Lucia Plaváková — vystúpenie v rozprave, 49. schôdza

Veľmi pekne za slovo, pán predsedajúci. Ďakujem aj kolegovi Prostredníkovi za uvedenie nášho spoločného návrhu, ktorý predkladáme opätovne. Kolegovia, kolegyne, udrieť dospelého je násilie. Udrieť psa je násilie. Udrieť seniora je násilie. Udrieť ženu je násilie. Udrieť manžela je násilie. Udrieť kolegu je násilie. Udrieť susedu je násilie. Ale udrieť dieťa je výchova? Je smutné, že práve násilie voči tým najzraniteľnejším v našej spoločnosti, voči deťom, mnohí ľudia stále tolerujú a obhajujú ako výchovný prostriedok. Ja si myslím, že našou morálnou povinnosťou je to zmeniť. A preto aj predkladáme opakovane tento návrh zákona. Snažíme sa aj robiť osvetu v tejto oblasti, ale ako aj kolega uviedol, robili sme aj okruh listov s odborníkmi a odborníčkami, ktorí sa absolútne zhodujú aj v podpore tohto nášho návrhu zákona. Náš návrh zákona má za cieľ vytvoriť jasný právny rámec pre detstvo bez násilia. A základným východiskom nášho návrhu je presvedčenie, že dieťa má mať garantované právo vyrastať v prostredí, ktoré je bezpečné, rešpektujúce a zbavené akejkoľvek formy násilia. A telesné tresty patria medzi formu násilia. A dáta zo Slovenska ukazujú, že nejde o abstraktnú otázku. Ide o realitu veľkej časti detí, žiaľ. Podrobnejšie už o dátach hovoril kolega Prostredník. A naozaj ukazujú smutnú realitu, že jednak telesné tresty sú veľmi rozšírené, veľká časť detí s nimi má skúsenosť a zároveň sú extrémne tolerované. My sme tu mali aj napríklad situáciu, kedy minister vnútra Matúš Eštok dokonca normálne v televíznej debate v rozhovore povedal, že teda on sem-tam dá svojim deťom po zadku, ale že potom sa im ospravedlní. Toto podľa mňa dokonale ukazuje, aká vysoká miera tolerancie telesných trestov na Slovensku je. Pritom odborné poznatky v tejto oblasti sú mimoriadne konzistentné. Dlhodobé výskumy vrátane rozsiahlych metaanalýz ukazujú, že telesné tresty nie sú neutrálnym výchovným nástrojom. Ich opakované používanie je spojené so zvýšenou mierou agresivity, problémami v správaní, zhoršením duševného zdravia, ale aj s dlhodobými negatívnymi dopadmi na psychický vývin dieťaťa. Neexistuje nič z odbornej praxe, výskumov, čo by potvrdzovalo, že je to dobrý spôsob, ako vychovávať deti. Neexistuje jednoducho taká odborná podpora. Aj príklady zo zahraničia sú v tomto jednoznačné, ako už bolo uvedené, sme naozaj jednou z posledných krajín, ktorá stále má tento rest, tento nedostatok voči ochrane detí. Dánsko zakotvilo zákaz telesných trestov už v 80. rokoch. Fínsko pristupuje k ochrane detí veľmi dôsledne, vrátane aj povinnosti nahlasovať násilie. Francúzsko zakotvilo princíp, že rodičovská autorita sa vykonáva bez fyzického alebo psychického násilia. Chorvátsko, Estónsko a ďalšie krajiny prijali podobné jasné formulácie v rodinnom práve. Práve pre najlepší záujem dieťaťa, pretože jednoducho je absolútne jasné, že toto je to, čo deti potrebujú a čo je v ich najlepšom záujme. Obzvlášť dôležitý je aj príklad Českej republiky, ktorá v rámci rekodifikácie občianskeho práva jasne formulovala tiež, že výchovné prostriedky nesmú zasahovať do ľudskej dôstojnosti dieťaťa, že telesné tresty a iné ponižujúce formy zaobchádzania sú s touto dôstojnosťou nezlučiteľné. U nás tiež prebieha rekodifikácia občianskeho práva, ale, žiaľ, minister spravodlivosti Boris Susko sa nevybral rovnakou cestou ako v Českej republike, lebo jeho asi viac zaujímajú napríklad kajúcnik či alebo pomoc tuná rôznym ľuďom, ktorí majú trestnoprávne problémy. A vôbec to nezahrnul do rekodifikácie občianskeho práva. Pritom je to niečo, čo nám vyčítajú dlhodobo aj v správach z medzinárodných ľudskoprávnych inštitúcií. Navrhujeme to teda my, opakovane. My sme to predkladali aj v rámci MPK, v rámci rozporového konania. A predkladáme to teda my namiesto ministra spravodlivosti. Navrhujeme explicitne zakotviť, že rodičia majú povinnosť rešpektovať právo dieťaťa na detstvo bez násilia. A to by mala byť nejaká úplne samozrejmá vec, na ktorej sa vieme zhodnúť. A teda, že pri výchove sú povinní používať také prostriedky, ktoré neohrozujú ich fyzický, psychický, emocionálny ani rozumový vývin. A zároveň chceme jednoznačne vylúčiť telesné tresty, psychické týranie a iné formy ponižujúceho zaobchádzania, lebo to jednoducho vieme, že deťom škodí. Náš návrh neznamená kriminalizáciu rodičovstva. To veľakrát dostávame otázku, že aké to bude mať následky. Ani rozšírenie nejakej trestnoprávnej represie do rodinného prostredia. Cieľom teda nie je sankcia, ale prevencia a hlavne podpora zmeny myslenia spoločnosti aj pri výchove detí. Ona sa postupne už deje. Už nie sme v stave, kedy už aj rodičia, ktorí telesné tresty v nejakej forme uplatňujú, tak vedia si sami zhodnotiť, že to asi teda nie je tá najlepšia forma, ale teda nemohli inak. Len tie cesty, ako inak, existujú a sú uplatňované v rámci rešpektujúcej výchovy. Žiadne dieťa v dospelosti neľutuje, že nebolo bité. To asi naozaj nikoho takého nenájdeme a to by malo byť pre nás určujúce. A my si teda uvedomujeme, že samotná zmena legislatívy nestačí, že treba aj pomôcť to jednak rozšíriť do spoločnosti, zmeniť to nastavenie, ale aj pomôcť tým rodičom, ktorí už aj si uvedomujú, že toto nie je najlepšia cesta. Ešte aj ten Matúš Eštok povedal, že sa teda potom ospravedlní, čo už samo o sebe indikuje, že teda sám si uvedomuje, že to nie je správne, keď sa tým deťom ospravedlní. Čiže naším spoločným záujmom by malo byť aj pomôcť nachádzať tie iné cesty, aj podporiť tých rodičov, ktorí chcú rešpektujúcu výchovu pre svoje deti a detstvo bez násilia. Náš návrh je teda krokom, ktorý posilňuje ochranu najzraniteľnejších detí v našej spoločnosti, aby ich detstvo nebolo spojené s násilím, ale s bezpečím, rešpektom a dôverou. To je to kľúčové. Na záver už len odcitujem jednu reakciu, ktorá nám prišla, keď sme o našom návrhu informovali na sociálnych sieťach, ktorá podľa mňa veľmi dobre vystihuje náš návrh. Napísala nám pani: „Presne toto je slovenský generačný problém, ktorý sa prenáša ďalej. Vo výchove mojich detí jediné, čo ľutujem, je aj tých pár na zadok, čo dostali, keď boli malí. Veľmi rýchlo som pochopila, že to k ničomu nevedie. Jediná cesta, ako vychovať dobrého človeka, je láska, veľa lásky. Teraz mám dvoch úžasných puberťákov, 12 a 16, a mám s nimi najkrajší vzťah, aký som si mohla priať.“ Myslím si, že to je aj také inšpirujúce posolstvo na záver a som rada, že mnohí rodičia aj takto odvážne komunikujú, aj takí, ktorí tie telesné tresty používali, s tým zverejnením svojho príbehu a uvedomením si, že toto nie je tá správna cesta a že to nie je cesta, ktorá je v najlepšom záujme detí. A pevne verím, že sa postupne dopracujeme aj k tomu, aby naozaj deti mohli byť deťmi a nezažívali násilie. Ďakujem veľmi pekne a ďakujem vám aj za podporu na vaše vystúpenie.