Marián Viskupič — faktická poznámka, 52. schôdza

Začnem od konca, tak pán kolega Mumko, no hovoríš, že hovorím, trieskam sprostosti, škoda, že si na žiadnu neupozornil konkrétne. Ale pán kolega Karas, prosím ťa, toto sa úplne krásne ukázalo, že ako nesleduješ rozpravu, ako zlé je samozrejme, keď rozprava bola pred dvoma týždňami a pokračuje teraz, pretože úplne, že si, kde si, tu si. Fakt, že si nabehol na kópiu. Ja som presne začal až v roku, že alebo už v roku 1998 v tom mojom vystúpení, hej? Nahneval som tu aj tých, čo tu neboli, lebo už sú dávno na dôchodku. Nahneval som tu aj kolegov z OĽANO, pretože aj tam sa mi to rozpočtové hospodárenie nepáči stačilo a pokračoval som až sem. Čiže žiadne také, že začal som touto vládou. Keby si počúval a nielen rozprával, pán kolega, keby si počúval a nielen rozprával, pamätal by si, že som tu skutočne mal polhodinové vystúpenie, kde som analyzoval rozpočtovú situáciu od roku 1998 všetkých vlád, aj minulej vlády a aj tejto vlády. Takže tá realita je realita je presne takáto. A Jožo Pročko, samozrejme, veď tých tu sa dá rozprávať. Proste, tu je milión káuz. Skutočne deti, vnuci, všetci. Dá sa rozprávať a naj, ale najhoršie je na tom to, že je to v situácii, kedy jedna kauza už prepláca druhú a na tretí deň si jednoducho ani, ani občan nespomenie, pretože v posledných dvoch vznikli, vznikli ďalšie dve nové kauzy, čiže skutočne som sa snažil venovať viacej takým tým skutočne tým ekonomickým veciam a tomu snahe proste zobudiť trošku tú koalíciu, áno, aby sa nevenovala len ich deťom, ale aby sa venovala aj tejto krajine, pretože riadia nie svoje deti, ale riadia Slovensko ešte rok. Ďakujem pekne. Spätšie ďalšie.