Lucia Plaváková — vystúpenie v rozprave, 49. schôdza

Ďakujem vám pekne za slovo. Tam predchádzajúci. Kolegovia, kolegyne, na úvod jeden príbeh slovenskej ženy, matky a jej syna. Syna musí exmanželovi pravidelne odovzdávať aj napriek tomu, že sa jej sťažuje na bitky a ponižovanie. Verí mu, veď to isté trpela aj ona. No, kým Jane sa podarilo z násilného vzťahu ujsť, syna pred útokmi ochrániť nevie. Súd rozhodol, že jej exmanžel je dostatočne schopným rodičom, aby sa o neho dokázal postarať. Jana ani Tomáš nevedia, ako úradom opísať svoj strach. Keď povedia, bojím sa ho, znie to príliš banálne. Báť sa dá výšok aj strašidiel. Obavy môžu byť iracionálne, subjektívne, neférové. Nevedia však, ako inak nazvať nepretržitý stres, rozochvený žalúdok, zvýšenú ostražitosť, podráždenosť a neschopnosť oddychovať. Toto je jeden z mnohých príbehov slovenských rodín. Ak by ste mali záujem si prečítať aj o viacerých, sú zozbierané v skvelej knihe Bola to láska. A je to naozaj veľmi smutné čítanie. Veľmi ťažko sa tá kniha číta, ale je extrémne dôležitá, pretože pomenúva realitu mnohých rodín na Slovensku. Slovenské deti až príliš často trpia v dôsledku násilia v rodinách, v dôsledku násilia páchaného jedným z rodičov na druhom rodičovi. A, žiaľ, nedokážeme ich ochrániť. Systém ich nedokáže ochrániť. V tomto naozaj Slovensko zlyháva. Rola partnera, hoci aj násilníka, a rola otca sa oddeľuje aj tam, kde by sa nemala. A tak súdy v konaniach o starostlivosť o deti pokojne zveria dieťa aj do rúk násilníka, človeka, ktorý bol voči svojej manželke, exmanželke alebo partnerke, expartnerke dlhé roky násilnícky. Dieťa sa tak často stáva nástrojom na ďalšie presadzovanie moci nad ženou a nekonečný kruh násilia pokračuje. Nezriedka, nie zriedka, samo dieťa potom zažíva násilie páchané aj na ňom samotnom, ako sme počuli aj z toho príbehu, ktorý vychádza zo slovenskej reality. Dáta o výskyte násilia v slovenských rodinách vo vzťahu k deťom sú absolútne hrozivé. Podľa výsledkov výskumu Európskej agentúry pre ľudské práva uviedlo až 9 % slovenských žien, ktoré mali skúsenosť s násilím zo strany partnera, aj skúsenosť s psychickým násilím súvisiacim s vyhrážaním sa a vydieraním zo strany partnera v súvislosti s deťmi, práve v súvislosti s deťmi. V 70 % domácností, 70 % domácností žien, ktoré zažívajú násilie, sú prítomné deti, jedno alebo dve alebo viaceré. 70 %. Reprezentatívny výskum prevalencie násilia páchaného na deťoch v Slovenskej republike uvádza aj nasledovné. Z celkového počtu detí zúčastnených na výskume 3,19 % detí uviedlo, že muselo niekedy odísť proti svojej vôli z domu preč, lebo sa necítili bezpečne. Doma sa necítili bezpečne. Keby to bolo aj len jedno dieťa, má musíme konať, ale je ich 3,2 %. V skupine detí vystavenej fyzickému násiliu, to je 23 % z celej populácie, uviedlo 8,8 % detí sústavné bránenie jedného rodiča pred napadnutím druhým rodičom. Dieťa bráni svojho rodiča pred napadnutím druhým rodičom. 8,8 % z tých, ktoré zažívajú doma násilie. To je podľa mňa absolútne hrozné. Deti by sa mali venovať hre, svojmu vlastnému vzdelávaniu, kamarátom a nie brániť mamu pred otcom, ktorý ju bije. Alebo žiť v strachu a báť sa. Keď majú ísť v striedavej starostlivosti k druhému rodičovi, toto by žiadne dieťa nemalo zažívať, ale Svojmu vlastnému vzdelávaniu, kamarátom a nie brániť mamu pred otcom, ktorý ju bije. Alebo žiť v strachu a báť sa. Keď majú ísť v striedavej starostlivosti k druhému rodičovi, toto by žiadne dieťa nemalo zažívať, ale, žiaľ, na Slovensku to zažívajú mnohé. Náš návrh nemá ambíciu tento naozaj veľmi komplexný a ťaživý problém vyriešiť celospoločensky komplexne. Jeho cieľom je však zasiať semienko zmeny do rozhodovania súdov v konaniach, v ktorých sa rozhoduje aj o starostlivosti o deti. Náš návrh je reakciou na realitu, ktorú vidíme, ktorú poznajú aj či už organizácie venujúce sa ženám zažívajúcim násilie, ale ktorú vidíme aj v praxi súdov alebo orgánov sociálno-právnej ochrany. Musíme jasne povedať, že deti, ktoré pochádzajú z násilných vzťahov, sú obete. Sú obete a potrebujeme ich chrániť. Z odborných poznatkov, ktoré máme za tie dlhé roky, jednoznačne vyplýva, že cyklus násilia nekončí rozchodom partnerov. A to ukazujú práve aj tieto prípady detí v slovenských rodinách. Naopak, často pokračuje ešte aj po ňom v sporoch o deti, v komunikácii medzi rodičmi, niekedy aj prostredníctvom samotných detí, ktoré sa ocitajú v pozícii akéhosi nástroja na presadzovanie moci, prípadne sa samé ďalej stávajú obeťami aj fyzického násilia zo strany násilníckeho rodiča. Náš návrh zákona preto navrhuje explicitnú povinnosť súdu pri rozhodovaní vo veciach starostlivosti o maloletých prihliadať aj na existenciu násilia v partnerskom vzťahu a rodinnom prostredí. To je to, čo sa dnes, žiaľ, v mnohých prípadoch nedeje, pretože sa to oddeľuje a často počúvame také reakcie: však on môže byť dobrý otec, hoci je aj násilník. Ide o zmenu § 118 a civilného mimosporového poriadku, ktorá má zabezpečiť, aby tento faktor nebol prehliadaný, ale aby sa stal štandardnou súčasťou rozhodovacieho procesu súdov a v súdnych konaniach. Podstata nášho návrhu nie je len legislatívna prostredníctvom tejto drobnej legislatívnej zmeny, ale je aj hodnotová a systémová. Ide o zmenu optiky, zmenu toho, ako sa nazeráme na deti a ich najlepší záujem. Ten musí mať vždy prednosť. A to nám určujú jednak medzinárodné dohovory, ale aj náš samotný zákon o rodine. Len, žiaľ, teda nie vždy sa to pretavuje do reálnej praxe. Dieťa, ktoré žije v prostredí násilia, to nezažíva ako nejakú izolovanú udalosť, ale je to pre neho úplné narušenie základného pocitu bezpečia. Práve v tom mieste, v domove, kde má byť pre neho garantované bezpečie. Čo viac si môže priať? Domov má byť priestorom istoty. Ale stáva sa priestorom strachu. A v takomto prostredí sa potom formuje aj jeho psychika, vzťah k iným ľuďom, ale aj schopnosť dôverovať svetu a riešiť aj svoje ďalšie vzťahové situácie. Odborníci a odborníčky dlhodobo upozorňujú, že deti v týchto situáciách strácajú schopnosť dôverovať, majú pocit ohrozenia, čo je logické, a často preberajú aj zodpovednosť, ktorá im nepatrí. To je aj príklad tých detí, ktoré som spomínala, 8,8 % detí, ktoré vlastne bránia jedného rodiča pred druhým rodičom, ktorý ho napadá pravidelne. Často a vo väčšine prípadov je to pravidelné, nie je to nejaká izolovaná razová udalosť. V extrémnych prípadoch, ako sú tieto, sú teda akýmsi aj sprostredkovateľom medzi rodičmi alebo nástrojom konfliktu. A predtým musíme deti chrániť. Náš návrh je plne v súlade s ústavou a aj s Dohovorom o právach dieťaťa a zároveň s európskymi štandardmi ochrany detí, ako aj s právom Európskej únie. Ale jeho podstata nespočíva len v tejto právnej korektnosti, ale v tom, že reaguje na reálnu skúsenosť konkrétnych detí, ktoré systém na Slovensku dnes nechránimi. A na záver by som chcela povedať, že ochrana detí v kontexte násilia v rodine, to nie je otázkou nejakej politickej identity alebo ideologického sporu. Je to otázka, či chceme alebo nechceme pomôcť deťom, ktoré sa ocitajú v týchto situáciách. To je jednoduchá otázka. Takže tá otázka smeruje aj k vám. Chcete alebo nechcete pomôcť deťom, ktoré zažívajú takéto formy násilia a sú ich obeťami? Je to samozrejme na vás, ako sa rozhodnete, ale ja vás prosím, aby ste náš návrh podporili. Ďakujem.