Boris Susko — vystúpenie v rozprave, 61. schôdza

Ďakujem pekne za slovo. Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, v úvodnom slove som návrh predstavil v jeho obrysoch, rozprava je však miesto, kde sa má hovoriť konkrétne, a preto si dovolím vrátiť sa k piatim témam, pri ktorých sa rozhoduje o tom, či bude tento kódex dobrý alebo len nový. Dispozitívnosť nie je liberalizácia, je to návrat k funkcii zákona. Počul som v odbornej diskusii výhradu, že prezumpcia dispozitívnosti podľa čl. 2 nového návrhu je ustúpením od štátnej ochrany či prejavom liberalizmu. Dovolím si s tým nesúhlasiť, a to vecne. Občiansky zákonník nie je regulačný predpis, je to pravidlo pre prípad mlčania. Hovorí, čo platí, ak sa strany nedohodli inak. Ak k tomu pristúpime ako za minulého režimu, že všetko, čo nie je vyslovene dovolené, je zakázané, potom z kódexu robíme nástroj dozoru nad súkromnými vzťahmi. Návrh túto paradigmu obracia. Ale, a to je podstatné, neobracia ju absolútne. Kogentnosť naďalej vyplýva tam, kde to vyžaduje účel ustanovenia, napríklad pri ochrane spotrebiteľa, pri ochrane maloletých, ochrane osobitne zraniteľných osôb, pri osobnostných právach či pri úprave statusových otázok. Návrh navyše v článku tri osobitne zakotvuje ochranu slabšej strany ako výkladový princíp celého kódexu. To v platnom práve v súčasnosti nemáme, máme ho len roztrieštený v jednotlivých ustanoveniach. S tým súvisí druhá zmena, ktorá pôsobí technicky, ale má veľké praktické dôsledky, nahradenie relatívnej neplatnosti inštitútom zrušiteľnosti. Termín relatívna neplatnosť je vnútorne rozporný, ide o úkon, ktorý je platný, kým sa niekto jeho neplatnosti nedovolá. Návrh preto rozlišuje čisto neplatnosť, ktorá pôsobí od začiatku a prihliada sa na ňu z úradnej povinnosti, a zrušiteľnosť sa uplatňuje prejavom vôle adresovaným druhej strane, nie žalobou. A čo je najdôležitejšie, zrušenie nezasiahne do práv tretích osôb, ktoré konali v dobrej viere. Doterajšie dovolanie sa relatívnej neplatnosti pôsobilo spätne voči každému a ohrozovalo aj poctivého nadobúdateľa. Namiesto trojročnej premlčacej lehoty tu bude šesťmesačná subjektívna. ===== 6. Adresovaným druhej strane, nie žalobou. A, čo je najdôležitejšie, zrušenie nezasiahne do práv tretích osôb, ktoré konali v dobrej viere. Doterajšie dovolanie sa relatívnej neplatnosti pôsobilo spätne voči každému a ohrozovalo aj poctivého nadobúdateľa. Namiesto trhovej premlčacej lehoty tu bude šesťmesačná subjektívna a trhová objektívna prekluzívna lehota. Skracujeme tým obdobie neistoty o majetkových vzťahoch a to je v prospech všetkých, nielen samotných podnikateľov. Druhá časť je koniec dualizmu. Jeden režim namiesto dvoch svetov. Dovoľte mi ukázať, čo dualizmus znamená v praxi. Dnes, ak si dvaja ľudia neplnia zmluvu, hľadáme následky porušenia zvlášť v Občianskom zákonníku a zvlášť v Obchodnom, pričom v oboch sú neúplné a rozptýlené medzi jednotlivé zmluvné typy. Premlčacia lehota je tri roky alebo štyri, podľa toho, ktorý režim sa uplatní a spory o samotné zaradenie vzťahu sú bežnou súčasťou súdnej praxe. Návrh zavádza jednotný systém nesplnenia. Jedna definícia, ktorá zahŕňa neplnenie, omeškanie, vadné plnenie aj porušenie vedľajších povinností. Jeden katalóg prostriedkov nápravy, právo na splnenie, právo odoprieť plnenie, zľava z ceny, úrok z omeškania, zmluvná sankcia, náhrada škody, odstúpenie od zmluvy. Vzorom je Viedenský dohovor o medzinárodnej kúpe, zásady UNIDROIT a európske modelové pravidlá, teda systém, ktorý prevzali aj iné krajiny ako Nemecko, Maďarsko, Estónsko či Francúzsko. Nie je to pre nás neznáme. Obchodný zákonník z roku 1991 bol týmto systémom už silne ovplyvnený. My ho len prestávame držať oddelene pre podnikateľov a sprístupňujeme ho všetkým. Chcem osobitne upozorniť na tri ustanovenia, ktoré si zaslúžia pozornosť tejto snemovne. Prvým je zastretý úrok z omeškania. Ustanovenie, ktoré reaguje na prax obchádzania zákonných limitov cez poplatky, administratívne náhrady a pokuty viazané na omeškanie. Druhým je odčinenie nemajetkovej ujmy pri porušení zmluvy. Dôvodová správa uvádza modelový príklad zrušenia svadobnej hostiny v posledný deň, keď je vrátenie zálohy zjavne neadekvátnou satisfakciou. A tretím je doložka podstatnej zmeny okolností. Nástroj, ktorý by sa nám veľmi zišiel v rokoch, keď energetická kríza a inflácia urobili z dlhodobých zmlúv ruinu pre jednu zo strán. K tomu pripájam predzmluvnú zodpovednosť. Dnes ju prax odvodzuje zo všeobecnej prevenčnej povinnosti, čo je konštrukcia na hranici únosnosti. Po novom bude mať výslovný základ, kto vedie rokovania bez úmyslu uzavrieť zmluvu alebo ich bezdôvodne preruší v záverečnej fáze, zodpovedá za spôsobenú ujmu. V tretej časti, ako som už spomínal, ľudský rozmer, spôsobilosť, podpora a pozostalí. Toto je časť návrhu, o ktorej sa hovorí síce najmenej vo verejnosti, a pritom sa dotkne práve tých najzraniteľnejších osôb. Pozbavenie spôsobilosti na právne úkony je opatrenie, ktorým štát človeka vyradí z právneho života. Návrh ho ruší a nahrádza ho režimom, v ktorom súd vymedzí, v čom konkrétne je človek obmedzený a v ostatnom zostáva plne spôsobilý. K tomu pristupuje podporované rozhodovanie, kde podporovateľ nerozhoduje namiesto človeka, ale spolu s ním, a predbežné prehlásenie, ktorým si človek vopred určí, kto sa má o neho starať a ako, ak raz nebude schopný rozhodovať sám. Kto zažil v rodine nástup demencie či inej takejto zdravotnej poruchy, vie, akú cenu má takýto nástroj. Návrh tiež umožňuje súdu priznať plnú spôsobilosť pred dosiahnutím plnoletosti a podrobne upravuje čiastočnú spôsobilosť maloletých, nielen podľa veku, ale podľa rozumovej a vôľovej vyspelosti. A zmierňuje dôsledky, úkon osoby s obmedzenou spôsobilosťou nebude automaticky neplatný, ak jej prináša prospech. Pri § 691, nároku pozostalých, si dovolím byť úprimný aj o jeho dôsledkoch. Návrh zakladá nárok osobám s obzvlášť blízkym vzťahom k obeti s vyvrátiteľnou domnienkou u manžela, rodiča a dieťaťa a rozširuje ho aj na prípady mimoriadne závažného ublíženia na zdraví, nielen na usmrtenie. Uplatní sa aj pri objektívnej zodpovednosti, teda typicky napríklad pri dopravných nehodách. Áno, bude to mať dopad na poistný trh a na povinné zmluvné poistenie, preto boli k návrhu konzultované aj Národná banka Slovenska, Banková asociácia aj Asociácia poisťovní. Ale alternatíva, teda stav, keď matka, ktorá prišla o dieťa, musí svoj nárok konštruovať cez ochranu osobnosti a dostane sumu závislú od toho, na ktorom súde podala žalobu, nie je hodná právneho štátu. Pardon. Po štvrté kataster. Najväčší prínos a zároveň najväčšie riziko súčasne. Materiálna publicita katastra znamená, že kto nadobudol nehnuteľnosť v dobrej viere, spoliehajúc sa na zápis, bude chránený, aj keď sa neskôr ukáže, že prevodca vlastníkom nebol. Bez tohto pravidla nie je kupujúci chránený nikdy. A náklady tejto neistoty dnes znášame všetci v cene právnych previerok, v zádržných mechanizmoch, v úrokových sadzbách. Materiálna publicita chráni nadobúdateľa, ktorý môže o majetok prísť bez vlastného zavinenia. Slovenský kataster, žiaľ, je dedičstvo neusporiadaného pozemkového vlastníctva, duplicitných zápisov a nedokončených reštitúcií. Preto sú kľúčové poistky, ktoré návrh obsahuje. Domnienka znalosti zápisu sa vzťahuje aj na pozemky signalizujúce spornosť a ustanovenia o odstránení nesúladu medzi zápisom a skutočným stavom musia byť funkčné, nie formálne. V tejto súvislosti musím povedať, že ma veľmi mrzí, že sa tu objavujú rôzne výzvy a materiály, ako napríklad materiál Ochrana domov pred zbúraním, ktorý, pokiaľ mám informácie, bol rozposlaný niektorým poslancom. Kde tento predložený materiál síce veľmi správne pomenúva problém, že na Slovensku je veľký počet stavieb, ktoré sa nachádzajú na pozemkoch vo vlastníctve iných osôb, nie je však pravdou, že by návrh nového Občianskeho zákonníka zhoršoval situáciu. Práve naopak, oproti súčasnej úprave ju vo viacerých aspektoch zlepšuje. Súčasná právna úprava hovorí, že buď právo k pozemku neexistovalo v čase zriadenia stavby, ak ide teda o stavbu na cudzom pozemku, v takom prípade môže vlastník pozemku navrhnúť, aby súd vlastníkovi stavby na jeho náklady nariadil odstránenie stavby. To je dnešný skutkový stav, § 135c ods. 1 Občianskeho zákonníka, a ostatné možnosti ako prikázanie stavby za náhradu do vlastníctva vlastníkovi pozemku alebo iné usporiadanie vzťahov sú subsidiárne možnosti v § 135c ods. 2 a 3. Alebo právo k pozemku v čase zriadenia stavby existovalo, avšak neskôr zaniklo. Napríklad v čase zriadenia stavby mal vlastník nájomnú zmluvu pozemku, ktorá však neskôr skončila. Tieto prípady nie sú vôbec dnes upravené. Doktrína však na základe najmä českej judikatúry konštatuje, že vlastník pozemku sa samozrejme môže domáhať odstránenia stavby. Táto úprava však nijako nereflektuje skutočnosť, že vlastník stavby mohol konať v dobrej viere. Aké sú výhody navrhovanej úpravy? Možnosť nariadiť odstránenie kopíruje súčasnú úpravu, pričom ani v súčasnosti súdy takéto odstránenie fakticky nenariaďujú. Obava z odstraňovania stavieb teda nezodpovedá súčasnej praxi pri podobnej úprave. Nová úprava však nad rámec toho ponúka lepšie riešenie. Ak bola stavba zriadená na cudzom pozemku dobromyselne, má vlastník stavby právo domáhať sa voči vlastníkovi pozemku, aby mu pozemok predal za obvyklú cenu. Je to v § 1464 návrhu Občianskeho zákonníka. Toto pokryje väčšinu problematických situácií a ochráni vlastníka stavby. Ak v čase zriadenia stavby existovalo právo k pozemku a zaniklo, zlepšuje nová úprava postavenie vlastníka stavby, pretože umožňuje prikázanie pozemku do jeho vlastníctva podľa § 1464. Podľa súčasnej právnej úpravy sa v takýchto prípadoch neaplikuje § 135c Občianskeho zákonníka a teda je sporné, či vôbec súd môže prikázať takýto pozemok vlastníkovi stavby. A ak je stavba bytovým domom, ostáva zachované zákonné vecné bremeno podľa § 1682 a 1903 návrhu Občianskeho zákonníka. V uvedenom materiáli je nejaké navrhované ustanovenie prechodné, ktoré vyzývajú, aby sa uplatnilo. Toto ustanovenie však má podľa nášho názoru veľký potenciál konfliktu s ústavou, pretože nerozlišuje, či stavba bola zriadená dobromyselne alebo nie a takáto úprava by v zásade vôbec nereflektovala posúdenie okolností konkrétneho prípadu a fakticky by vyvlastňovala súkromné vlastníctvo, teda pozemky súkromných vlastníkov en bloc, vo všeobecnosti, čo si myslíme, že je v rozpore s ústavou. No a po piate je dedičské právo, sloboda poručiteľa a hranice tejto slobody. Dedičské právo sa mení azda najvýraznejšie. Pribúdajú dedičská zmluva, odkaz, príkaz, správca dedičstva a vykonávateľ závetu. Rozširuje sa okruh zákonných dedičov. V tretej skupine sa zavádza zastúpenie potomkami súrodencov bez obmedzenia stupňa a vo štvrtej skupine zastúpenie do dvoch stupňov. Cieľ je jednoznačný a podľa môjho názoru nespochybniteľný, znížiť počet prípadov, keď majetok pripadne štátu ako odúmrť napriek tomu, že žijúci príbuzní existujú. Doterajšie obmedzenie tretej skupiny len na deti súrodencov bolo dôsledkom nepresnej formulácie novely z roku 1992 a spôsobilo nejednu krivdu v dedičských konaniach. Teraz k bodu, ktorý bol pomerne dlho a viacnásobne predmetom pripomienkovacieho konania. Návrh znižuje povinný podiel neopomenuteľného dediča u maloletého potomka zo 100 % na 3/4 zákonného podielu a u plnoletého z polovice na 1/4 a zároveň prechádza z kolektívnej na individuálnu koncepciu. Argument predkladateľa je rešpekt k vôli poručiteľa a odkaz na obdobný trend v porovnateľných právnych poriadkoch, výslovne napríklad na švajčiarsku reformu účinnú od roku 2023. Argument na druhej strane poznám a neuhýbam pred ním, ide o oslabenie ochrany potomkov, vrátane maloletých a je legitímne pýtať sa, ako sa to má k čl. 3 samotného návrhu, ktorý deklaruje najlepší záujem dieťaťa a k ústavnej ochrane detí a mladistvých. Hovorím to otvorene, zároveň chcem vysvetliť, prečo sme pristúpili k tomuto kroku. Ak by sa totiž neznížili takto dedičské podiely tzv. neopomenuteľných dedičov, nebolo by vo väčšine prípadov možné vôbec využiť nové právne inštitúty, ako je dedičská zmluva, či odkaz alebo príkaz. Zároveň je potrebné uviesť, že ak chce poručiteľ ukrátiť svojich potomkov, môže to už aj dnes urobiť napríklad využitím inštitútu darovania a nikomu v tom nevie zabrániť za života. Čiže záverom, vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, rekodifikácia Občianskeho zákonníka sa na Slovensku reálne pripravuje od roku 2009. Za ten čas sa vystriedali vlády, komisie aj koncepcie a zakaždým projekt stroskotal nie preto, že by bol zlý, ale preto, že sa nenašla vôľa dotiahnuť ho do konca. Nechcem, aby tento parlament bol ďalším v tomto rade. Preto si vás dovolím požiadať a poprosiť, posúďme tento návrh vecne. Nedovoľme, aby sa najväčšia reforma slovenského súkromného práva za 60 rokov stala rukojemníkom politiky. Ďakujem pekne.