Andrea Turčanová — vystúpenie v rozprave, 61. schôdza

Vážený pán minister, pán predsedajúci, kolegyne poslankyne, kolegovia poslanci. Ja začnem svoj príspevok tak trošku netradične, keďže som si dnes ráno v poslaneckej schránke našla takýto list. Predpokladám, že ste si ho všetci. Dovolím si ho prečítať pred mojím samotným diskusným vystúpením. Vážená pani poslankyňa, vážený pán poslanec, obraciame sa na vás v mene Konferencie biskupov Slovenska, Slovenskej katolíckej charity, Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku a Evanjelickej diakonie ECAV na Slovensku. Slovenská katolícka charita a Evanjelická diakonia na Slovensku, ako zriadené cirkevné organizácie, dlhodobo podporujú potrebu reformy financovania sociálnych služieb. Slovenská katolícka charita ako najväčší a Evanjelická diakonia ako druhý najväčší neverejný poskytovateľ sociálnych služieb na Slovensku s vážnym znepokojením vnímajú súbeh viacerých pripravovaných zmien, ktoré môžu zásadne ovplyvniť budúcu podobu starostlivosti o odkázaných ľudí. Našou obavou nie je jedna izolovaná zmena. Riziko vidíme predovšetkým v tom, akým smerom môžu jednotlivé opatrenia spoločne posunúť celý systém sociálnych služieb na Slovensku. Prvou zásadnou oblasťou je budúcnosť ambulantných sociálnych a terénnych služieb. Práve tie sú jedným z nástrojov, ktoré umožňujú odkázanému človeku zostať čo najdlhšie vo svojom prirodzenom prostredí a zároveň poskytujú jeho rodine potrebnú pomoc a podporu. Rodina, ktorá sa stará o odkázaného človeka, nepotrebuje iba finančnú podporu. Potrebuje aj dostupnú profesionálnu službu, ktorá jej umožní zabezpečiť starostlivosť v čase, keď opatrovateľ vybavuje nevyhnutné osobné alebo rodinné záležitosti, potrebuje si oddýchnuť alebo dočasne nemôže starostlivosť zabezpečiť v plnom rozsahu. Ambulantná služba preto nemá byť vnímaná ako alternatíva k rodinnej starostlivosti, ale ako jeden z nástrojov, ktoré umožňujú, aby bola rodinná starostlivosť dlhodobo udržateľná. Rovnako dôležité sú terénne sociálne služby, ktoré podporujú človeka priamo v jeho domácom prostredí. Kombinácia neformálnej starostlivosti s dostupnou terénnou a ambulantnou podporou môže v mnohých prípadoch oddialiť alebo úplne eliminovať potrebu predčasného prechodu do pobytovej sociálnej služby. Ak bude financovanie ambulantných služieb neisté alebo ekonomicky neudržateľné, poskytovatelia budú nútení obmedzovať svoje kapacity alebo ich úplne zatvárať. Prípadne budú obmedzovať svoje služby pre zraniteľných klientov, ktorých nastavenie systému posunie do kategórie stratových. Budú nimi napríklad ľudia so zdravotným znevýhodnením, s častými absenciami spôsobenými ich objektívnym zdravotným stavom. Dôsledkom nemusí byť iba zánik konkrétnej služby. Dôsledkom môže byť situácia, keď rodina jednoducho stratí reálnu možnosť ponechať svojho blízkeho doma. Druhou vážnou témou je pripravované zvyšovanie maximálnych kapacít pobytových sociálnych služieb. Slovensko potrebuje reagovať na rastúci počet ľudí odkázaných na pomoc, avšak samotné zvyšovanie počtu lôžok v jednom zariadení nemôže nahradiť rozvoj služieb poskytovaných bližšie k človeku a jeho rodine. Ak sa budú kapacity zariadení, ktoré sú dnes koncipované ako menšie, výrazne zväčšovať, musíme veľmi vážne diskutovať o tom, aký model starostlivosti tým na Slovensku vytvárame. Človek neprichádza do pobytového zariadenia iba na niekoľko dní. Často sa stáva jeho domovom na posledné roky života. Preto nie je rozhodujúce iba to, koľko miest dokážeme vytvoriť, ale predovšetkým to, aké prostredie v nich človeku ponúkneme a či je v ňom človek na prvom mieste. Máme obavu, že veľkokapacitné zariadenia môžu postupne strácať komunitný a rodinný charakter. Čím väčšia je koncentrácia prijímateľov na jednom mieste, tým náročnejšie je zachovať individuálny prístup, osobné vzťahy, poznanie životného príbehu človeka a prostredie, v ktorom sa necíti ako klient systému, ale ako človek vo svojom domove. Treťou témou je nastavenie podmienok sociálno-zdravotného systému, ktoré otvára príležitosti pre poskytovanie sociálnych služieb založených na komerčnej a korporátnej logike. Sociálne služby sú osobitnou oblasťou, pretože ich prijímateľom je často človek vo veľmi zraniteľnej životnej situácii. Považujeme za nevyhnutné, aby ekonomická efektívnosť a finančná výnosnosť nikdy neprevážili nad kvalitou služby, dôstojnosťou človeka a jeho individuálnymi potrebami. Najväčšie riziko vidíme v kombinácii všetkých pripravovaných zmien. Ak bude zároveň ekonomicky atraktívnejšie prevádzkovať veľké pobytové zariadenia, zvýšia sa ich kapacity a na druhej strane ekonomická udržateľnosť ambulantných a terénnych služieb zostane neistá, systém môže začať prirodzene smerovať k pobytovej starostlivosti. Rodina potom môže mať formálne možnosť voľby, ale rozhodujúce bude, či v jej regióne bude dostupná služba, ktorú si človek a jeho blízki skutočne môžu vybrať a ktorú bude poskytovateľ schopný dlhodobo prevádzkovať. Rodina sa tak môže dostať do situácie, keď jej systém ponechá prakticky jedinú dostupnú cestu – umiestniť svojho príbuzného do pobytového zariadenia. Reforma financovania sociálnych služieb by podľa nás mala vytvoriť podmienky, aby človek mohol zostať čo najdlhšie doma vo svojej rodine a komunite. Mala by prispieť k skutočnému a dlhodobému rozvoju komunitne orientovaných ambulantných a terénnych služieb. Ak to už nie je možné, pobytová služba musí byť dostupná, kvalitná a v čo najväčšej miere pripomínať prirodzené domáce prostredie. Vytváranie takéhoto prostredia v pobytových službách je charakteristické pre charitatívne a diakonické zariadenia poskytujúce sociálne služby vo veľkej miere ľuďom, ktorí nie sú ekonomicky prínosní pre poskytovateľov s komerčným zámerom. Neodmietame pobytové služby. Sú nevyhnutnou súčasťou systému a pre mnohých ľudí jediným vhodným riešením. Odmietame však predstavu, že nedostatok sociálnych služieb vyriešime budovaním čoraz väčších zariadení. Vyzývame poslancov Národnej rady, aby pri ďalšom legislatívnom procese ešte raz posúdili vzájomnú interakciu pripravovaných zmien. Nejde iba o financovanie poskytovateľov, ale o rozhodnutie, akým spôsobom sa bude Slovensko v nasledujúcich desaťročiach starať o svojich seniorov, ľudí so zdravotným postihnutím a ďalších odkázaných. S úctivým pozdravom, podpísaný Mons. Peter Rusnák vlastnou rukou, sociálna subkomisia Teologickej komisie KBS, emeritný biskup bratislavskej eparchie, Mgr. Ivan Eľko vlastnou rukou, ECAV na Slovensku, generálny biskup, Peter Tallo, Ivan Ružička, vlastnou rukou, generálny sekretár KBS, Mgr. Filip Macák, Slovenská katolícka charita, vlastnou rukou, riaditeľ. Ing. Mgr. Ľubica Sabová Vysocká, vlastnou rukou, Evanjelická diakonia ECAV na Slovensku, riaditeľka. Tento list dostal na vedomie okrem vás aj pán minister Erik Tomáš. A teraz už k samotnému môjmu diskusnému príspevku. Úvodom si dovolím upozorniť, že som v zmysle nového rokovacieho poriadku podala pozmeňujúce návrhy a zároveň žiadam, aby o každom z bodov, ktoré som podala, sa hlasovalo pri hlasovaní samostatne. Ak niekto tvrdí, ja som to už použila, toto moje vyjadrenie, že predložená reforma sociálnych služieb ako celok funguje a natrvalo zachraňuje situáciu, buď nevie, o čom hovorí, alebo klame. Je pravdou a chcem byť v tom spravodlivá, že návrhy, ktoré tu dnes máme, riešia tú najakútnejšiu krízu. Pretože, ak by neboli predložené, 1. 1. 2027 by nastal kolaps minimálne polovice zariadení sociálnych služieb. Rok 2027, ktorého sa zmeny týkajú, však nie je dlhodobým riešením, ale je to odklad problému o 1 rok. Ja som parlamentné prázdniny využila len na to, aby som obišla čo najviac zariadení sociálnych služieb. Rozprávala som sa ako s vedením, tak aj s personálom a klientmi. Je pravda, že tých problémov v sociálnych zariadeniach je kvantum a nedajú sa vyriešiť jedným návrhom zákona. Musím tuná zasa objektívne priznať, že pán minister predkladá množstvo, aj prostredníctvom svojich poslancov, množstvo návrhov, ktorými tú situáciu chce riešiť. Čo mne tam však chýba, čo musím zasa povedať kriticky, že niekedy ľúbivo vyzerajúce riešenie nedomyslí všetko a časť obyvateľov je vystavená do veľmi ťažkej situácie. To sa dialo napríklad, avšak pán minister sa tým netajil, že kritizoval, že aj KDH a vôbec opozícia nepodporila novelu zákona o výživnom a navrhla teda návrh je dnes 135 €, keď si spomínam, tak som o tom diskutovala a upozorňovala som na skupiny, ktoré si reálne nebudú môcť dovoliť zaplatiť toto zvýšené výživné a bude tam trestnoprávna zodpovednosť. Žiadala som, aby to bolo doriešené, nebolo a z toho dôvodu som odporúčala môjmu klubu, aby sme tento návrh nepodporili. Neboli sme proti, ale zdržali sme sa. To je len na vysvetlenie. A teraz k samotnému návrhu. Doteraz v zákone, tak ako ho máme, 1. 1. nastane situácia, že ak je matka poberateľka, povedzme, ešte si predstavme, že je samoživiteľka, lebo rád tu rozprávame o jednorodičoch a samoživiteľoch, že je samoživiteľka. Má zdravotne postihnuté dieťa, ktoré má stupeň odkázanosti štyri alebo päť, čiže je poberateľkou príspevku na opatrovanie. Keďže táto matka má sama zdravotný problém alebo si potrebuje privyrobiť, potrebuje využiť aspoň dva dni v týždni ambulantnú formu zariadenia sociálnej služby pre toto dieťa. V návrhu, tak ako je teraz nastavený, lebo do konca tohto kalendárneho roka tieto ambulantné služby priamo financuje ministerstvo. Peniaze majú ísť za klientom a my sme tomu klientovi v štvrtom stupni odkázanosti príspevku na opatrovanie pridali 90 €. Dnes táto služba stojí takmer 600 €, čiže celý opatrovateľský, ak potrebuje, hovorím, možno 2 dni v týždni službu, mi musela dať na doplatok tejto služby priamo táto matka. Z čoho bude žiť? Z čoho zaplatí nájom? Preto vítam, že prišlo mimoriadne riešenie, tzv. dorovnávací príspevok, kde priamo zariadenia dostanú tie peniaze na rok 27 a zároveň táto matka nebude musieť do troch dní ísť hlásiť a dokladovať, ako je to v zákone, že bude musieť stále hlásiť, lebo my vlastne napriek tomu, že sme v 21. storočí, že máme umelú inteligenciu, že máme centrálne systémy elektronické, my nútime týchto zdravotne postihnutých ľudí, aby, ak chcú príspevky, tak musia do troch dní, do piatich dní a podobne stále hlásiť, ako ich čerpali. Ja som na výbore navrhovala, aby sme to zmenili a verím, že pán minister to zváži a od 1. 1. 2028 sa to zmení, aby sme zálohovo dali tú platbu tej matke. A ak tú časť na ambulantnú službu nevyčerpá, tak, aby sa jej zálohový príspevok na ďalší mesiac o túto nevyčerpanú službu skrátil. Hej? Keď teda si ju nezaplatí, hej? A dostala na to peniaze. Respektíve, aby ju teda mohla použiť, máme to tak, že v nasledujúcich mesiacoch. Ale ona má teraz zaplatiť a čakať. Do ďalšieho mesiaca zúčtuje a ďalšie dva mesiace má úrad práce na výplatu. Čiže jej sa môže stať, že ona, ak nemá našetrené, aby na tri mesiace zaplatila službu, tak proste to dieťa do tej ambulantnej služby dať nemôže, lebo nemá z čoho. Je to vyriešené na rok 27. Naozaj sa tomu teším a ďakujem, pán minister, ale je to zasa len nesystémové dočasné riešenie na prekrytie problému a jeho odsunutie na rok 28. Ja v svojich pozmeňujúcich návrhoch už som tento návrh pre komplikovanosť nedávala. Pripravím to ako samostatnú novelu a beriem, že už nie je časová tieseň, pretože je to na rok 27 vyriešené, ale predložila som tri ďalšie návrhy. Dala som to v jednom, ale naozaj poprosím, aby sa o tých bodoch hlasovalo samostatne. Po prvé, prvý pozmeňujúci alebo prvý bod sa týkal financovania pri chorobe klienta. Pretože pri pobytovej službe máme v zákone, že do 30 dní ten príspevok štátu ostáva zachovaný, ak nie je uzatvorená zmluva, alebo teda z odôvodnenej neprítomnosti, pretože tí ľudia môžu byť hospitalizovaní, nebudú, miesto sa im drží. Pri ambulante však už bola podmienka v zákone, že len keď nie je uzatvorená zmluva. A čo v prípade, že zmluva uzatvorená je, ale tieto deti alebo mladí dospelí alebo vôbec aj nielen mladí dospelí, ktorí využívajú ambulantnú službu sociálnej služby, zamarodujú. Však, preto sú zdravotne znevýhodnení, že aj častejšie sú chorí. A keď bude chorý a nebude môcť prísť do zariadenia, tak nebude mať nárok. Zariadenie nedostane príspevok, on nedostane príspevok. Vystavujeme ich... pričom tento môj prvý návrh sa týka toho, aby tak ako pri pobytovke, kde je chránenie 30 dní, pri ambulante, keďže ten je poskytovaný cez pracovné dni, bola ochrana 20 dní. Po druhé, garantujeme peniaze pre regionálne ambulantné služby. Tuná dopĺňame vyššie územné celky. Vedeli ste, že doteraz vyššie územné celky všetky sociálne služby financovali výlučne z vlastných zdrojov? Možno tu dopĺňame vyššie územné celky. Vedeli ste, že doteraz vyššie územné celky všetky sociálne služby financovali výlučne z vlastných zdrojov? Obce a neverejní poskytovatelia majú garantovaný príspevok zo štátu, ale tento príspevok nikdy nedostali vyššie územné celky. Zariadenia, ktoré zriaďovali, a zároveň DSS-ky, ktoré boli od neverejných poskytovateľov, financovali zo svojho rozpočtu. Po reforme financovania im pribudla ďalšia kompetencia. Všetky pobytové služby, ktoré dovtedy mali povinnosť, čiže zariadenia opatrovateľskej služby a zariadenia pre seniorov, ktorých je najviac na Slovensku, ktoré doteraz mali povinnosť financovať obce, a keďže obce ich financovali buď vôbec alebo veľmi zle, tak táto povinnosť prešla na župy. Nechcem hovoriť veľa o číslach, len poviem za Prešovský kraj, lebo rozprávala som sa s vedúcim odboru. V Prešovskom kraji budúci rok bude musieť VÚC pripraviť na financovanie sociálnych služieb 34 miliónov €. Je to nárast o 12 miliónov kvôli tým pobytovkám, ktoré doteraz financovať nemuseli. Tridsaťštyri miliónov, 34 miliónov, ktoré nebudeme môcť dať do školstva, do zdravotníctva, do ciest a do ďalších vecí, lebo budú musieť byť viazané na sociálne služby. A pýtam sa, čím je VÚC-ka iná ako samospráva obce, mesta alebo ako neverejný poskytovateľ? Keď tam vieme garantovať príspevok, prečo ho nevieme garantovať u vyšších územných celkov? Čiže dopĺňam do platného návrhu zákona vyššie územné celky. A tretie. Pán minister sám hovoril o tom, že nevyužívame odľahčovaciu službu. Prišiel s národným projektom odľahčovacej služby. Ja som zisťovala aj v rámci infozákona, ako sa využíva. No stále sa veľmi slabo využíva. Keď som chodila po zariadeniach, pýtala som sa, či ju poskytujú, ak ju neposkytujú, prečo ju neposkytujú. Väčšinou bola odpoveď, že majú plné stavy, majú kapacity, ktoré majú registrované, a nemôžu ich preskočiť, lebo inšpektor, teda inšpekcia z ministerstva, by prišla. Štandardy kvality, o viacej kvalite poskytovanej služby už spomínal pán predseda a následne tieto všetky dôvody sú na to, že by sa tá služba neposkytovala. Preto navrhujeme, keďže všetky zariadenia majú predsa aj izolačky pre prípad a ďalšie, tak, ak raz za čas jeden prípadne dvaja ľudia potrebujú krátkodobo využiť službu na pár hodín alebo niekoľko dní, aby sa táto kapacita neposudzovala v rámci rezervovanej kapacity. Čiže aby sa naopak posudzovala. Čiže aby nemuseli navyšovať ďalšie lôžka. Čiže to je ten tretí, tretí návrh. Čiže, ešte raz, pán minister, oceňujem hasenie požiaru pre budúci rok, ale ako som ukázala, forma financovania je urobená zasa len na nejaký čas. Preto naozaj z tohto miesta dôrazne žiadam a vyzývam, buďme otvorení našim pozmeňujúcim návrhom, ktoré dávajú systému záchranné koleso dlhodobo, a žiadam, aby sme nečakali, ale už teraz pripravili jasný, predvídateľný a plne vykrytý systémový návrh financovania aj na rok 2028. Urobme to, čo od nás očakávajú, aby klienti, odkázané rodiny a samotní poskytovatelia mali istotu a nie každoročný strach o vlastné prežitie. Malinká poznámka na záver, možno zase sa vrátim k tým navyšujúcim kapacitám. Veľa sa totižto hovorí, že nielen teda tu som listom, ktorý dvaja najväčší poskytovatelia predložili, som vyvrátila, pán minister, vaše tvrdenia, že všetci súhlasili. Súhlasila, áno, asociácia, ktorú zastupuje pán a pani Hoffmann a Ganamová, a ona aj pretláčala veľmi dlhodobo to, aby sa zvýšila kapacita. Ako bývalá primátorka, ktorá mala veľké zariadenia, chápem, úplne chápem. Vnímam ale, že sme už prešli kus cesty a sme niekde inde a nebol by dobrý krok tam sa vracať, ale nemôžem nepočuť hlasy, ktoré hovoria, že Pentá prišla na to, že v systéme sociálnom sa dá dobre zarobiť a tá chce lôžka dlhodobej starostlivosti v nemocniciach zmeniť práve na kapacitu do 100 klientov. A naozaj sa potom zamyslime, či, ak budú v bývalých nemocniciach nové kapacity a ľudia v nich skončia len preto, že nebudú mať inú možnosť, či je toto naozaj vytvorenie toho pocitu domova. Či každý z vás určite zažil aspoň pár dní. Či chcete naozaj svoju jeseň života raz stráviť na nemocničnom lôžku dlhodobo? Lebo ja teda určite nie. Ďakujem. Jedna faktická na vaše vystúpenie.