Roman Michelko — faktická poznámka, 52. schôdza

Ďakujem za slovo. Takže najprv zopár vecí. Pôvodne ten návrh zákona naozaj bol myslený úprimne a chceli sme, aby o tak zásadných veciach, ako je napríklad právo veta, muselo rozhodovať celé plénum. To je úplne jednoznačné. Samozrejme medzi tým, ako bol navrhnutý alebo odoslaný ten zákon do parlamentu, sme zistili, že toto je nepriechodné. A napriek tomu, že by to asi neprešlo, sme chceli otvoriť túto diskusiu. Čo je úplne legitímne politické právo. Potom sme pochopili, že áno, nebudem robiť nejaké trápne veci a vymýšľať, že sme si neotestovali na tomto. Prvej schôdzi, kedy je v účinnosti nový rokovací poriadok, že nejaké veci asi treba zmeniť. Vaša bývalá kolegyňa to povedala veľmi jadrne. A ste aj potlieskali niektorí. Takže mne osobne napríklad veľmi, veľmi vadí, že neviem, koľkí ľudia sú v rozprave a neviem si plánovať veci a neviem, koľko asi bude prerokovanie jedného bodu. Je to potom veľmi náročné na časovanie a na plánovanie a podobne. Nie je to veľká zmena, ale je to taká zmena, že predtým bolo aspoň jasné, že koľko asi bude prerokovávanie toho, ktorého bodu a toto treba zmeniť. Takže áno, všetko ste... Ja to nehovorím. Čo sa týka môjho prísľubu. Nebudem robiť také niečo, že veci od začiatku boli dané tak, že sa budú meniť. To teda nie. Toto vyplynulo zo situácie, spotreby. Áno, v poriadku, však nič sa nedá utajiť, je to všeobecne známe, ale pôvodne to nebol tento zámer. A posledná vec, ja nehovorím to, čo niektorí ľudia. Prídu s nejakou legendou a opakujem. Hovorím vždy, čo si myslím a nie som prorocký, ale niekto je prostoduchý.