Beáta Jurík — vystúpenie v rozprave, 39. schôdza

Ja hovorím to, že tým, čo ste prijali ste ublížili rodinám, konkrétnym rodinám, ak si to neuvedomujete. Čo sa týka Ústavy, tak mi je vás ľúto. Lebo vám to vysvetľovali nielen ľudia, organizácie, bývalé verejné ochrankyne práv, ďalší, ďalší odborníci. Nie opozícia. Však vy kašlete na to, čo hovorí opozícia. Ale všetci títo ľudia, ktorí sa rozumejú tomu, že čo ste schválili. Hovoria vám to európske inštitúcie a skrátka ľudia, ktorí tomu rozumejú, ale však kľudne si ďalej tľapkajte po pleciach, že ste spravili dobrú vec. Výborne, ja vám nezatľapkám za to. Ale teda, keď sa už máme baviť o tom, že kto je pro rodinný, tak mi povedzte, to nie je normálne vrátiť deti do rodín? No, ja si myslím, že toto by malo byť niečo, za čo by ste mali zdvihnúť ruky. A vtedy by som vám aj ja zatlieskala. Ale to sa žiaľ nedeje. A zabudnime teraz na pána Kaliňáka. On vlastne ani nestojí za pozornosť. Ja by som chcela s vami zdieľať veľmi tak v skratke aj osobný zážitok. Pretože však asi viete, ja na rozdiel od pána premiéra sa nebojím ísť na Ukrajinu a dokonca aj ďalej ako za Užhorod. A ja som sa v Kyjeve spolu s kolegyňami Plavákovou a Kleinert stretla s tromi unesenými mladými ľuďmi, ktorí teda v tom čase boli deťmi. Teraz už ich nazývam s rešpektom samozrejme, mladými ľuďmi. A ktorým sa podarilo dostať späť, aj vďaka iniciatívam, ktoré fungujú a ktoré my žiadame v tomto uznesení, aby aj naša vláda podporila. Pretože naša vláda sa opäť raz nepostavila k tým krajinám, ktoré sa podieľajú na tom, aby sa tieto deti vrátili domov. A teda tá osobná skúsenosť. 16 ročný unesený ukrajinský chlapec, ktorý mal v tom čase, keď ho uniesli 13. Jeho brat mal 10. A po pár dňoch okupácie ich oddelili od mamy. Uniesli do Ruska, otec už bol vtedy v armáde. To si asi viete predstaviť. Mame sa podarilo nájsť ich, vypátrať, ale nemohla do Ruska, pretože tam by ju samozrejme zajali. Cez známych sa im podarilo dopátrať sa skutočne, že kde sú. A predstavte si ten pocit, a ja teda nechcem byť emočná, lebo mi to zase budete vyčítať, ale proste ja keď som to počúvala, ako matka 10 ročného chlapca dnes, tak mne to skutočne priviedlo slzy do očí. Lebo som si predstavila, že keby mne niekto zobral deti, a že viem kde sú, a nemôžem za nimi ísť. Lebo ničomu si nepomôžem, keď mňa zajmú alebo ma zastrelia. Práve naopak tie deti skončia úplne bez rodiny. Tak áno, mne to prišlo ľúto. A prišlo mi ľúto aj to keď som počúvala, že ako ho nútili hovoriť po Rusky. Ako ho nútili spievať ruskú hymnu. Ako ho učili manévrovať, v tom veku, v 13 zbraňou, pretože mu povedali, že bude z neho dobrý vojak. A bude bojovať za Rusko, lebo Ukrajina neexistuje. Toto hovorili 13 ročnému chlapcovi. A ja skutočne, akože keď som si predstavila tú situáciu, že by som v nej mala byť, tak ja som si v tom momente povedala, že zo svojej pozície, pretože povedzme si, my sme tu vo veľmi privilegovanej pozícii. Pretože môžeme meniť veci. Môžeme ich meniť k lepšiemu. Môžeme sa starať o ľudí, samozrejme o ľudí na Slovensku, ale napríklad aj toto by nám, pretože máme nejaké diplomatické kontakty. Máme jednoducho na to moc, tak ani toto by nám nemalo byť ľahostajné. Tak som si povedala, že áno, ja zo svojej pozície, proste spravím všetko preto, aby som nejakým spôsobom pomohla k tomu ....