Jaroslav Spišiak — vystúpenie v rozprave, 52. schôdza

Pán predsedajúci, vážené kolegyne, kolegovia. Pôvodne som sa nechcel prihlásiť do rozpravy k tejto téme. Ale pri počúvaní rôznych faktov, rôznych vyjadrení z jednej, z druhej strany ma to motivovalo, aby som sa predsa len prihlásil. Vládam k tomu, o čom tu sa vedie táto debata. A vzhľadom k tomu, že o chvíľu budeme prerokovávať návrh novely Trestného poriadku, a to špeciálne k téme spolupracujúcich osôb. Kde bolo prezentované, že tento návrh je motivovaný Talianskom, ktoré je teda typické alebo preslávené bojom proti mafii a tak ďalej. Tak v tom spore, ktorý som tu teraz sledoval o sudcoch, vlastne by som teda tým pádom chcel povedať, ako to bolo v tom Taliansku. Čiže 17. decembra 1987 bol uzavretý maxiproces v Palerme na Sicílii, kde bolo odsúdených 360 mafiánov zo 474 obžalovaných. Všetko to bolo na základe hlavnej výpovede kajúcnika Thomasa Bruchettu. Prvostupňový súd uznal vinných tých 360 mafiánov z Cosa Nostry. A tu začal ten problém, o ktorý ide vlastne teraz. Nie, niekomu určití sudcovia vyhovujú, inému zas nevyhovujú. Prebiehali rôzne trestno-procesné šachy, machy. V tom Taliansku rozhodoval odvolací súd o odvolaniach tých odsúdených v prvom stupni. Rozhodoval sudca, teraz si presne nespomínam, ako sa volal. Ale v roku 89 už z tých 360 mafiánov bolo vo väzbe alebo vo väzení už len 60. Počas tohto uznávania neviny alebo oslobodzovania tých 280, či ako to rýchlo, mafiánov sa zistilo ďalším preverovaním, že práve tento sudca je činný pre zločineckú organizáciu Cosa Nostra. Čiže rozhodoval v prospech mafie a nie v prospech verejného záujmu a spravodlivosti. Mal to pomerne jednoduché, lebo tiež bol ten obrovský spor o tom, či je dôveryhodná výpoveď kajúcnika, alebo nie je dôveryhodná výpoveď kajúcnika. A či vôbec táto výpoveď v tom kontexte, ako bola povedaná, je možná, je ju možné uznať ako dôkaz slúžiaci na odsúdenie. Čiže obrovská polemika, zhruba na dve časti sa rozpadol súdny systém v Taliansku. Jedna časť zastávala názor, ktorý bol viac-menej promafiánsky, a druhá časť bola tá časť, ktorá chcela zvýšiť efektivitu boja proti organizovanej kriminalite a na základe nového princípu, novej metódy, ktorá sa videla v tých výpovediach toho hlavného kajúcnika aj následne aj ďalších, či je možné odsúdiť organizátorov, vyššie postavených ľudí v tej štruktúre mafiánskej. Nakoniec v roku 90 pripadlo toto rozhodovanie do Najvyššieho kasačného súdu, kde sa predpokladalo, že tí, čo to majú rozhodnúť, rozhodnú v prospech antimafie, čiže v prospech spravodlivosti. Tak títo dvaja sudcovia boli zavraždení predtým, než stihli rozhodnúť. Potom sa tento spor zas presunul na Najvyšší súd. A tam nakoniec v januári 92 rozhodol so súhlasom, že je možné uznať výpoveď kajúcnika, konkrétne toho Thomasa Bruchettu, a je možné odsúdiť organizátorov a osoby spolupracujúce pre tú mafiu aj na základe toho, že vypovedá spolupracujúca osoba. Ale o tom budem bližšie hovoriť pri tých kajúcniko ch. Tu len som chcel poukázať na tie spory, ktoré dokázala vyprodukovať mafia Cosa Nostra, čo je naozaj už teraz svetovo uznávaná aj súdne, aj justične zločinecká organizácia. Ona dokazovala schopnosť ovplyvňovať, odvolávať, presúvať trestno-procesné v súdnom svete realizované úkony tak, aby boli realizované čo najviac v jej prospech. A teraz, keď som videl tieto naše spory tu, tak ma tak napadlo, že vlastne to je skoro podobné, že sa tu sporíme o to, akých sudcov odvolať, akých neodvolať, ako tam dosadiť sudcov, ktorí by možno boli prijateľnejší, možno nie. Niektorí sudcovia, ktorí rozhodujú tak, že sa to niektorým osobám nepáči, tak tí akože sú zlí. To je totálne zasahovanie do nezávislosti súdnej moci. Takže aj toto je jedna z paralel, keď ideme sa porovnávať s Talianskom. A teda v tom januári 92 s konečnou platnosťou bolo rozhodnuté, že je možné odsúdiť riadiace štruktúry zločineckých organizácií na základe výpovede kajúcnika. To nie je až také dôležité. Dôležité je to, že uznali, že ak vypovedá o štruktúre a tá štruktúra je definovaná a právomoci sú definované, tak potom je možné odsúdiť aj tých, ktorým priamo nebolo preukázané, že konkrétne oni spáchali konkrétny trestný čin, napríklad vraždu. Toto bol prelom vo svetovom boji proti organizovanej kriminalite. Január 92 – Giovanni Falcone, ktorý to všetko inicioval v tom Taliansku a z toho momentu, bol 24. mája 92 zavraždený. O 2 týždne na to bol zavraždený aj jeho kolega, ktorý s ním spolupracoval. Takže toľko som chcel povedať k boju o súdy, o súdnictvo, nezávislosť, o objektivitu súdnej moci, zasahovanie a snaženie sa ovplyvniť nezávislé rozhodovanie je nebezpečné, viete. Lebo sa to stále vzďaľuje od objektivity, od pravdy. A nedovoľme, aby to bolo v prospech jednej alebo v prospech druhej strany. Nechajme to tak, aby to bolo objektívne. Aby sa s tým mohli stotožniť v podstate všetci. Bez ohľadu na to, či sú fanúšikovia jednej strany alebo fanúšikovia druhej strany. Lebo teraz sa to už hrotí tak, že aj keby boli odsúdení aktéri v kauze Očistec, aj tak značná časť spoločnosti nebude veriť ich vine, ale stále si budú myslieť, že sú nevinní. A to isté platí o tej druhej strane, ak by boli oslobodení. Takže až takto ďaleko sa to dotiahlo. A týmto sporom o Sudcoch Najvyššieho správneho súdu a o Súdnej rade a o menení podľa aktuálnej situácie podmienok k tomuto to stále len prispieva. A neprispieva to k objektivite a k pocitu občanov, že tu ide o spravodlivosť. Toľko som chcel k tomu dodať. Ďakujem za pozornosť.