Monika Kolejáková — vystúpenie v rozprave, 61. schôdza

Ďakujem pekne za slovo. Nie som odborník v tejto oblasti, ale mám pomerne niekoľko 10 až 28-ročné skúsenosti s deťmi z autistického centra u nás, kde sa snažím pomáhať. Samozrejme hlavne zo zdravého Ďakujem pekne za slovo. Nie som odborník v tejto oblasti, ale mám pomerne niekoľko 10 až 28-ročné skúsenosti s deťmi z autistického centra u nás, kde sa snažím pomáhať, samozrejme hlavne so zdravotnými ťažkosťami. U týchto detí, ale dovolím si poukázať pri navnímaní problému na riziká, ktoré predstavuje tento zákon. Mimochodom, ten zákon je tak málo obsiahly a taký plytký, všetko sa vlastne vykonáva vo vykonávacích predpisoch a v dodatkoch, že čím pádom, tým pádom je to veľmi ľahko meniť. Niekedy je to výhodné, ale samotný zákon nemá dostatočnú stabilitu pre sektor. A tak, ako som to navnímala, celý ten problém je, že nie sú peniaze. Peniaze nie sú, lebo nefunguje ekonomika. Ekonomika nefunguje, lebo ste ju udusili. A tieto peniaze nebudú ani v 28. roku. Problém, ktorý ste vyriešili týmto alebo vyriešite týmto zákonom, posúva problém vlastne len na koniec roku 2027, kedy po voľbách bude veľmi málo času na to, aby sme zmenili ten zákon alebo ho nejakým spôsobom dodatkovali a vyriešili ten problém, ktorý pomenujem. Tento zákon ide proti tomu, čo sme podpísali pred 16 rokmi v dohovore. A podľa mojich informácií ide aj proti podmienkam plánu obnovy a odolnosti, pretože nás zaväzuje viac vkladať a budovať v komunitných sociálnych službách. My fixujeme týmto zákonom pobytové služby, čo sú vlastne tie inštitucionálne služby, a ambulantné služby dostávame do veľkého rizika až s rizikom zániku. Pobytová ešte, tento zákon, podľa toho, čo som navnímala, je mimoriadne nevyvážený. Je v prospech starej populácie. Pritom dôchodcovia majú nejaký príjem, majú dôchodok a majú plus, teda stabilný, týmto zákonom priznaný stabilný príspevok. Na opačnej strane sú rodiny s deťmi so znevýhodnením, ktoré nemajú žiaden príjem a pravdepodobne ho nikdy mať nebudú, lebo nebudú môcť pracovať z podstaty svojho ochorenia. A integrovanými posudkami často tie deti preklasifikovaných z vyššej skupiny odkázanosti do nižšej, kedy nemajú nárok na príspevok. A v tej najčastejšej štvorke sme znížili príspevok z 599 € na stabilných 90 a nestabilných ďalších 324. Hovorím o situácii, ktorá nastane v roku 2028. 2027 ste vlastne príspevkom osobitným vyriešili tento problém, ale len na rok 27. V 28. roku, keď nestihneme urobiť zmeny, veľmi pravdepodobne tie ambulantné služby zaniknú. A teraz si možno nemáte tú skúsenosť, čo to vlastne znamená. Ale priblížim vám život rodičov, ktorí majú takéto deti. Tie deti budú vždy deťmi, aj keď budú dospelí, budú potrebovať vždy 24-hodinový dozor z podstaty svojho ochorenia. Niekto ten dozor musí robiť. Do troch rokov je prirodzené, že to robí rodič. A každý z vás mal deti. Vy ste chodili do práce a vaše deti chodili do škôlky, na základku, na strednú školu, potom na vysokú školu. Mali ste určite 8 hodín čas venovať sa svojej práci. Rodičia týchto detí nemajú. Pokiaľ tie deti nebudeme vedieť kam dať a oni nebudú mať možnosť, tak budú musieť zostať doma a nebudú môcť pracovať. To znamená, nebudú platiť odvody ani daň. A budú stále na príspevkoch. Ešte aj v dôchodku, pretože si nebudú vedieť vyrobiť na ten dôchodok. A teraz si vezmite, že máme školstvo, ktoré by malo nejako integrovať tieto deti, aspoň časť z nich. Školy veľmi radi využijú individuálne štúdium, pretože venovať sa takýmto deťom, keď máte ďalších 25, je veľmi ťažké a učitelia to nevedia. Škôl pre takéto deti, kde by sa skutočne dali integrovať, je málo. A my nevyhnutne potrebujeme tieto ambulantné zložky, tieto stacionáre. Oni nemajú kam ísť cez deň. A tí rodičia musia potom zostať s nimi doma. A pobytová zložka znamená nechať ich tam navždy aj bývať. A viete to ako rodič. A keď sa nám to zaráža, to dieťa má handicap, ale rodič to tak nechce. On chce to dieťa mať doma. Chce si ho uložiť. Ja viem, že to je pre nás nepredstaviteľné, ako to môže chcieť, ale jednoducho ich ľúbia. Oni ich nechcú nechať niekde v štátnom alebo vo verejnom pobyte v zariadení. A my, keď zaniknú tieto stacionáre, im možnosť dať tie deti ako aspoň imitovať normálny život zoberieme. Oni zaniknú. Keď znížite pri jednoznačne stabilný príjem zo 600 na 90 € tie stacionáre nevyžijú. Oni nevedia nič naplánovať. Nevedia zamestnať ľudí, lebo im nevedia dať plat. Tak to proste nepôjde. Tí rodičia, žiaľ, 80 % z tých rodičov sú opustené matky s tými deťmi. A keďže majú možnosti buď zostať doma s tým dieťaťom a byť plne v závislosti od štátu, Česko, Slovensko, a pravdepodobne, keď dostanú ten príspevok a nebudú mať 3,5-násobok minimálnej mzdy, tak si ten príspevok nechajú a zostanú tie deti doma. Stacionáre pre takéto deti nie sú len na to, aby tam prišli a boli tam cez deň. Sú učiteľkou, školou pre nich na úrovni ich chápania. A ja dávam doplne na otázku. Prišky deti majú u nás povinnú školskú dochádzku do 16 rokov. Akým spôsobom štát naplní túto povinnosť? A prečo dá, keď dieťa so znevýhodnením nevytvorí podmienky, aby sa mohli vzdelávať spôsobom, ktorý je vhodný pre ich intelekt na pania, keď zaniknú tieto stacionáre? Naplní štát svoju povinnosť? Už nehovorím o tom, že pokiaľ sa rodičia rozhodnú zostať s deťmi doma, nepracovať a vlastne vychovávať ich sami kompletne, byť 24 hodín denne, sedem dní v týždni nonstop s dieťaťom, ktoré má ťažké znevýhodnenie, je na psychiatriu. Máme za rok-dva niekoľko samovrážd takýchto mám. Chceme viac? Prosím, pani, ste to len vy. Myslite na to. 28. 1. bude zánikový dátum pre tieto ambulantné zložky, ktoré sú pre tieto rodiny nevyhnutné. A z môjho pohľadu sú povinnosťou štátu vytvárať ich a udržiavať, pretože sú určitou formou pre vzdelávanie týchto detí na ich mentálnej úrovni špecialistami, ktorí to vedia robiť. A preto si myslím, že štát má povinnosť ich zamestnávať. Ďakujem pekne.