Beáta Jurík — faktická poznámka, 43. schôdza

No ja budem reagovať v prvom rade teda na pána Pročka, lebo si myslím, že nestihol dopovedať to, čo chcel. Ale skutočne sa tu niečo očividne deje a nebude to ani veľkým prekvapením asi, lebo to očakávame, a potom sa pán predsedajúci čuduje, že aj s takým úsmevom odchádzam od toho pultu, pretože toto je skutočne tragikomické, že tu človek vystupuje s nejakým vecným, odborným príspevkom a pár minút nato bude pravdepodobne useknutá rozprava s tým, že sa tu opakujeme a že stále sme sa nedozvedeli nejaké argumenty a podobne. Pritom ja som napríklad ani nestihla celý ten svoj príspevok, ale však nevadí. A ono je to také tragikomické, a to ma na tom aj tak pobavilo, lebo čo nám už iné ostáva ako smiech nad tým, čo tu robíte, že keď som sa tak pozerala okolo seba, na vaše tváre, tak som sa aj pýtala, že či vlastne tomu rozumiete alebo nie. Potom tam boli takí ľudia, od ktorých som očakávala, že možno rozumejú, a to bol napr. predseda ústavnoprávneho výboru a ten pritakával. A ja si vravím, on pritakáva, on si píše a potom zahlasuje za. No neviem, či sa mám smiať, či plakať. Že to je, to je to, čo je na tom proste tragikomické. Nehovoriac o tom, že teda ja som ten príspevok nestihla, ale aj tam sa pýtam sama seba, že ja som ho nestihla v prvom čítaní, tak snáď budem mať príležitosť v druhom čítaní, že neuseknete ešte aj to druhé čítanie, lebo napríklad v skrátenom legislatívnom konaní som nemohla vystúpiť, lebo ste z ničoho nič, tak ako som chcela, lebo ste z ničoho nič uťali tú rozpravu. No tak ja sa pýtam, že kde už vlastne máme tie argumenty aj predstavovať. No a pýtam sa aj, že či vám to celé stojí za to. Že ak vás niekto presviedča, že toto celé vlastne nič nespôsobí, lebo to sú len také zmeny maličké, ktoré potrebujeme, a vlastne sa nič nestane, tak si, prosím, v koalícii položte jednu jedinú otázku. Tak prečo to ten človek robí? A prečo nám sem ten zákon priniesol v skrátenom legislatívnom konaní, keď to vlastne nič dôležité neznamená? Pýtajte sa.