď teda povieme, že základná sadzba išla hore z 20 na 23 %, pre domácnosť to nie je nejaké abstraktné daňové číslo. Postupne sa to premieta do cien a do toho, koľko človeku po zaplatení nákupov a služieb zostane. A ani napriek zvýšeniu DPH štát nevybral to, čo si naplánoval. V rozpočte počítal s výnosom približne 11,5 miliardy €, podľa záverečného účtu za rok 2025 odhaduje výnos približne na 10,7 miliardy. Chýbalo teda viac ako 815 miliónov €, pomaly sa blížime k miliarde. No a akoby samotné zvýšenie DPH nestačilo, vláda celý systém ešte poriadne skomplikovala. Od roku 2025 máme tri sadzby 5, 19, 23 a pri úplne bežných veciach musí podnikateľ riešiť, ktorá z nich sa práve použije. Rovnaké jedlo zjedené v reštaurácii môže byť s 5 % DPH, zoberiete si ho so sebou, je na ňom daň 19 %. Necháte si ho priviesť samotnou reštauráciou, bude to 19 %. Ale ak to dovezie samostatná donášková spoločnosť, na samotný rozvoz už ide 23 %. Ale pri potravinách, a preto to spomínam, lebo toto všetko sa stalo v roku 2025 a hodne nám to poškodilo, pri potravinách sa dostávame do ešte absurdnejších detailov. Pri čerstvom pečive môže o 5 % sadzbe rozhodovať to, či má výrobok pod 50 g alebo nad 50 g. Ak je ťažší, skončí v 19 % sadzbe. Potom sa samozrejme ešte rieši, či bol upečený v pekárni. Vtedy môže mať 5 % sadzbu. Ak ten istý pod 50 g rožok bol dopečený v obchode, bohužiaľ musí mať 19 % sadzbu. Ak ten rožok je slaný alebo sladký, môže mať 23 % sadzbu. Jednoducho podnikateľ namiesto jednoduchého systému rieši hmotnosť pečiva, colné zatriedenie výrobku alebo teda to, či zákazník zje jedlo pri stole alebo si ho vezme do ruky a odnesie si ho so sebou. Takto zavedený daňový systém prináša chaos a zbytočnú legislatívu a takto sa jednoducho fungovať nemá a nedá a je to vidieť v číslach za rok 2025 a ešte viac je to vidieť v číslach tohtoročných. Teraz sa pozrime na druhú stranu, koľko z tejto konsolidácie bolo skutočne o šetrení štátu a práve tu vidím zásadný problém. Očakávaný efekt viacerých výdavkových opatrení sa jednoducho nenaplnil. Aj to málo, čo v tej konsolidácii bolo na výdavkovej strane, sa nenaplnilo a hovorí o tom samotný záverečný účet. Mzdové výdavky kapitol ďalej rástli, síce formálne sa v ústrednej štátnej správe nevalorizovalo, ale následne sa vyplácali vysoké odmeny, ako tu spomínal aj šéf Najvyššieho kontrolného úradu. To bolo treba veľmi počúvať, ako to vyzeralo. Tie náklady boli približne 300 miliónov € navyše. Pri zdravotníckych platoch sa pôvodne očakával konsolidačný efekt 219 miliónov €, ktorý sa nakoniec tiež nedosiahol. Jednoducho toto je presne dôvod, prečo nestačí prísť každý rok s ďalšou sadzbou dane a nazvať to ozdravením verejných financií. Musí to fungovať aj na tých výdavkoch, musí. Ak od ľudí a firiem vyberiete viac, ale zároveň nedokážete doručiť úspory na strane štátu, bremeno konsolidácie sa tak presúva len do ekonomiky. Od domácností ste si vypýtali viac cez dane a teda cez vyššie ceny, od podnikateľov viac cez dane, poplatky, transakčnú daň. Od veľkých podnikov cez vyššiu firemnú daň, od dopravy ste si vypýtali vyššie mýto. A pri tom všetkom sa ale musíme pýtať a mal by aj pán minister odpovedať, čo sa stalo s hospodárskym rastom. Veď keď vláda pripravovala rozpočet na 2025, ten, ktorý tu teraz hodnotíme, počítala s rastom hrubého domáceho produktu o 2,2 %, ale skutočný rast bol iba 0,8 %. Alebo inak povedané, skutočne 0 nič. Formálne drobný rast, reálne stagnácia. Slovensko potrebuje dobiehať západnú Európu, ale rast začínajúci nulou si jednoducho nemôžeme dovoliť. A už vôbec to nemôžeme považovať za úspech, že teda sme mali rast 0,8 %. Poďme ďalej. Spotreba domácností mala podľa predpokladov rozpočtu reálne rásť o 1,4 %. Nakoniec rástla iba o 0,2 %. Stagnovala. No ľudia prakticky prestali zvyšovať svoju spotrebu a to je samozrejme problém, ktorý následne cíti celá ekonomika, či už obchod, služby, ale aj štát pri výbere daní. A toto sa samozrejme spolu všetko súvisí. Keď domácnosti musia zaplatiť viac na daniach alebo im zostane menej v čistom, lebo zaplatili na dane, zaplatia vyššie ceny, samozrejme, že im zostane menej na spotrebu. Ak človek odloží rekonštrukciu, odloží kúpu auta, odloží návštevu reštaurácie alebo inú službu, niekde na druhej strane tej transakcie potom chýba samozrejme tržba firme alebo živnostníkovi. No a k tomu istému podnikateľovi, ktorému tie tržby chýbajú, zároveň rastú dane, odvody, mýto, náklady na transakcie, pribúda ďalšia administratíva, pribúdajú ďalšie povinnosti. No jednoducho ďalšiu prevádzku ďalej neotvorí. Nový stroj si nekúpi, nového človeka neprijme. A ak mu štát takto rok čo rok pridáva nové náklady, a samozrejme tento rok im pridal ďalšie a ďalšie dane a povinnosti, v určitom momente si povie, že stačilo. Investíciu presunie, výrobu obmedzí, podnikanie zabalí a pôjde tam, kde sú podmienky normálnejšie. Alebo jednoducho časť svojej činnosti presunie do šedej ekonomiky. Ja sa tu na chvíľočku zastavím. Dnes som počul ministra sociálnych vecí rozprávať o tom, ako sa nám darí nahrádzať tie firmy, ktoré odchádzajú. A spomenul niečo, čo stojí za spomenutie. V Galante odišiel Samsung. Jedna z top technologických firiem, ktorá tu skutočne robila veľa a mala skutočne veľký vplyv na hrubý domáci produkt. Tak minister sa tešil, že veď to nahrádza firma, nebudem to meno menovať, ktorá vyrába bagety. Kolegovia, ani keby tá bagetárska firma zamestnala rovnaký počet ľudí, ako mal ten Samsung, tak ten príspevok do ekonomiky bude mizivý oproti tomu, čo tu bolo. Toto je úroveň toho ekonomického poznania, že tu minister sociálnych vecí dáva na rovinu, že v pohodičke, nahradili sme Samsung výrobcom bagiet. Akože celé zle. No dobre, ale keď je takáto situácia, proste skutočne tie firmy, okrem toho, že vedia odísť a odchádzajú, tak môžu časť svojej činnosti preniesť do šedej ekonomiky. A to na Slovensku nie je okrajový problém. Ukazujú to samozrejme čísla samotnej finančnej správy a všimol si to inak aj premiér, to musím teda povedať. Podľa dostupných analýz sa v šedej ekonomike pohybuje približne 17 miliárd €. A je to tak. Čím drahšie a komplikovanejšie robíte legálne podnikanie, tým vytvárate väčší priestor na to, aby sa ekonomická aktivita presúvala mimo oficiálneho systému. No, ak sa od podnikateľského prostredia pozrieme na trh práce, tak ani tam čísla nevyzerajú dobre. OK, minister sociálnych vecí hovorí, že teda nerastie nezamestnanosť. Ale klesá zamestnanosť. Toto je ten problém, hej? Treba sa samozrejme pozerať, koľko ľudí odišlo do dôchodku, koľko prišlo na trh práce a netešiť sa, že nám vzniklo 200 000 nových voľných miest. No voľné miesta vznikli, ale neboli nové, takže tuto skutočne treba dávať pozor. Dôležité je teda to, že v roku 2025 zamestnanosť klesla. Ak vám menej ľudí pracuje v ekonomike, samozrejme sú aj menšie výsledky. Pracovných miest ubúdalo v priemysle a vo vysoko kvalifikovaných službách. Naopak, zamestnanosť rástla vo verejnom sektore, ako už spomínal predseda NKÚ. To je veľmi zlá správa, a v stavebníctve, ktoré výrazne podporovalo čerpanie plánu obnovy. To je samozrejme dobré. Jeden údaj by však podľa mňa nemal vôbec zapadnúť. Počet živnostníkov sa, ak ohliadneme od doby pandémie, znížil najviac od roku 2014. A práve živnostníci podľa záverečného účtu vysvetľovali veľkú časť medziročného poklesu zamestnanosti. Toto je dôležité, pretože jednoducho verejný sektor nevie dlhodobo financovať sám seba. Verejný sektor nevytvára hodnotu. Potrebujeme, ani tu nebudem hovoriť, že potrebujete. Potrebujeme, všetci potrebujeme súkromný sektor, ktorý produkuje, exportuje, investuje a vytvára pracovné miesta. Potrebujeme malého živnostníka, ktorý sa rozhodne pokračovať. Potrebujeme slovenskú firmu, ktorá na Slovensku rozšíri prevádzku a potrebujeme aj veľkého investora, ktorý zamestná stovky či tisíce ľudí a urobí okolo seba ekosystém ďalších subdodávateľov. Práve z hodnoty vytvorenej v ekonomike potom platíme školy, nemocnice, políciu, dôchodky, sociálne dávky, podporu rodín aj samotnú verejnú správu, ale nemalo by sa to diať pri takých odmenách, takých platoch, ako sa to tam deje. To je úplne, úplne absurdné, ako úplne správne poznamenal predseda NKÚ. Podobne je to aj pri investíciách. V roku 2025 nám veľmi výrazne pomáhali európske zdroje a plán obnovy. Z rozpočtu EÚ prišlo na Slovensko približne 4,38 miliardy € a čistá finančná pozícia Slovenska voči rozpočtu únie bola približne 3,25 miliardy. To je samozrejme dobrá správa a tieto zdroje je potrebné rozumne využiť. Ale aj tu je zdvihnutý prst. Nemôžeme dlhodobo stavať investičný rast Slovenska najmä na verejných investíciách alebo európskych peniazoch. Potrebujeme súkromný kapitál. Potrebujeme firmy, ktoré si povedia, že ďalšiu výrobnú halu, ešte lepšie vývojové centrum alebo technologickú linku postavia práve na Slovensku. A pri tomto rozhodovaní nesúťaží Slovensko samo so sebou. Toto si treba uvedomovať. Investor si hľadá umiestnenie investície, položí si na stôl Slovensko, Česko, Poľsko, Maďarsko, ďalšie krajiny. Porovná si dane, porovná si odvody, porovná si cenu práce, porovná si cenu energií, infraštruktúru, dostupnosť ľudí, kvalitu vzdelania ľudí, administratívu a veľmi často a hlavne predvídateľnosť pravidiel. Práve predvídateľnosť alebo skôr nepredvídateľnosť v našom prípade považujem za čoraz väčší problém. Firma totiž nerobí investíciu na jeden rok. Firmy ju robia na sedem, na desať, na pätnásť rokov. Ak firma nevie… A ľudí administratívu a veľmi často a hlavne predvídateľnosť pravidiel. Práve predvídateľnosť alebo skôr nepredvídateľnosť v našom prípade považujem za čoraz väčší problém. Firma totiž nerobí investíciu na jeden rok. Firmy ju robia na sedem, na 10, na 15 rokov. Ak firma nevie, s akými daňami, s akými nákladmi môže počítať o dva roky, no tak si jednoducho do svojho investičného rozhodnutia započíta to riziko. No a čím je toto riziko v prípade Slovenska väčšie, tým samozrejme o to, o to ľahšie z toho výpočtu vyjde iná krajina, kam tú investíciu umiestni. A že toto nie je teoretická debata, vidíme prakticky každý mesiac. Už spomínaný Samsung v Galante, firma Askoll v Potvoriciach. Presne firma, ktoré potrebujeme. V obci, malá firma proste technologická, ktorá vie fungovať. Figaro pri Trnave, Figaro v Trnave, Mata Automotívu vo Veľkom Krtíši, ZF v Detve, Bosch v Bernolákove, Hubert v Seredi, Fritz Mayer v Bánovciach nad Bebravou, či Volkswagen v Martine. Už ani nebudem tie dávnejšie hovoriť v obuvníckom priemysle. Niekde sa výroba končí, inde sa obmedzuje, presúva sa na hranice a proste inde sa hromadne prepúšťa, keby som tu mal skutočne menovať všetky firmy, ktoré za posledné mesiace oznámili podobné kroky a bohužiaľ ešte ich budú aj ďalej oznamovať. Bol by som tu veľmi dlho. Chápem, rozumiem, vláda nevie ovplyvniť všetko. Samozrejme, veľa sa toho deje aj za našimi hranicami, veľa, veľa vecí je problém európsky. To samozrejme, to samozrejme musím povedať. Jednoducho vláda nevyrieši jedným zákonom všetky problémy európskeho priemyslu a ani nevie rozhodovať samozrejme za centrály zahraničných spoločností, kde a čo budú vyrábať, ale o to je dôležitejšie, aby vláda využívala to, čo môže ovplyvniť, čo dokáže ovplyvniť doma. Naša vláda vie rozhodnúť, aké, aké dane firmy zaplatia, koľko ich bude stáť pracovná sila, koľko doprava, koľko finančné transakcie, koľko administratíva. Vláda vie rozhodnúť o tom, že alebo či budú mať stabilné pravidlá, na ktoré sa môžu spoľahnúť aj o niekoľko rokov. No a keď je konkurencia o investície a výrobu čoraz tvrdšia, posledné, čo by sme mali robiť, je vlastnými rozhodnutiami vlastnej vlády zhoršovať firmám na Slovensku podmienky. Treba si uvedomiť, že každá kríza nie je len hrozba, ale aj príležitosť. My nemôžeme stáť so založenými rukami, prípadne ešte zhoršovať podmienky a povedať si, že Volkswagen už nikdy nebude taký veľký, ako bol. My potrebujeme, aby Volkswagen, ktorý skutočne sa musí skonsolidovať, musí zmenšiť, aby nepozeral na fabriku v Bratislave, že ju uzavrie. Nie. My potrebujeme, aby pozeral na tie štyri fabriky, ktoré zatvára v Nemecku a videl, že presunie časť výroby na Slovensko. Toto je tá časť úlohy vlády, že sa na tú krízu, na tú, na tú proste aj konsolidáciu európskeho priemyslu treba pozerať, že je to aj príležitosť. Nie je príležitosť na stratu ďalších firiem, ale príležitosť na to, aby sa nejaká presunula ku nám. No a ešte veľmi stručne k tomu, čo nasledovalo po roku 2025. Spomínam to preto, že vývoj verejných financií sa samozrejme nezastavil 31. 12. 2025. Rozpočet na tento rok, na rok 2026, bol schválený s cieľom dostať deficit na 4,1 % hrubého domáceho produktu a vyrobil sa ďalší konsolidačný balíček vo výške 2,7 miliardy €. Dnes však, bohužiaľ, očakávaný deficit sa pohybuje na úrovni 4,4 %, približne okolo 6,3 – 6,5 miliardy €, a teda to je aktuálny odhad. No a spomínam to preto, že to nadväzuje na výsledok, ktorým dnes hodnotíme rok 2025. Po ďalších miliardách konsolidačných opatrení sa stále pohybujeme pri deficite nad 4 % HDP. Pohybujeme sa pri nulovom raste. A jednoducho pri hodnotení záverečného účtu sa nemôžeme uspokojiť iba s otázkou, že koľko štát vybral navyše. Skutočne sa musíme pýtať, ale hlavne vládna koalícia, minister by sa mal pýtať, či zvolený spôsob konsolidácie naozaj vedie k nejakému ozdravovaniu verejných financií a či pritom zbytočne neoslabuje ekonomiku, ktorá tieto verejné financie financuje. Popritom ďalej rastie verejný dlh. Na konci roku 2025 sme boli takmer na 84 miliardách € a dlh ale nie je takisto abstraktné číslo, ktoré raz bude niekto riešiť po nás. Len za úroky zo štátnych dlhopisov tento rok zaplatíme vyše 2 miliardy € a budúci rok 2,5 miliardy € a to sú presne peniaze, ktoré minister nespomína, ktoré koalícia nespomína, ale sú to presne tie peniaze, ktoré nemôžeme využiť na školstvo, nemôžeme ich využiť na zdravotníctvo, cesty alebo zníženie daní, proste idú väčšinou do zahraničia ako splátky úrokov. A ja si myslím, že tento spor skutočne nie je o tom, či Slovensko má alebo nemá konsolidovať. Verejné financie ozdraviť musíme. To je fakt. Spor je o tom, ako to urobiť tak, aby sa popri rozpočte alebo popri znesiteľnom rozpočte nepoškodila ekonomika, z ktorej je ten rozpočet financovaný. Ak bude každou odpoveďou vlády na deficit nová daň, vyšší odvod alebo ďalší poplatok, veľmi rýchlo z toho bude začarovaný kruh, z ktorého jednoducho nie je výsledok. Vyberie sa viac na jednej sadzbe, ale sa spomalí spotreba alebo investície, ekonomika samozrejme rastie menej, než vláda čakala, alebo nerastie vôbec. Výnos daní zaostane, ako to vidíme v záverečnom účte, a o rok je potrebný ďalší balík na riešenie krízy, ktorú spôsobil ten predchádzajúci. Preto musí akákoľvek ďalšia a budúca konsolidácia oveľa viac alebo hlavne stáť na skutočnom šetrení a reformách štátu. Nie na plošnom sekaní dobrých investícií, ale na tom, aby si konečne vláda, už asi pravdepodobne skôr budúca, ale stále to môže urobiť aj táto, aby si položila otázku, čo všetko štát robí, čo nás to stojí a akú službu za tie peniaze občan dostáva. Kde sú duplicitné agendy, kde je zbytočná byrokracia, zbytočná administratíva, kde sú neefektívne procesy, predražené fungovanie, výdavky, ktoré rastú bez toho, aby si niekto uvedomil alebo preveril ich výsledok. Rovnako vážne musí vláda zmeniť prístup k podnikateľskému prostrediu. Potrebujeme stabilnejšie, nižšie dane, menej byrokracie, rýchlejšie povoľovacie procesy, pravidlá, pri ktorých sa nemusí podnikateľ každý mesiac, každé dva mesiace pýtať, s čím vláda príde nabudúce. A hlavne, kolegovia. Pre budúci rok žiadne nové dane. Proste skutočne žiadne nové dane. Po rokoch zvyšovania daní, odvodov, poplatkov nemôže byť znovu odpoveďou na problém štátneho rozpočtu ďalší účet, ktorý bude vystavený ľuďom a firmám. Treba hľadať ďalšie úspory, treba konečne ich hľadať predovšetkým vo fungovaní štátu. A napokon potrebujeme hospodársky rast, pretože s dlhom sa nikdy neprepracujeme iba daňami. Proste, keď rastú firmy, mzdy, produktivita, investície, tak štát dokáže vybrať viac aj pri nezmenených, respektíve nižších sadzbách. Keď vznikne nové pracovné miesto, pribudnú dane, pribudnú odvody. Keď firma investuje, vzniknú zákazky ďalším firmám, keď domácnosti bohatnú, môžu viac spotrebovať. Oveľa zdravšou cestou k vyšším príjmom štátu je väčšia a výkonnejšia ekonomika. Nie stále väčší podiel štátu z tej istej ekonomiky. Ale aká je tá realita? Tuto minister financií pri každom svojom vystúpení takmer tri roky rozprával o tom, ako smeruje k deficitu 3 % v roku 2027. Potichu v lete alebo pred letom do únie poslal správu o pokroku, správu, že veď to už nebudú 3 %, ale 4,2 %, o 1,8 miliardy € navyše. No ale teraz tu vidíme pána Tarabu, vidíme Kufovcov, vidíme pána Šaligu a zrazu vidíme k tomu to, že vláda už nehovorí o deficite 4,2 %, ale pravdovravný pán Michalko už hovorí o 4,9 %. To sú už 3 miliardy navyše oproti cieleniu, ktoré používalo Ministerstvo financií ešte pred pár mesiacmi. To sú tie 3 miliardy eur, za čo aj tá, vyzerá to za chvíľočku menšinová vláda, menšinovou nebude, pretože za tieto peniaze si kúpi aj týchto, ja neviem, ako to nazvať, odbojných alebo nespokojných poslancov. K tomuto sme sa tu, kolegovia, dostali a toto je obrovský problém. Ďakujem pekne za pozornosť.