Roman Mikulec — faktická poznámka, 52. schôdza

Pani kolegyňa, ja si myslím, že ten ústavnoprávny problém, ktorý ste vy spomenula, tak toto zjavne nemajú vyriešené. Lebo neobsahuje to ani dôvodová správa k tomuto zákonu a mne sa ani nečudujem, že pani Stanka, tajomníčka, ktorá bola u vás na výbore, to nevedela vysvetliť. Lebo ten inštitút nútených povinných prác nesmie byť v rozpore ani s dohovorom o nútených a povinných prácach, ku ktorému sa Slovenská republika už dávno-dávno zaviazala a táto dohoda je stále platná. Nútené povinné práce samozrejme nezahŕňajú tie práce, pokiaľ to spadá, tak ako ste aj vy naznačila, v rámci trestného konania, pokiaľ je to súdnym rozhodnutím a niekto je odsúdený k takýmto prácam, ktoré potom sú pod nejakým verejným dohľadom, ale musia byť samozrejme aj na základe súhlasu tej danej osoby. V tomto prípade ale, čo je veľmi závažná vec z môjho pohľadu, a to si myslím, že nevyriešili predkladatelia, že za súdne rozhodnutie sa nedá považovať správne rozhodnutie, teda v tomto prípade priestupkové konanie. To nie je súdne rozhodnutie. Takže naozaj aj mňa by zaujímalo, ako toto vysvetlia, akým spôsobom sa s týmto vysporiadajú, pretože zjavne na toto tvorcovia tohto zákona nepamätali. Ale to je také príznačné, že oni predkladajú zákony, ktoré nemajú poriadne vyriešené, ktoré sú zle pripravené, ktoré potom im tak či tak zlomia cez koleno a potom, keď prídu v aplikačnej praxi na to, že to nefunguje, tak ich musia prerábať. To by nebolo ani teraz prvýkrát, keby takýto zákon si znova prijali. Je to jednoducho diletantizmus v praxi. Ďakujem pekne za vaše vystúpenie, pani poslankyňa Plaváková.